„Urobím vám kávu?“ opýtalo sa žieňa z recepcie, keď si tam Rebeka ráno preberala poštu.

„Nie, ďakujem.“

„Nepijete kávu?“

„Pijem kávu, ale viem si ju urobiť aj sama. Asistentky nie sú na to, aby ma obskakovali,“ vysvetľovala pokojne Rebeka, stále venujúc väčšiu pozornosť obálkam a ich odosielateľom.

„A kamarátky na to sú?“ nenechalo sa stvorenie odbiť. Rebeka spozornela, s hlavou stále sklonenou zdvihla len pohľad na ten úsmev:

„…spíte s niektorým z chlapov, ktorých nasieram?“

Úsmev sa stratil a žena odsekla:

„Nie.“ A ešte arogantnejším tónom dodala: „Madam.“

Rebeka sa pousmiala, zaváhala a vyrovnala hlavu:

„Ospravedlňujem sa. Nemala som niečo také povedať, bolo to nevhodné.“

Úsmev sa vrátil.

Rebeka natiahla ruku ponad pult:

„Ahoj, som Rebeka.“

„Ou… Táňa,“ jej sa ruka triasla. „…nemôžem vám tykať… nikto vo firme to nerobí.“

„Medzi tým nevidím logický súvis,“ pokrútila Rebeka nechápavo hlavou. Ale potom mykla ramenom:

„Môžeš tvrdiť, že sme bývalé spolužiačky. Vekovo to cca sedí.“ Pobrala sa na odchod.

„To ťažko,“ zapochybovala Táňa. „Ja som nepromovala v sedemnástich.“

Rebeka sa uchechtla:

„To sa o mne hovorí? Blbosť, promovala som normálne.“

„Ale s nadpriemerným IQ.“

Rebeka priateľsky žmurkla a odišla.

Erik sa celý deň cítil nesvoj. Po včerajšom tajnom nočnom rozhovore a záverečnom sľube protistrany vedel, že je ticho pred búrkou, ale tá nie a nie prísť. Žiaden prekvapujúci mail, žiadna nová informácia. Rebeku párkrát zahliadol, ale správala sa ako vždy – pokojne a sebavedome.

Správa prišla až na ďalší deň doobeda – mail oznamujúci poradu členov predstavenstva a riaditeľov divízií. Dnes o štvrtej.

Zhlboka vydýchol. Predstavil si Rebeku nahnevanú a spokojne sa usmial. Dúfal, že jej nikto nepovedal, o čom porada bude. Túžil byť pri tom a vidieť jej peknú tváričku, keď pochopí, že nebude tak, ako ona chce. A že musí akceptovať rozhodnutie iných. Ani sa nepokúsil tlmiť pocit zadosťučinenia, ktorý ho ovládol.

Keď za ním Rebeka o niečo neskôr prišla, s napätím čakal, čo bude. Opýtala sa ho zopár nesúvisiacich otázok a odišla.

´Nevie to,´ uvedomil si. ´Porada je o pár hodín a ona je úplne pokojná. Skvelé. Teším sa na tvoju prehru, dievča!´

O pár hodín si ho nechala zavolať k sebe. To v ňom na chvíľu vyvolalo napätie, ale už prvý pohľad do jej tváre prezradil, že nie je nahnevaná. Stále vyrovnaná a pokojná ako Angličan.

„Zamknem?“ opýtal sa rovno.

„Áno,“ súhlasila. Usmial sa a poslúchol. Keď sa otočil späť k nej, mala v rukách krabičku a hodila mu ju. Chytil a nemusel ani rozbaľovať – priehľadné veko prezrádzalo luxusný vibrátor.