Rebeka – 15.kapitola

Odo dňa, kedy Erik Rebeku odviezol domov, ubehol týždeň. Za ten čas ju ani nevidel. Najbližší mesiac ju párkrát zahliadol, ale nanajvýš mu pozdravila. Nevolala si ho k sebe a nemala záujem ani o rozhovor. Rozhodol sa dať tomu čas a netlačiť na ňu. Plány mu však kazila Rebekina úspešnosť v práci – firma sa pozbierala z krízy a stabilizovala. Veľmi rozčarovaný dočítal mail o piatkovej firemnej oslave ukončenia krízového stavu. Nechcelo sa mu tam, bolo jasné, že týmto dňom u nich Rebeka končí. Ale nemohol tam nebyť.

Rebekina záverečná prezentácia o budúcich krokoch firmy bola, ako vždy, dokonalá. Teda aspoň tá časť, ktorú Erik vnímal. Väčšinou bol ponorený do svojich myšlienok – čo s Rebekou. A či vôbec niečo. Jej zatiaľ na pódiu blahoželali a ďakovali za spoluprácu všetci členovia predstavenstva. Filip asi povedal niečo vtipné, lebo sa rozosmiala. Bola nádherná, oslnivá. V čiernych obtiahnutých šatách, dlhé vlasy jej padali na nahé ramená. A usmievala sa, to nebývalo zvykom.

Všetci sa premiestnili do inej sály so švédskymi stolmi, čašníci začali roznášať nápoje. Erik sa chvíľu snažil sledovať, kde Rebeka je, ale stále jej niekto podával ruku. Obrátil radšej pozornosť na skupinku kolegov, v ktorej stál.

„Erik,“ začul po čase jej hlas za svojím chrbtom. Otočil sa a podišiel k nej. Podávala mu mini disk:

„Tvoj lístok za mreže. Viac kópii neexistuje. Teda okrem tej, ktorú máš v telefóne.“

Vzal disk, ale mlčal, tak pokračovala ona:

„Tak… sa teda maj.“

Trochu umelo sa usmiala.

„Už ideš?“

Prekvapilo ho to.

„Na týchto akciách býva skutočným dôvodom na oslavu až môj odchod.“

Ďalší umelý úsmev, otočila sa a prešla pár krokov.

„Rebeka!“

Podišiel k nej a počkal, kým na neho zdvihne pohľad.

„Čo keby…“ nemal presne jasno v tom, čo chce povedať. „…sme to skúsili od začiatku? Odčiníš, čo si mi mesiace robila a skúsime to spolu nejako normálne.“

„…prepáč, nie,“ pokrútila hlavou. „Ako si už počul, nie som na vzťahy. Pracujem osemnásť hodín denne, niečo také si nemôžem dovoliť.“

Premýšľal.

„Len zo zvedavosti,“ pokračovala Rebeka pobaveným hlasom:

„Ako by si si také odčiňovanie predstavoval?“

„…čo ja viem… Budeš ma od teraz až do pondelka poslúchať. A urobíš všetko, čo od teba budem chcieť.“

Rebeka nadvihla obočie, Erik k nej pristúpil ešte bližšie a stíšil hlas:

„A že si ťa vychutnám. Natlačím mesiace buzerácie a zneužívania do troch dní.“

Zasmiala sa:

„No, to určite. Nie, vďaka,“ a otočila sa na odchod.

„Rebeka,“ opäť ju zastavil. „Pamätáš si ráno po Robovej nehode?“

Videl, ako zmeravela. Dlhých pár sekúnd stála nehybne, až potom sa otočila a so zatajeným dychom mu pozrela do očí. Páčila sa mu táto jej neochotne prehrávajúca reakcia.

„Toto je moje želanie,“ predniesol.

„…takto som to ale pôvodne nemyslela. Mala to byť jedna ucelená sexuálna aktivita.“

„To v podstate bude,“ žmurkol. „Takže?“

Chvíľku na neho neveriacky civela a váhala, potom sa zhlboka nadýchla:

„Nepáči sa mi to, ale dobre. Do pondelka.“

„Čokoľvek budem chcieť. Bez odvrávania a hneď,“ zdôraznil.

Ďalší hlboký nádych a prikývla:

„Platí.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Shopping cart

close