Zobudila sa neobvykle skoro ráno. S kávou v jednej ruke a cigaretou v druhej premýšľala nad denným plánom. Nijako úspešne, keďže fotenie nemala naplánované žiadne. Urobila si teda druhú kávu a sadla ku kompu. Stiahla fotky zo včera a začala si ich prezerať.

Oliver: „Dobré ránko, pokušenie moje :-* Čo že si tak skoro hore?“ blikla správa v rohu obrazovky.
Natália: „Dobré ráno 🙂 Ani neviem, som vyspatá. A ty?“
Oliver: „Ja som už v práci.“
Natália: „…je pol siedmej, šibe ti?“
Oliver: „Chodím tak bežne. Len ty si si to veľmi nemohla všimnúť, spachtoš 🙂 “
Natália: „Hej, lebo o desiatej si už v pyžamku a spať. Aj sa pomodlíš?“
Oliver: „Máš rýpavú náladu?“
Natália: „Občas ma s tým svojim perfektným nalinajkovaným životom sereš. To sa sám so sebou nenudíš?“
Oliver: „Som so svojím životom spokojný. Napredujem tak, ako som chcel. Na svojej pozícii som najmladší riaditeľ v histórii tejto funkcie.“
Natália: „Kks, veď dobre, blahoželám a prajem ti to, ale nechcelo by to trochu aj žiť? Kedy si sa naposledy opil, alebo si dobre zašukal?“
Oliver: „No, to už bolo dávnejšie. Ale nechýba mi to.“
Natália: „Jasné 🙁 “

Pokrútila hlavou a otvorila e-shopy s topánkami. Chvíľu prebiehala stránky, keď začula Sebastiánov budík a po chvíli sa vo dverách zjavil aj sám:
„Dobré ráno,“ zamračil sa. „Od kedy si hore?“
„Asi hodinu,“ odpovedala, postavila sa ku kávovaru a začala robiť tretiu kávu.
„Nemôžeš spať, či sa niečo deje?“ konverzoval Sebastián do chladničky.
„Nejaká som vyspatá, neviem,“ mykla plecom a sledovala, ako jej syn drží v rukách arašidové maslo a zvláštne dlho naň pozerá.
„Počuj,“ otočil sa k nej, „Američania to jedia na pečive s džemom. Je to dobré?“
„Mne to chutí. Ale aby to išlo dole krkom, musíš tam dať veľa džemu. A potom je to príšerne sladké.“
„Ok, skúsim,“ súhlasil a začal vyberať ďalšie potraviny.
„Natri si na pečivo najprv to maslo, až potom džem. Opačne to už nie je možné,“ poradila a vrátila pozornosť obrazovke počítača. Prešla pár stránok topánok, keď začula Sebastiánov výbuch smiechu. Otočila sa na neho, keď zadúšajúc sa smiechom vykríkol:
„Mamka, pomôž mi!“
Preletela pohľadom briošku natretú džemom, v Sebastiánovej ruke nôž s nabratým arašidovým maslom, už obaleným v džeme. Na linke kopa omrviniek, džemu aj masla.
„Čo si nepochopil na vete „najprv maslo“ ?“ vybuchla smiechom aj ona a vstala.
„Ja som si myslel, že to pôjde.“
„…chlap. Mali by ste mať zakázané myslieť,“ skonštatovala so smiechom. Vzala synovi nôž, maslo z neho natrela na ďalší kúsok pečiva. Natretý džem zoškrabala z prvej briošky a navrstvila ho na maslo. Potom dokončila aj druhý kúsok a položila oba na tanier.
„Ďakujem,“ povedal Sebastián zahanbene a s úsmevom. „Mám to upratať?“
„Radšej nie. Choď!“ zasmiala sa opäť a keď zmizol do svojej izby, umyla linku a vrátila sa k počítaču.

Natália: „Aký máš deň?“
Oliver: „Lenivý. Nič sa mi nechce. Dnes zvládnem tak nanajvýš ísť kúpiť krmivo a domov. Ani som sa ráno neholil 😀 “
Natália: „Uuuu, sexi strnisko? 🙂 “
Oliver: „Páčil by som sa ti? 🙂 “
Natália: „Asi áno 🙂 “

Oliver: „Čo porábaš ty?“
Natália: „Hľadám nejaké sandálky. Nemám si čo obuť.“
Oliver: „Nehovorila si, že máš viac ako 70 párov topánok?“
Natália: „Mám. A? 🙂 “
Oliver: „Chápem 🙂 Ja nerád nakupujem cez internet. Ako môžeš vedieť, či ti sadnú?“
Natália: „No, musíš nakupovať v normálnom obchode, kde ti to na šupu bez rečí vymenia, ak sa náhodou netrafíš.“

„Chceš?“ zjavil sa odrazu pri nej Sebastián, ponúkajúc tanier, na ktorom boli oba kúsky briošky, len z jedného raz odhryznuté.
„Je to sladké, že sa mi lepia mandle,“ doplnil.
Zazrela na neho a tanier vzala:
„Kámo, občas si na zabitie.“
„Viem,“ prikývol a dal sa na odchod.
„Lebo som po tebe!“ zakričal ešte, kým zabuchol dvere do izby.
Uškrnula sa.

Oliver: „A aké pozeráš?“
Natália: „Zvažujem tieto:

Oliver: „Ježiš. V týchto by som ťa oprel hneď.“
Natália: „Zabudni. Tak pooblizovať by som ti ich dovolila 🙂 “
Oliver: „…oblizovať topánky?“
Natália: „Áno.“
Povýšenecky sa usmiala a čakala na znechutenú reakciu.
Oliver: „…urobil by som to… Ježiš, jak to robíš, že som pri tebe vždy tvrdý?“

Prekvapene nadvihla obočie.
Natália: „Máš rád botičky?“
Oliver: „Veľmi 🙂 “
Natália: „Nepochválil si sa.“
Oliver: „Nepýtala si sa.“
Natália: „Aj nôžky?“
Oliver: „Áno 🙂 “
Natália: „Dobre vedieť  🙂 “
Oliver: „Chcel by som ťa v nich vidieť, veľmi :-* “

Natália sa usmiala a vyšla na balkón. Pri cige vybavila jeden telefonát s kuriérom e-shopu, že topánky stihnú na odberné miesto priviezť už dnes a druhý so Sandrou, aby si dohodli kávu. Prešla rovno do spálne a obliekla sa. Biele trištvťové rifle a biele obtiahnuté tričko sa k nádherným sandálkam skvele hodia. Vkĺzla zatiaľ do crocsov a prešla vypnúť počítač.

Oliver: „Neuveriteľné, ako ma dokážeš postaviť. Dovolíš mi urobiť sa večer? 🙂 “
Natália: „…prečo sa ma to pýtaš? Tešiť poslúchaním si ma chcel len jeden deň.“
Oliver: „Páčilo sa mi to 🙂 Tie príkazy 🙂 “
Natália: „Aha. A chceš mi tvrdiť, že keď poviem ´nie´, neurobíš to. To ti tak verím.“
Oliver: „Neurobím. Ak by som si chcel urobiť po svojom, tak sa nepýtam teba.“
Natália: „…no neviem. Uvidíme 🙂 Idem po tie boty, prídem večer.“
Oliver: „Pošleš mi potom fotku?“
Natália: „Možno. Keď budeš dobrý 🙂 “
Oliver: „Budem 🙂 “

Autom bola Natália v obchode do pol hodiny. A v ňom si potom aj s nadšením nové topánky obula. Usmiata a spokojná zamierila do Centrálu za Sandrou. Bolo jej jasné, o čom bude debata – o chlapoch. Buď Sandra zohnala extra zaujímavého klienta, alebo sa zamilovala. Zase.

Do hodiny už pri káve a sedemeurovej letnej ovocnej limonáde počúvala kamarátku, ktorá napriek téme necítila ani najmenšiu potrebu stíšiť hlas. Celá Sandra. Natália sa opatrne rozhliadla po okolitých stoloch malej fajčiarskej kaviarne nákupného centra. Hneď vedľa prebiehalo zjavne zaujímavé obchodné rokovanie, muži s notebookmi im nevenovali pozornosť. Chlap v obleku o dva stoly pred ňou napravo čosi sústredene čítal a silikónové krásky za jej chrbtom sa zdali byť dosť zaujaté jesennými odtieňmi červených lakov. A všetci ostatní zákazníci boli dosť ďaleko. Natália napriek tomu stíšila hlas:
„A to si ho priviazala, či vydržal?“
„Priviazala, veď to sa nedá vydržať.“
„Ježiš,“ vydýchla Natália neveriacky a otočila hlavu. Oblekáč ju snáď počul, lebo sa im zrazili pohľady. Natália radšej rýchlo pozrela späť na priateľku a ticho povedala:
„Oproti tebe som úplná vanilka.“
„A na to si prišla teraz, však?“ zvolala Sandra ironicky, odmietajúc prispôsobiť intenzitu svojho hlasu téme a okoliu. Natália sa uškrnula, zmierene pokrútila hlavou a venovala pohľad modrým očiam v obleku. Chlap sa na ňu v tej chvíli díval, tak mu prebehla tvár, či predsa len nezačul, o čom sa bavia. Ale zrejme nie, tak sa na neho usmiala. Opätoval jej priateľský úsmev a sklonil pohľad do novín. Sandra pokračovala v opisovaní svojich sadistických chúťok a Natália počúvala, ale pohľadom pobehovala medzi kamarátkou a okolím. A samozrejme, modrými očami. Ešte párkrát ich prichytila, ako si ju prezerajú, ale vždy rýchlo uhli. Sandra ďalej rozprávala a Natália sa rozhodla s tým sexi úsmevom v obleku pohrať. Preložila si nohu cez nohu a posunula sa v kresielku tak, aby mala topánky vedľa stola. Už cestou do podniku si stihla potvrdiť, že jej nové sandálky priťahujú pohľad každého chlapa. A čakala.
„Zase sa hráš ako mačka s nejakou myšou?“ zaznela nahlas Sandra, keď si všimla, čo kamarátka robí. Bolo jej jasné, že za chrbtom má chlapa, ktorý bol práve zbalený, hoci o tom možno ešte nevie.
„Musím uznať, že tie topánky sú ťažký kaliber,“ dokončila uznanlivo a Natália jej vrátila pozornosť:
„Vieš, aký je sexi?“ usmiala sa spokojne.
„No otočiť sa teraz nemôžem. Hovor.“
„Svetlý oblek, hodinky, modré oči, špinavý blond. Keď číta, vyzerá veľmi prísne, s čím súhlasia aj vrásky okolo očí a pier. Ale usmieva sa nádherne, nežne.“

Keď na ňu zdvihol ďalší pohľad, ona svojim neuhla, čím dala jasne najavo, že ho prichytila pri čine. Jeho jemný úsmev vyznel ospravedlňujúco, pomaly prešiel očami cez jej opätky na svoj stôl. Natália si všimla, že sexi topánky zaregistroval a vedela, že jeho pohľad pritiahnu ešte párkrát, ale bude sa to pokúšať skryť. On sa ale na ne obrátil takmer okamžite a ani sa nesnažil správať nenápadne. Sekundu premýšľal a potom rovnako prudko zdvihol pohľad do jej tváre. Natália zaváhala a už s podozrením v hlave rekapitulovala:
´Hnedý remienok na hodinkách, strnisko, noviny, Centrál…´
Stuhla a roztiahla zreničky. Jemu sa po tvári najprv pomaly rozlial úsmev a potom zadržal smiech tak, že sa mu zatriasli ramená. Natália pootvorila ústa a až po sekunde sa prudko nadýchla a s hlbokým výdychom sklonila hlavu.
„No super, už si s ním spala?“ opýtala sa Sandra, keď pochopila, že Natália svoju obeť práve spoznala. Tá sa trochu predklonila, oprela si bradu do dlane a privrela oči. Pokúsila sa zaprieť úsmev a vydýchla:
„Oliver.“