Ocitol sa priamo oproti Lucii, ktorej tvár prezrádzala úplne všetko:
Že počula, čo hovoril. Že jej došlo, že za všetky odvolané stretnutia kolegov, ktoré sa poslednou dobou stávali, môže on. Že sa jej za chrbtom pokúša riadiť život. Že je zúrivá. Že toľko času, koľko by ona potrebovala na upokojenie, človek nežije. Že toto mu nikdy neodpustí. A že jeho šance získať ju sa práve definitívne rozplynuli.
Dívala sa na neho s výrazom bohyne pomsty ešte pár sekúnd.

Potom sa rozohnala a celou silou mu vrazila facku. Všetko stíchlo. Lucas na chvíľu privrel oči, ale okrem toho sa nijako nepohol. Lucia sa zvrtla a nahnevaným krokom odchádzala chodbou za absolútneho ticha takmer ôsmich stovák zamestnancov, z ktorých väčšina sa ešte aj zasekla v pohybe.
Lucas bez pohnutia stál. Spomalene vnímal, ako jeho líce opúcha a páli. Celé oddelenie čaká, čo urobí. Luciine kroky nechávajú stopy v koberci.
Rozbehol sa. Dostihol ju možno po desiatich metroch. Stále v otvorenom priestore, ale bolo mu to jedno. Schmatol ju za zápästie a strhol k sebe. Ako ju zvrtol, chytil jej aj druhú ruku a krokom medzi nohy ju prinútil oprieť sa o stenu. O tú jej svojimi rukami zápästia prirazil, celé telo pritlačil svojim. Nestihla ani vykríknuť, kým jej vrazil jazyk do úst. Až hrubé nájazdy jeho jazyka ju prebrali z prekvapenia. Pokúšala sa ho uhryznúť, ale pri veľkosti jeho jazyka a aktuálnej surovosti si to zrejme ani nevšimol. Jej odpor ignoroval takmer celú minútu. Až potom pomaly, neochotne prestal. Uvoľnil zovretie, ustúpil a ruky spustil voľne vedľa tela. Nehybne sledoval, ako konečne chytila dych, odlepila sa od steny a…  odišla. Neotočil sa za ňou. Vedel, že keby to urobil, videl by ju vojsť do kancelárie a vzápätí vyjsť aj s listom papiera, s ktorým by zmizla za rohom. Otočil sa opačným smerom a namieril si to do Petrovej kancelárie.

Vošiel a zabuchol za sebou dvere.
„Dnes si dopracoval, obleč sa, padáme,“ oznámil kamarátovi.
Peter udivene zdvihol hlavu od papierov a keď si Lucasa, prechádzajúceho za jeho chrbát, prezrel, zdvihol obočie ešte vyššie:
„To je facka?!“
Lucas zo známej skrinky za ním vybral fľašu whisky a otvoril ju:
„V živote som takú nedostal.“
Odpil si rovno z fľaše a doplnil: „A v živote som si žiadnu tak nezaslúžil.“

Peter prekvapene sledoval ubúdajúci alkohol:
„Ty vieš, že je desať hodín doobeda, však?“
Lucas ho prevŕtal pohľadom:
„Že som totálny chuj, mi už dnes niekto vysvetlil. Nepridávaj sa aj ty.“
Peter obranne zdvihol dlane nad hlavu a presunul sa k vešiaku so svojím sakom.
„Použijem tvoj telefón,“ oznámil Lucas, hneď aj vytočil klapku personálneho a prepol na reproduktor. Kým znel vyzváňací tón, vybral Lucas dva poháre, do oboch nalial.
„Ahoj, Peťo, počúvam ťa,“ ozval sa ženský hlas z telefónu.
„Zdravím vás, tu je Lucas Lamarc.“
„Dobrý deň, pane. Ako vám pomôžem?“
„Zožeňte mi čo najskôr novú asistentku.“ Sadol si. „Škaredú!“ neodpustil si doplniť.
Peter sa zasekol v obliekaní saka, žena v telefóne zaváhala.
„Áno, pane, samozrejme,“ odpovedala konečne. Peter sa predsa len obliekol a vzal do ruky pohár.
„A prosím vás,“ Lucas upokojil hlas, „vypíšte mi na dnes a zajtra dovolenkový lístok.“
„Iste, pane. Príde ho Lucka podpísať?“
Prehltol naprázdno a odkašľal si.
„Nie, Lucka to nepríde podpísať. Zjavne u vás ešte nie je. Bude každú chvíľu.“
„…ehm… áno, práve prišla.“
Lucas sám pre seba prikývol:
„Urobte všetko tak, ako bude chcieť.“
„Áno, pane, samozrejme.“
„Ďakujem.“ Zrušil hovor a pozrel sa na Petra.

Ten do seba otočil pohár a položil ho:
„Do boha, ty si tú Luciu predsa len klátil!“
Aj Lucas svoj pohár dopil a položil:
„…nemáš ani predstavu, ako veľmi som chcel. Bol by som dal čokoľvek za to, aby som mohol.“
Peter ho chvíľu sledoval a potom súhlasil:
„Poďme piť. Porozprávaš mi, ako si prišiel k tomuto štýlovému make-upu.“ Zasmial sa a pokračoval: „Podľa toho, ako vyzeráš, to musela byť riadna šupa.“
„No, to bola,“ prikývol Lucas už tiež so smiechom a vstal. „Tú budem cítiť ešte dlho.“
„Ty, nechceš radšej chvíľu počkať, nech ti to vybledne, kým pôjdeš von?“
„Prijebala mi na marketingu. Tam je asi tisíc ľudí. Ver mi, to už je jedno.“
Lucas otvoril dvere a Peter opäť vyprskol smiechom:
„Ja som vždy hovoril, že Lucia má štýl.“