V pondelok ráno Erik zapol počítač a ten ešte ani poriadne nenabehol, keď mu na mobile pípla správa od Rebeky. Zvedavo spustil video a začal sledovať, ako ju drží prehnutú cez stôl. Spokojne sa usmial a opäť prežíval, ako sa bránila a musel jej držať ruky. Ako sa pokúsila oslobodiť, keď jej hrubo vyhrnul sukňu a strhol nohavičky. Záznam nemal zvuk, ale bolo jasne vidieť, ako vykríkla a začala sa vzpierať ešte viac. Pomaly mu začal úsmev na tvári primŕzať a keď video skončilo tým, ako Rebeka bezvládne leží na stole, bez toho, aby bolo vidno čo i len náznak jej orgazmov, uvedomil si, že práve videl úplne plnohodnotné znásilnenie. Zadržal dych, v sekunde vybehol na chodbu a o ďalších pár okamihov už zatváral dvere jej kancelárie zvnútra:

„Šibe ti?! Veď ma zavrú!“

Zdvihla na neho pohľad, pomaly si oprela zátylok o opierku hlavy a bezcitne odvetila:

„Áno, je tu na to dôvodný predpoklad.“

Takúto reakciu nečakal:

„Čo tým myslíš?“

Zákerne sa uškrnula:

„Iba potvrdzujem, čo si povedal. Jediné, nad čím váham je, či bude zábavnejšie poslať to do tvojej profesionálnej siete, alebo rovno polícii. Asi najskôr oboje naraz, nie?“

Zbledol. Začal spracovávať, čo práve povedala a zosunul sa na stoličku:

„To by si neurobila,“ mal čo robiť, aby sa mu nezlomil hlas.

„Riskneš to?“

Krv v žilách mu začala tuhnúť:

„Kompletne mi zničíš život.“

„Som rada, že si to uvedomuješ,“ žmurkla. „Nateraz môžeš ísť.“

Ešte chvíľu sa na ňu strnulo pozeral a potom v mrákotách vstal.

————————————————————————————–

„Erik!“

Zo zúfalých myšlienok ho vytrhlo hlasné oslovenie, zrejme nie prvé. Pohľadom rýchlo prebehol po všetkých  tvárach v zasadačke.

„Si tu s nami?“ kolegov uštipačný tón si vynucoval odpoveď.

„Ehm, prepáč, áno,“ potriasol Erik hlavou, akoby dúfal, že tým zmení fakty.

Sklonil pohľad do svojich podkladov a zaváhal. Dnes mal odprezentovať klady aspoň čiastočného vstupu na nový trh – protinázor k Rebekinmu. Lenže to platilo ešte pred dnešným ránom. Neisto na ňu zdvihol pohľad:

„Ja… si myslím, že by sme sa mohli pokúsiť nájsť nejaký kompromis,“ dostal zo seba konečne.

V miestnosti zavládlo hrobové ticho. To ho neprekvapilo. Rebeka sa nielenže víťazoslávne neusmiala, ale ešte ho aj podporila súhlasom a rýchlym ukončením porady. To ho naopak, prekvapilo.

————————————————————————————-

„Prosím, takto nemôžem pracovať,“ zašepkal Rebeke už v súkromí kancelárie. „Znič ten záznam, urobím čokoľvek budeš chcieť.“

„Tým som si istá,“ odvetila bezcitne a stojac oproti nemu sa zadkom oprela o stôl. 

Položila si dlane na obtiahnutú sukňu a pomaly ju vytiahla až takmer k pásu. Pootvoril ústa, keď zbadal, že nemá nohavičky a zmeravel. Rebeka bez slova roztiahla nahé stehná, ihličkové opätky sa zaborili hlbšie do koberca.

Potreboval ešte sekundu, kým sa zmieril s tým, že splní rozkaz, ktorý sa nedal nepochopiť.

A kľakol si medzi lodičky.