Moja žena, moje pravidlá – 1. kapitola

„Ahoj!“

Ženský hlas preťal ticho ako kvapka dopadnutá na hladinu.

Aiden sa strhol. Sedel na ohlodanom múre starej kamennej zrúcaniny, obklopenej hustým, voňavým lesom, ktorý šumel len vetrom a občasným praskotom konárov pod nohami drobných živočíchov. Kráčal sem vyše hodiny. Cestička bola zarastená trávami aj machom a pustá. Už sa zmieril s tým, že dnes nestretne nikoho a práve preto ho ten hlas zasiahol ako blesk z jasného neba.

Vyskočil na nohy a prudko sa otočil smerom, odkiaľ sa mu zdalo, že hlas zaznel.

Nič. Len rozpadnuté múry, záplava popadaných lístkov a dlhé tiene stromov, čo sa pomaly predlžovali.

„Ahoj!“ zavolal opatrne.

„Čo tu robíš?“

Otázka sa ozvala s nevinnou zvedavosťou, no jednoznačne dokazovala, že sa mu to nezdalo a naozaj tu niekto je. Aj keď stále nikoho nevidel.

Pozrel na zošit, čo mu spočíval v ruke, prsty mu na chvíľu stuhli.

“Ehm, …” pozrel na zošit vo svojich rukách.

„Robím si poznámky,“ odvetil a pohľadom prechádzal po ošarpaných stenách.

„O čom?“

Tentoraz hlas zaznel bližšie, a predsa stále nevidel nikoho. Rýchlo sa otočil, no opäť iba kamene, chladné a tiché.

„O miestach, ktoré spoznávam,“ vysvetlil.

„A ktoré si spoznal?“

Hlas znel o niečo ďalej. Alebo bližšie? Mal pocit, že sa hýbe. Ona sa hýbe. Očami pátral po náznaku pohybu, tieni, siluete. Márne.

„Je tu krásny les,“ začal pomaly, „zaujímavé rastliny, zvláštny pokoj. A toto miesto…“ rozhliadol sa, rukou opísal oblúk, „má svoje čaro. Také… jemné, nevtieravé. Ako keď ti niekto pošepne niečo do ucha a ty ani nevieš, či si to naozaj počul.“

„To má,“ súhlasila nežne.

„Nechceš zísť ku mne dole?“ navrhol s miernym úsmevom.

„Nie,“ odpovedala jednoducho.

„Dobre.“

Prikývol a pomaly sa vydal po rozbitých kameňoch smerom za hlasom. Na niektorých miestach sa dalo vyštverať vyššie.

„A čo by si chcela?“ zavolal, keď sa dostal na úroveň, kde by už niekto mohol stáť.

Zbadal len lem šiat, ktorý sa mihol za stenou, no keď tam dobehol, nebolo tam nič.

„Sakra…“ zavrčal a niekde nad ním sa rozozvučal zvonivý smiech. Chladivý ako horský potok, ale s iskrivou drzosťou.

Zliezol späť dolu, srdce mu bilo trochu rýchlejšie, napätie ho šteklilo v žalúdku. Vedel, že dáma ho sleduje, ale ani len netušil, odkiaľ.

„Myslíš, že je dobrý nápad sa so mnou takto zahrávať?“ zavolal do prázdna.

„Prečo nie?“

„Hm. Mohol by som ťa chytiť.“

Zase ten smiech. Provokatívny, lahodný.

„Myslíš? A čo potom?“

Veľmi rád by sa jej trošku povyhrážal, ale prirodzená galantnosť mu to nedovolila:

“No, nie si moja. Je pramálo toho, čo ti môžem urobiť bez tvojho dovolenia,” uznal neochotne.

“Takže keby som bola tvoja, už by si dovolenie nepotreboval?” vyzvedala.

Aiden si v sekunde predstavil, ako by jej, keby bola jeho zákonitou manželkou, za takéto drzé dráždenie pevne držal ruky a tvrdo ju znásilňoval.

“Nie vždy,” zvolil radšej zmierlivú odpoveď a snažil sa dostať z hlavy vzrušujúcu predstavu sladkej pomsty.

„Každopádne,“ pokračovala dievčina už vecnejšie, „ani jedna z týchto možností sa ťa teraz netýka.“

Zatiaľ čo ho napĺňal oheň, ona bola stále len hlas. Ale zvuk jej krokov sa ozval celkom blízko. Sústredil sa. Možno… teraz. Možno ju predbehne. Vyštveral sa opäť hore, presne tam, odkiaľ pred chvíľou znela. No keď sa tam dostal — nič. A škodoradostný smiech sa ozval z niekoľkometrovej diaľky:

„Vedľa!“

Opäť potichu zaklial.

„Si mrštná ako mačka!“ zakričal.

„Alebo len ty si ťarbavý!“ odvetila a jej hlas bol číry posmech.

Urážka ho prinútila zaťať zuby a vyháňať z hlavy zvrhlé predstavy trestu.

„Ty by si asi potrebovala nasekať na zadok!“

„O tom si ty môžeš nechať snívať!“

Jeho už polotvrdý vták musel s jej názorom bolestivo súhlasiť. Nemohol nič. Nedokázal ju ani len zahliadnuť.

„Prezradíš mi aspoň, ako sa voláš?“ skúsil porazenecky.

Chvíľu ho nechala v napätí čakať, ale potom odpovedala:

„Tess.“

„Teší ma, Tess. Som Aiden,“ uklonil sa, aj keď nikto pred ním nestál. Vedel však, že ho sleduje.

„Maj sa pekne, Aiden,“ povedala a v ďalšej chvíli už bolo počuť len vzdialený šelest krokov, ktoré sa vzďaľovali medzi stromami.

„Nie, nie, nie!“ skríkol. „Zostaň!“

Ale odpoveď už neprišla. Len vietor sa zavlnil medzi stromami.