Moja žena, moje pravidlá – 10. kapitola

Tess si nervózne popotiahla roztrhanú blúzku tesnejšie k telu, akoby látka mohla ešte niečo zakryť. Ticho ju obalilo ako chladný závoj a ona sa doň ukryla.

Aiden bezmocne spustil ramená, pohľad mu kĺzal po nej, no hneď ho odvrátil. Neveriacky krútil hlavou, ako keby nedokázal spracovať absurditu tej chvíle.

„Ešte tak nanajvýš som ochotný sa otočiť chrbtom, ale rozhodne tu neostaneš sama,“ povedal ústupčivo, ale zároveň s tvrdohlavým podtónom. Jeho hlas znel ako výdych dymu — mäkký, no s neodbytnou stopou pevnosti.

Zachytil jej vďačný úsmev, prchavý, slabý ako ranný opar a znova potriasol hlavou, tentoraz ešte viac.

„Na vlastnú ženu sa nesmiem ani pozrieť,“ zamrmlal pre seba, skôr trpko než nahnevane. Otočil sa do miestnosti. Drevená lavička pri stene zrazu pôsobila ako záchrana — jednoduché miesto, kam zložiť telo a myseľ. Presunul ju oproti vani a posadil sa na ňu čelom k stene. Chrbtom k pokušeniu.

„Môžeš,“ povedal, ani sa neobzrel.

Po krátkej pauze dodal: „Neotočím sa, ak mi to nedovolíš.“

Hneď začul šuchotanie šiat, podľa zvuku ich padnutia na zem vedel, že to bola sukňa. Ostatné časti odevu nepočul. Po chvíľke zaznel zvuk vody raz, potom druhýkrát a čľupnutie.

Zadržal dych. Bola tam. Nahá. Menej než meter od neho, ponorená v pare a vode. Jeho zmysly zbystrili, krv sa mu zrazila do slabín tak rýchlo, až mu to vyrazilo dych. Počúval čľapkanie vody, tvrdol a snažil sa dýchať čo najpokojnešie.

Musíš zostať. Sedieť. Čakať. Nerobiť nič.

Ak svoju ženu schytí a natvrdo si vezme, na čo má právo, už nikdy sa k nemu sama dobrovoľne neprivinie. Už navždy pre ňu ostane nepriateľom a manželstvo utrpením, v ktorom nechce byť. Ak však počká, nechá ju upokojiť sa a naučí ju nebáť sa ho, keď sama rozhodne o tom, kedy sa mu oddá, potom už do konca života si ju bude môcť brať kedykoľvek a akokoľvek. Vedel to, opakoval si to dookola už od kedy mu došlo, že Tess sa za neho vydá. Lenže teraz, keď je to pokušenie tak blízko, si to proste musí opakovať. Nesmie k nej. Musí ostať sedieť a len počúvať, čo sa mu deje za chrbtom. To naozaj sám sebe dobrovoľne pripravil toto peklo? Roztiahol nohy, aby uľavil tvrdému penisu a pokúsil sa upokojiť výdychom.  

„Mlčíš,“ ozvala sa Tess spoza neviditeľného závoja pary.

Pretože všetku krv z mozgu mám v rozkroku, pomyslel si trpko. Namiesto toho povedal pokojne:

„Čo by si chcela, aby som hovoril?“

„Napríklad, prečo si sa so mnou oženil?“

„Obaja vieme, že o tom som nerozhodol ja.“

„Obaja vieme, že áno,“ odporovala. Jemne, ale iste.

Usmial sa, nedalo sa nesúhlasiť. Oni ho do toho síce chceli naviezť, ale on včas zistil, čo sa deje a chcel to. Chcel Tess.

„Máš všetko, čo som od ženy vždy chcel,“ povedal napokon. „A to, že si nádherná a mňa šialene priťahuješ, je už navyše niečo, o čom som si nedovolil ani snívať.“

Nastalo ticho. Po chvíli zaznel jej hlas, už menej neistý:

„Povedal si, že svoju ženu budeš biť.“

„Takto som to nikdy nepovedal!“ zareagoval prudko, no s mierou, aby ju nevystrašil.

„Lenže na mňa si ani nesiahol žiadnym spôsobom.“

Zamyslel sa. Slová hľadal pomaly.

„Mám to rád tvrdšie. V ženách obvykle vyvolávam vášeň a dôveru. U teba ani jedno. Bojíš sa ma. Nepopieram, viem vzbudzovať rešpekt, ale ty sa ma bojíš stále. Len občas, keď sa ťa snažím upokojiť, to aspoň na chvíľu prejde.“

„Samu ma prekvapuje, ako ti to u mňa ide,“ priznala Tess, ticho, úprimne.

Usmial sa spokojne aj vďačne.

„To ma teší,“ usmial sa. „Nechcem, aby si sa ma bála. Nie je na to dôvod. Od kedy som ťa prvýkrát zbadal, cítim obrovskú potrebu ťa chrániť. Aby si bola spokojná, šťastná a v bezpečí. Aj predo mnou.“

To posledné povedal už takmer šeptom. Nevedel, či ho počula, ale potreboval to vysloviť. Do vzduchu. Do priestoru, kde vládla para a napätie.

„Počkám, kým ma budeš sama chcieť.“

Neuvedomil si, že nedávny zvuk vody vznikal, keď Tess vyliezala z vane a tak ho trochu zaskočilo, keď sa pred ním zrazu objavila. Zabalená v navlhnutej plachte, ktorá sa jej lepila na pokožku. Polopriesvitná látka odhaľovala viac, než zakrývala. Jeho stále tvrdý vták dostal ďalšiu dávku krvi, čo sa Aiden neúspešne pokúsil zvládnuť hlbokým výdychom.

„Prečo podávaš ako samozrejmé, že sa to stane?“ opýtala sa vážne. „Vôbec nepripúšťaš, či vôbec to budem chcieť, iba kedy.“

Sebavedome sa usmial a Tess neochotne pripustila, že sa jej to páči.

„Drahá,“ začal, jeho hlas nabral hrejivú drzosť. „Dostal som ťa z hradieb na nádvorie, dostal som ťa pred oltár a dostanem ťa aj do postele. Ver mi.“

Žmurkol na ňu.

Tess sa na neho chvíľu pozerala, zjavne premýšľala. Potom uhla pohľadom. Náhla plachosť.

Aiden sa rozosmial. Nie výsmešne, ale srdečne.

„Čo je?“ opýtala sa podozrievavo.

„Viem, čo ti napadlo urobiť.“

„Čo?“ spýtala sa, no už vtedy sa jemne mračila.

„Zhodiť zo seba tú osušku.“

Zamrzla. Výraz ako prichytené dievča s rukou v cukorníku.

„A urobím to?“ zašepkala.

„Nie,“ odpovedal s pokojnou istotou a vstal. Ustúpila. Jemne. Inštinktívne. No neodišla.

Urobil krok k nej. Potom druhý.

„A na čo aj?“ opýtal sa nežne. „Chcela si zistiť, že sa neudržím a skočím po tebe? Alebo udržím? Alebo neudržím a tebe sa to bude páčiť?“

Stál tesne pri nej. Jeho dych sa miešal s jej. Cítila teplo jeho tela a jemnú vôňu dymu a kože.

„To je jedno,“ zašepkal. „Neurobíš to. Nemáš to v povahe.“

Skláňal sa k nej pomaly, ale aj tak čakal, že ujde. Neuhla. Ostala.

“Neznásilním ťa, mačiatko,” zašepkal vzrušene a obtrel svoje pery o tie jej. “Dnes nie. Chcem, aby si mi brány svojho tela prvýkrát otvorila sama.” Vzal jej pery medzi svoje a jemne ich oblizol. “Potom už pre mňa ostanú otvorené navždy,” vsunul jazyk medzi Tessine zuby a ona mu to na chvíľku opätovala.

“A pánom tvojho tela sa stanem ja.”

Ďalší jemný, vlhký bozk vyvolal Tessin ľahučký vzdych. Vedel, že týmto bozkávaním skôr sám seba mučí, ale tešilo ho, že Tess spolupracuje. Prvýkrát. Dovolila dokonca aj jemný dotyk jeho dlane na prsiach. Nechcel ju dotlačiť až k nesúhlasu a tak sa neochotne odtiahol. Upokojujúco sa usmial a pohladil ju po tvári. Jeho dotyk bol ako prísľub. Nie dnes. Ale čoskoro.