Rebeka sa do práce pustila okamžite. Prakticky hneď nasekala na celý týždeň porady jednotlivých oddelení. Erikova bola v utorok.

Stačilo pol hodiny, aby priznal, že Rebeka ho rozčuľuje. Možno sa zo začiatku naozaj len pýtala, dokonca mu slušne vykala,  ale veľmi rýchlo jej otázky nabrali nesúhlasný a nadradený podtón. Začal strácať chuť jej odpovedať. Ale ako najvyšší na divízii to veľmi nemal v možnostiach. Posledné odpovede jej už takmer cedil cez zuby, takže keď si konečne od všetkých vypýtala rôzne reporty, samozrejme do dvadsiatich štyroch hodín, bol rád, že je koniec. Aspoň jej zajtra ukáže, že on tu nie je len taký nejaký zamestnanec.

Omyl. V stredu vzala jeho papiere a celé ich zoškrtala. Prvotné prekvapenie sa takmer okamžite zmenilo na zlosť. Tlak mu stúpal.

„Rušiť tento projekt by bola chyba. Bude to veľmi dobrý krok,“ cedil cez zuby.

„Mne je jasné, že si to myslíte,“ odvetila absolútne pokojne, sebaisto mu hľadiac do očí. „Ale keby boli vaše rozhodnutia dobré, nepotrebovali by vaši nadriadení mňa.“

Zuby radšej pevne zaťal a zaváhal. Rozhodol sa radšej odísť skôr, ako vybuchne a zamieril k dverám.

„Suka,“ štekol už nimi prechádzajúc, zatvorením sa neobťažoval.

Rebeka sa samoľúbo usmiala a poradu skončila vetou:

„Odkážte Erikovi Demskému, že ho o šiestej čakám u seba v kancelárii. Snáď do vtedy vychladne,“ uškrnula sa.

O šiestej dvere otvoril len o málo pokojnejšie, ako tie zo zasadačky. Rebeka stála pri okne, niečo čítala. Zdvihla na neho pohľad a mávla, nech si sadne.  Neochotne poslúchol.

„Pán Demský,“ položila papiere na stôl, „nepokúšajte sa dostať so mnou do potýčky. Nemôže to pre vás dopadnúť dobre.“

Prešla bližšie k nemu, zložila si ruky na prsiach a zadkom sa oprela o hranu stola.  Zazrel na ňu, ale jeho snaha vykoľajiť ju, aby prestala vyzerať tak sebavedome a tvrdo, nebola úspešná. To ho vydráždilo ešte viac.

„Rebeka,“ začal.

„Slečna Langsfeldová,“ opravila ho nadradene.

Prudko sa nadýchol.

„Slečna Langsfeldová,“ zdvihol hlas. „Nechajte ma robiť si svoju prácu a ja vás nechám robiť tú vašu!“

„To by ste si ju ale museli robiť dobre,“ odvetila pokojne.

Prudko vstal. Postavil sa až tesne k nej, výhražne jej hľadel do očí. Nestrhla sa, ani neuhla. Len trochu zdvihla nos, aby mu mohla opätovať pevný pohľad.

„Koleduješ si,“ zavrčal tlmene.

„Nerobte to, pán Demský,“ varovne odsekávala slabiky. „Ak sa rozhodnem, že je to vyhrážanie, najbližších pár týždňov nebudete tráviť večery v krčmách, ale na kurze sebaovládania.“

Roztiahli sa mu zreničky, po chvíľke zhlboka vydýchol. Pomaly sa naklonil a do ucha jej zašepkal:

„Vydráždi ma poriadne, ty mrcha. A ja ti sľubujem, že to, čo som ti urobil v piatok, pochopíš ako vrchol romantiky. Schmatnem ťa a budem preťahovať, kým z teba nebude milé a prítulné dievčatko.“

Krv sa jej nahrnula do tváre a aj do nohavičiek. Stuhla a zadržala dych. Uškrnul sa:

„Takže zváž, čo budeš robiť ďalej,“ dodal a vyrovnal sa. Odišiel, dvere tentokrát zavrel.

Podlomili sa jej kolená, zviezla sa na stoličku. Párkrát sa zhlboka nadýchla, aby upokojila rozpálené telo.

´Do čerta, také veci sa nerozprávajú, ale robia,´ pomyslela si sklamane a predstavila si, ako jej zviera ruky.

Zhlboka vydýchla a rozhodla sa odísť radšej domov.

Horúca sprcha uvoľnila telo aj myšlienky:

´Urobí to? Ako dostať, čo chcem tak, aby mi to neovplyvnilo prácu?´

Opäť si predstavila, že ju surovo schmatne za vlasy.

Natiahla sa do skrinky po vibrátor. Oprela sa chrbtom o stenu, hračka poľahky vkĺzla do jej tela. A všetky jej myšlienky patrili Erikovi – ako ju tlačí na stenu… drží za vlasy… nadáva… hrubo do nej vniká… ako jej bezcitne znehybňuje brániace sa ruky, kým jej hryzie jemnú pokožku na krku… a stále silno priráža… ešte viac…

Už spokojná vypla sprchu, len v uteráku vyšla na balkón. Zapálila si.

´Ako zariadiť, aby to urobil, ťažké nie je. Ale profesionálne ho potrebujem skôr skrotiť, ako dodať odvahu…,´ vyfúkla dym. A odrazu sa jej po tvári rozlial záškodnícky, spokojný úsmev. Takmer zabudla, že kvôli tomu, ako ľudí dráždi, si necháva do každej kancelárie nainštalovať bezpečnostné kamery. Vždy ešte pred svojím príchodom.

„Dobre, frajer,“ povedala nahlas a potiahla si. „Zahráme si tvoju hru,“ dlhý, pomalý výdych. „Ale ťahám prvá.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *