Uložil sa tak, aby jej dosiahol priamo do lona a hneď aj prešiel nosom po úzkom pásiku jemných chĺpkov. Ani sa nepohla. Položil ruky na lodičky a pomaly nimi prešiel po lýtkach hore na stehná. Nos nahradil jazykom a vtlačil jej ho hlbšie. Prekvapilo ho sucho v tých miestach. Nečakal, že bude nejako extra pripravená, ale veď vypýtala si to sama. Dlane položil na zadok a pevne ho zovrel. Možno trochu silnejšie, ako bolo vhod, ale chcel z nej dostať vzdych. Nepodarilo sa mu to. Nespokojne povolil stisk a radšej sústredil pozornosť na jazyk a jemné zákutia, ktoré ním prechádzal. Pod jeho dotykmi začala pomaly vlhnúť, ale nebol si celkom istý, či to nie sú iba jeho sliny. Navonok stále nereagovala nijako. Rozhodol sa urobiť to radšej inak a pokúsil sa vstať. Ihneď mu chytila hlavu a pridržala ho na mieste. Zaváhal, ale poddal sa a pokračoval v obsluhovaní jej lona jazykom. Po dlhých minútach ticha začínal byť presvedčený, že niečo robí zle, keď konečne znenazdajky zovrela rukami okraj stola a telo sa jej naplo. Ale nevykríkla. Keď sa na ňu pozrel, mala len zatvorené oči a zubami si držala spodnú peru. Normálne by v tejto situácii ženu objal a hladil, ale teraz bol taký zmätený, že len vstal a čakal. Rebeka sa do reality vrátila rýchlo. Otvorila oči a sucho povedala:

„Ďakujem.“

Udivene nadvihol obočie a sledoval, ako si stiahla sukňu späť na miesto, obišla stôl a sadla do kresla. Potom mu venovala umelo prekvapený pohľad a keď naň nezareagoval, vysvetlila:

„Môžeš ísť.“

Neschopný vstrebať situáciu sa až po hodnej chvíli pomaly otočil a odišiel.

————————————————————–

Erikovi sa len s vypätím všetkých síl darilo nepozrieť na Rebeku vedľa seba a vnímať slová kolegu, ktorý mu včera nepozornosť vytkol. Vedel, že za chvíľu s ním bude musieť súhlasiť aj nahlas. Ale nemôže.

Nemôže? Prečo? Lebo si natvrdo odsedí trestný čin? Alebo bude Rebekiným otrokom? Tým sa predsa stal už včera. Čo to vlastne malo znamenať? Sex si od neho predsa vynucovať nemusela. To už skôr naopak. A prečo bola taká chladná? A vôbec, prečo sa správa ako úplná krava?

„…Erik!“

„Ja ťa počúvam, kľud!“ drzo zaklamal do očí chlapovi oproti.

„Ok, takže teraz ja,“ pokračoval už do pléna. „Vážení, ja si myslím, že je úplne jedno, čo si myslím. My všetci. V tejto chvíli platí len názor slečny Langsfeldovej. A tá ho už jasne vyjadrila. Či sa nám to páči, alebo nie.“

Vytrvalo sa odmietal pozrieť na Rebeku. V miestnosti zašumelo a po chvíli bolo počuť sarkastické:

„Jasné. Slečna Langsfeldová je všemohúca.“

„Nie. Všemohúce je predstavenstvo,“ vyštekol chlap vedľa.

Erik sám pre seba nesúhlasne pokrútil hlavou, ale potom sa zasekol a veľmi pomaly zdvihol na kolegu pohľad. Keby neignoroval Rebeku, všimol by si, že ona túto jeho reakciu zachytila. Namiesto toho ešte chvíľu hľadel na kolegu, zjavne už myšlienkami inde. Rebeka ho pozorne sledovala až do konca porady, kedy ho z úvah vytrhol hromadný odchod. Tiež vzal svoje papiere a bez slova odišiel.

Rebeka ešte chvíľu pozerala do dverí, ktorými odišiel. A potom ticho sama pre seba zašomrala:

„Erik, nerob to.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *