fbpx
erotické poviedky,  Rebeka

Rebeka – 3.kapitola

Vo štvrtok neboli naplánované žiadne porady, najbližšia až na piatok. Rebeka sa teda pustila do práce v zatvorenej kancelárii, až do obeda. Na ten sa rozhodla zísť len do jedálne na prízemí. Vzala rozčítané papiere a vyšla na chodbu.

Pri recepcii stál, samozrejme, Erik. Telefonoval s úsmevom a evidentne dobrou náladou. Druhá ruka, ležérne zasunutá do vrecka, držala okraj saka, takže bolo vidno košeľu prezrádzajúcu ploché brucho. Už idúc jeho smerom si ho nenápadne prezerala. Široké ramená a pevný zadok, čo viac by mohla žena chcieť? Skĺzla pohľadom na zips jeho nohavíc a mysľou jej prebehol minulý piatok. Čo, po reakcii svojho tela, hneď oľutovala a pozrela sa mu radšej do tváre. Zistila, že sa pobavene pozerá priamo na ňu a keď zachytil jej pohľad, drzo žmurkol.

V duchu si vynadala, ale navonok zanechala kamennú tvár a prešla okolo neho.

„Slečna Langsfeldová,“ ozvalo sa z recepcie, „máte tu niečo.“

Zvrtla sa, vzala obálku a kým podpisovala prevzatie, druhé dievča za pultom roztúžene zašepkalo:

„Ten Demský vyzerá neskutočne po… dobre.“

Rebeka znechutene mľaskla a zareagovala:

„Protivní menežéri by mali mať pupok a plešinu.“

Dokončila podpis, keď blízko seba zacítila známu vôňu a vedľa jej ruky na pulte sa objavila mužská:

„A slobodné rebeky a xantipy by mali mať sto kíl.“

S otrávenou grimasou zdvihla pohľad na známu tvár, ktorá dodala:

„Život nie je fér. Že, slečna Langsfeldová?“ oslovenie ironicky zdôraznil.

Vyrovnala sa a ustúpila o krok:

„Pán Demský, hovorí vám niečo pojem ´osobná zóna´? V budúcnosti u vás ocením profesionálnejšie správanie.“

Sebaisto sa usmial a ponoril hlboký pohľad do toho jej:

„O tom pochybujem.“

Zvrtol sa a zmizol.

Zaškrípala zubami a vyšla hlavnými dverami.

„…to ju balil?“ začula ešte za chrbtom šepot a dvere zaklapli.

Miestnu kantínu ohodnotila ako miesto, ktoré nebude patriť k jej obľúbeným, ale je ochotná tu niečo zjesť.

Toľko, čo si s jedlom sadla a začítala sa do papierov, zjavil sa pri stole Erik.

Jej znechutený pohľad ho neodhovoril od toho, aby si prisadol.

„Povedzte mi niečo o sebe,“ vyzval ju.

„Nemám rada ľudí,“ zavrčala.

„Myslel som niečo, čo ešte neviem,“ reagoval pohotovo a odpil si z plechovky Coca-coly. Nahlas vydýchla a chvíľu premýšľala:

„Pán Demský. Skúsme to inak. Obaja predsa chceme to isté,“ začala poučne, čakala na jeho súhlasnú reakciu. Pomaly jej prešiel pohľadom do výstrihu, potom po oblých prsiach a krku. Rozbúchalo sa jej srdce, mala pocit, že ten pohľad cíti.

„Tým som si istý,“ povedal zastretým hlasom.

Telom jej preletel elektrický prúd, motýle v bruchu sa rozbesneli. Vytáčalo ju, ako na neho jej telo reaguje, rozvracalo jej to zabehané koľaje.

„Prestaňte!“ zavrčala varovne. „Nie ste o nič viac, ako ktokoľvek iný. Zabudnite na ten piatok, nestal sa!“ zdvihla hlas, to sa jej stávalo len výnimočne.

„Viete, čo by ma zaujímalo?“ úplne ignoroval, čo povedala. „Ktorý pocit zo mňa vo vás viac rezonuje. Strach, alebo vzrušenie?“

´Vzrušenie, vzrušenie, vzrušenie!´ kričalo celé jej telo. Nahlas však začala odsekávať slabiky:

„Ja sa vás nemám prečo báť.“

„To je pravda. Kým na mňa budete milá.“

„Takto to nefunguje, frajere!“ ohromne ju vytáčal, „ba priam presne naopak – robte to, čo od vás chcem a ja vás nechám dýchať.“

Chvíľu jej mlčky študoval tvár, potom pomaly vstal. Na odchod sa pobral okolo nej, ale ešte sa pristavil a sklonil k jej uchu:

„Moja ponuka zo včera stále platí, ty malá potvora. Dožer ma a urobím ti to nasilu.“

´Dýchaj, ty krava!´ opakovala si v duchu za zvuku jeho odchádzajúcich topánok. Nechala jedlo jedlom a vyšla si von zapáliť.

´No dobre,´ sledovala stúpajúci modrý dym. ´Už by aj stačilo. Na veľkú dieru veľká záplata. Vezmem si, čo chcem, ale platiť za to budeš ty.´

Zanechať odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *