Rozprávka pre veľké dievčatá – 1.kapitola

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, bolo raz jedno kráľovstvo. Vládol mu mladý panovník, Jeho Veličenstvo kráľ Mark. Svojich poddaných viedol pevnou, no láskavou a spravodlivou rukou. Rád sa zabával poľovačkami, ale ešte radšej trávil čas s niektorou zo svojich ochotných dvorných dám, ktorých mal viac, než dosť…

Unavene aj unudene sa na tróne zamrvil.

„Kto ďalší?“ opýtal sa, sledujúc odchádzajúci chrbát kováča, zjavne nespokojného s rozsudkom.

„Už len jeden, krádež koní. Tvojich,“ odpovedal Martin, najbližší priateľ a radca. Mark nespokojne odfúkol. Nerád vešal ľudí. Ale krádež koní je veľký zločin, obzvlášť tých kráľovských. Pozrel na stráže, ako k nemu vedú spútanú, ale prudko sa brániacu osobu.

„Pustite ma!“ zaznel sálou zúrivý krik, evidentne ženský. Mark nadvihol obočie a prekvapene pozoroval najprv sukňu a potom celú postavu zajatkyne.

„Chytili ju v tvojich stajniach,“ informoval Martin, kým stráže dovliekli ženu dostatočne blízko. Hrubo ju ešte posotili vpred, takže chvíľu chytala rovnováhu. Mark zaujate sledoval jej rozstrapatené dlhé vlasy. Konečne k nemu zdvihla pohľad a vyrovnala sa. Zaskočene si uvedomil, že je krásna. Tvár mala čímsi zamazanú, ale nebolo pochýb, že pod špinou sú skryté jemné, súmerné rysy. Veľké, svetlohnedé oči pôsobili v kombinácii s blonďavou, vlnitou hrivou priam anjelsky. Všimol si, že aj ona pozoruje jeho, ale potom si položila špičku topánky za pätu druhej, kývla hlavou a ramenami naznačila úklon:

„Vaše Veličenstvo.“

Prekvapila ho taká decentná poklona, aj jemnosť pohybov, akými ju predviedla.

„Vraj ťa chytili pri krádeži mojich koní,“ predniesol.

„To nie je pravda!“ zavrčala a zdvihla nos. „Nie som žiadna zlodejka!“ Dosť veľká odvaha na také malé žieňa. Zvonku vyzerala veľmi krehko, bola nízka a štíhla. Keby jej výstrih neodhaľoval pevné, plné prsia, asi by pôsobila až detsky.

„A čo si?“

Odhodlanie jej z tváre zmizlo, váhala.

„Obyčajná zlodejka!“ zvolal niekto zozadu. Zrejme ten, čo ju chytil.

„Nie!“ vykríkla ona tým smerom a hneď vrátila pohľad panovníkovi:

„Nekradla som, pane, vymyslel si to.“

„Za krádež koňa je u nás šibenica,“ povedal Mark.

„Ale ja som nekradla!“ zopakovala ešte nahnevanejšie.

„Ale to je tvoje slovo proti slovu kráľovskej stráže,“ namietol Mark.

Bezradne pokrútila hlavou.

„Povedz mi, kto si? Odkiaľ si?“ pokračoval.

Pozrela sa na neho a chvíľu premýšľala. Potom pokrútila hlavou a mlčala.

„Ale!“ zvolal. „Nepovieš? To znamená, že pre teba už niekde šibenica stojí,“ skonštatoval útočne.

„Nie!“ bránila sa. „Nič zlé som neurobila, Vaša Jasnosť!“

„Tak mi povedz, kto si,“ zopakoval.

Sklopila najprv pohľad a potom aj hlavu. Mark chvíľu mlčal a nakoniec povedal:

„Rozhodne by ťa bola škoda. Viem si predstaviť oveľa príjemnejšie využitie tvojej spoločnosti.“ Pohľadom skĺzol na jej prsia. Pochopila, čo práve povedal a prudko zdvihla hlavu:

„Nemám záujem pridať sa k vašim radodajkám!“ zavrčala.

Sebavedome sa usmial:

„Ty si myslíš, že máš na výber?“

Nespokojne pokrútila hlavou:

„To… Nie je dobrý nápad, pane,“ zašepkala neisto.

Ešte chvíľku ju pozoroval a naklonil hlavu smerom k Martinovi:

„Vezmi ju do východného krídla, nech sa o ňu postarajú. Kúpeľ, jedlo, vyhovej jej, ak bude niečo chcieť. Ale stráž mi ju. A priveď večer na zábavu.“ Martin trochu zmätene mlčal, tak doplnil:

„Myslel som tancovačku, nie moju komnatu.“

„Nerobte to, pane,“ ženský hlas znel prosebne. Odpoveď neprišla a Martin sa pohol. Chytil dievča za rameno a posunul ho k odchodu. Prešli už pár krokov, keď sa ešte ozval Markov hlas:

„Moment!“

Obaja zastali a obrátili sa k nemu.

„Ako sa vlastne voláš?“ opýtal sa.  Krátke zaváhanie a zaznelo:

„Lili.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Shopping cart

close