Moja žena, moje pravidlá – 38. kapitola

Aiden sa otočil na Tess a pocítil silnú potrebu pomôcť jej uvoľniť sa. Kvôli doktorovi, kvôli boľavým zápästiam a najmä kvôli tomu, že za to všetko mohol on.

„Ľahni si,“ prikázal jemne.

„Nie,“ rázne odmietla.

Pozabudol, že toto je čas, kedy ho neposlúcha. Priviazať ju nemôže. To však neznamená, že sa nebude diať, čo on chce.

Sedela na posteli, presnejšie na vankúši, s kolenami pod bradou. Aiden si kľakol na posteľ rovno oproti nej a ešte chvíľku ňu pozeral. Potom sa natiahol, rukami jej chytil členky a prudko ju potiahol k sebe tak, že nohy jej roztiahol okolo seba a tak kľačal medzi stehnami. Položil jej dlaň na brucho a pritlačil ju o posteľ. Medzi nohami sa posunul nižšie, takže mal hlavu až na úrovni jej panvy. Voľnou rukou jej odtlačil stehno a držal ho, na druhé si ľahol. Tess sa zhlboka nadýchla, prudko, skoro podráždene. Rukami sa zaprela o matrac, akoby sa chcela opäť vyškriabať späť, no on ju už držal. Váhou svojho tela jej zablokoval jednu nohu, druhú držal dlaňou pevne od seba. A dlaň na jej bruchu? Tá ju prikovala k posteli, presne tam, kde ju chcel mať.

„Nerob to…“ zašepkala, hlas jej preskočil.

Aiden neodpovedal. Len sa sklonil nižšie, pobozkal jej brucho tesne nad chĺpkami. Mäkko, s takou nežnosťou, až sa jej zovrelo hrdlo. Potom pokračoval nižšie. Perami jej prešiel cez lonové kosti, raz z jednej strany, potom z druhej, akoby ju najprv upokojoval. Hladil ju pohľadom, dychom, teplom tváre, ale každý jeho pohyb smeroval presne tam, kam ona nechcela. Cítila, ako jej lono napína zmes vzdoru a očakávania. Cítila aj vlastnú vlhkosť – nechcenú, zradnú, nezadržateľnú.

„Vieš, že sa mi brániš zbytočne,“ zamrmlal ticho. „Neunavuj sa tým.“

A potom sa jej dotkol. Najprv jazykom, len špičkou, jemne, takmer náznakom. Tess sa mykla, chcela sa obrátiť nabok, ale jeho ruka na bruchu bola istá, pevným tlakom ju držala pri matraci. Jazykom ju prešiel veľmi pomaly, až k citlivému bodu. A potom ustúpil. Zadržala dych. A znova zakňučala.

„Ja to nechcem…“

„Ale ja to chcem,“ odpovedal jej mäkko, kým sa do nej znova ponoril. Tentoraz hlbšie, vlhkejšie, s ťažším dychom. Tess sa snažila nehýbať, lenže jej telo zlyhávalo. Boky sa jej dvíhali, hruď napínala. Neposlušné telo, ktoré už dávno patrilo jemu. Aiden s každým pohybom jazyka, s každým zakrúžením vedel, ako blízko je. Pritlačil sa medzi jej nohy ešte pevnejšie, tvárou hlboko medzi stehnami, držal ju v dlani ako niečo krehké, ale bez možnosti uniknúť.

Vedome ju netlačil do orgazmu. Len jej bránil ho zastaviť. Skôr mu išlo o to, aby jej bolo dobre čo najdlhšie. Tess sa pod ním zvíjala, v napätí, ktoré už nevedela ovládnuť. Jemne sa krútila pod jeho rukami, hľadala si vlastný rytmus – ale on jej ho zakaždým zobral späť. Určoval tempo, smer, hĺbku aj trvanie. A ona mohla len dýchať.

„Prestaň,…“ zachvela sa jej spodná pera, ale hlas znel už celkom inak. Vôbec nie ako rozkaz. Aiden sa pousmial. Nepovedal nič. A potom sa jej venoval znova, dôslednejšie. Nie prudšie, ale s väčšou váhou, väčšou istotou. Až sa napokon celá zachvela a panvu prudko napla do jeho úst.

Nebol si istý, koľko orgazmov mala, akosi ich prestal počítať. Už od prvého však vedel, že kedykoľvek povie dosť, poslúchne ju. Nechcel ju trápiť, o to mu dnes nešlo. Aj tak až o veľmi veľa času neskôr ležal vedľa nej a spokojne pozoroval, ako oddychuje.

Tiché, jemné zaklopanie sa ozvalo až dlho potom, ako Tess z postele vyliezla. Aiden otvoril dvere len trochu, ale dosť na to, aby Mary videla jeho tvár.

„Poď dnu,“ povedal tlmene.

Nechápala, ale poslúchla.

„Mary, musíš mi sľúbiť, že nebudeš kričať.“

„Ty vieš, že na také som ja nikdy nebola,“ usmiala sa na neho rovnako vľúdne, ako to robila už desiatky rokov.

Prikývol a ustúpil jej z výhľadu.

Tess sedela na posteli, s bosými nohami na zemi, vlasy jej padali na plecia. Oči mala veľké, tmavé, uprené na návštevníka. Keď zbadala dobrosrdečnú kuchárku, vydýchla si úľavou a jemne sa usmiala.

Mary si položila ruku na ústa a niekoľko dlhých sekúnd neurobila nič iné. Až po chvíli, veľmi pomaly, urobila krok.

„Dievča zlaté!“

Tess trochu prikývla a Mary sa usmiala. Roztrasene, ale úprimne.

„Ja som vedela, že s tou ženskou niečo nie je s kostolným poriadkom! Drahá, si zdravá?“

Nespokojne sa zamračila na obväzy na Tessiných zápästiach.

„Som, Mary, ďakujem.“

„Ja som to vedela. Vedela som, že niečo je zle. Si hladná, však? Preto som tu!“

„Áno,“ súhlasil Aiden. „Viktorii sa stále ťažšie vysvetľuje, prečo si nosím jedlo do izby sám.“

„Už aj idem!“ zvrtla sa kuchárka rázne.

„Teraz netreba!“ zastavila ju Tess. „Už sme jedli, skôr na večeru, keby si mohla.“

„Dobre. A čo tak niečo sladké?“

Tess sa zahanbene usmiala a Mary už bola pri dverách.

„Hneď som späť!“

Aiden odomkol a pochopil, že nemá zmysel zamykať, takže len zavrel dvere a ostal stáť pri nich. Nemýlil sa, Mary bola späť za chvíľku.

Sadla si k Tess na posteľ a tej to nevadilo.

„Tess? Nechám vás tu na chvíľku,“ oznámil. Musel niečo zariadiť. „Mary, zamknem, nezľakni sa.“

Zamkol izbu zvonka, zišiel po schodoch a prešiel cez dvor do stajne. V zadnej časti našiel starý úložný box. Ťažký, dvojitý, s vekom, ktoré sa otváralo len napoly. Slúžil roky na uloženie železných mreží a výstuží – tých, ktoré sa kedysi používali pri opravách stropov. Vedel, že ich tam ešte niekoľko zostalo. Otvoril box, vytiahol prvú. Hrubá, zahnutá kovová platňa, takmer meter dlhá, s otvormi po stranách. Nebola ťažká. Ale keby sa oprela priečne, cez stenu chodby, zaprela by sa o oba kamenné boky. A to bol zámer. Vzal ich päť, či šesť.

Vošiel do chodby. Bola tmavá, ale poznal ju dokonale. Len niekoľko krokov a potom dvere – tie, ktoré ústili do ich izby. Tessina tajná cesta do prírody. Ale on ju teraz musel urobiť nepriechodnou.

Postupne, pomaly, ale bez váhania, zakladal železné výstuže krížom cez úzku chodbu. Jednu nad druhú. Tak, aby nebolo možné prejsť popod, ani ponad. Každú zaprel medzi kameň a stenu, do výklenku. Všetky sedeli. Pevne. Bez hluku. Bez námahy. Zvnútra sa Tess bude môcť dostať len po otvorenie knižnice. Nič viac. Takže aj keď ju nemôže viazať, neujde.

Keď skončil, odstúpil o krok, zaprel si ruky v bok a skontroloval každý jeden bod tlaku.

Ak by na to aj siahla, nevybrala by to. Nemá takú silu, ani so žiadnym nástrojom. Otočil sa, vyšiel späť tou istou cestou, kamenné steny nechal za sebou. Železo zostalo tam, kde malo.

Keď sa vrátil do izby, Mary sedela na stoličke, Tess na posteli. Rozprávali sa o sladkom chlebe, o vanilke, o všeličom, čo mu ani na okamih neprekážalo. Usmial sa, hoci vedel, že Tess už o chvíľu zistí, čo jej urobil.

Musel som, mačiatko. Ale nebude to na dlho.

Mary šiel Aiden odprevadiť až do kuchyne. Schválne nechal Tess samú a nezviazanú. Dal tomu len pár minút, vedel, že ona využije príležitosť hneď. Potom potichu znovu otvoril dvere izby a rovnako ich za sebou aj zavrel.

Tess stála pred odsunutým panelom knižnice a bez pohnutia hľadela na kovové platne. Ruky mala voľne spustené vedľa seba, pod oboma na zemi niekoľko kúskov oblečenia. Zjavne ich len v rýchlosti schmatla, keď vyskočila ku knižnici.

Aiden sa potichu zadkom oprel o kus nábytku rovno za ňou. Nohy si prekrížil v členkoch, ruky zasunul do vreciek nohavíc a čakal. Trvalo dlhých pár minút, kým sa konečne pomaly otočila a zbadala ho. Dívala sa na neho bez akejkoľvek emócie v tvári, on na ňu pevne a priamo.

„Zviazať ťa nemôžem, ale utekať mi nebudeš,“ predniesol pevným hlasom. „Dokážeš mi v noci vziať kľúč od dverí? Nech sa páči. Ak chceš, vykráčaj si odtiaľto hlavným vchodom. Prejdi pomedzi množstvo služobníctva, ktoré sa tu sústavne pohybuje. Možno si ťa nikto nevšimne. Možno sa o tebe Viktoria nedozvie.“

Nahnevane stisla pery.

„Tess, na celom svete existuje jediná osoba, ktorá ma môže o teba pripraviť,“ zjemnil trochu tón. „TY. Ak ma niekedy prestaneš milovať… ak zistím, že ma naozaj nechceš, dovolím ti odísť kamkoľvek budeš chcieť. Kúpime ti dom kdekoľvek sa ti bude páčiť, zariadiš si ho ako budeš chcieť. K peniazom budeš mať vždy neobmedzený prístup. Všetko, čo budeš potrebovať. Ale dovtedy…“ podišiel k nej. Zasunul jej ruku do vlasov a pobozkal ju. „Kým ma miluješ, žiadna šialená ženská mi ťa nevezme. Ani nikto iný. V tejto chvíli si ešte stále moja.“

Tess sa nebránila, ale ani nijako veľmi nespolupracovala. Nevadilo mu to. Aj tak potreboval zájsť do pracovne a poslať list. Nie žeby ho znásilňovanie manželky nebavilo, ale už by chcel späť svoje poslušné mačiatko.