Rebeka – 14. kapitola

A potom sa udalosti zomleli akosi rýchlo po sebe. Rebeka plakala a Erikovi nenapadlo nič lepšie, než naliať jej vodku. Plakala ďalej, až konečne zazvonil telefón a Erik šoféroval do nemocnice.

Blonďákovi, ktorého podobnosť čŕt s Rebekinými nebolo možné prehliadnuť, evidentne nič nebolo. Erik si vydýchol a čakal, že ho Rebeka šťastne objíme. Tá mu ale bez váhania vyťala dve facky a riadne mu vynadala. Erika dosť zaskočilo, že chlap, od Rebeky evidentne starší, sa ani nebránil. Sledoval, ako brata prestala biť a zrejme úľavou sa ešte trochu rozplakala. Vysoký chalan ju objal a šepkal ospravedlnenia.

Robo, ako sa chlap predstavil pevným stiskom ruky, prejavil už v Erikovom aute značnú stratu súdnosti, keď Rebeku pozval na pohárik s vtipným argumentom „už nie som šofér“. Obišiel bez facky, ale len tesne.

„Chlape, neviem, kto si,“ začal Robo v bare, keď jeho sestra odbehla od stola, „ale keďže ťa Rebeka ešte nezožrala a dovolila ti byť tu… No, ak ju chceš, máš to našlapnuté dobre,“ a otočil do seba ďalší poldecák.

„…ani netušíš, ako ma má tvoja sestra v hrsti,“ priznal Erik zahanbene.

„To ma neprekvapuje,“ zasmial sa Robo.

Erik si v spomienkach vybavil Rebekine facky, ktoré pred chvíľou videl a váhavo povedal:

„Myslím, …že by som asi chcel, aby ma trestala za to, že sa o mňa bála.“

Robo sa spriaznene usmial a potľapkal ho po ramene:

„Kámo, si v tom až po uši!“

  ——————————

Hneď potom, ako sa Rebeka zobudila v Erikovom byte a spomenula si, ako sa tam ocitla, on sa zjavil vo dverách s hrnčekom v ruke:

„Dobré ráno. Kávu?“

„Uhm,“ prikývla a posadila sa. V tej chvíli jej prikrývka skĺzla a odhalila nahé prsia. Erik sa prudko nadýchol, ale nepovedal ani slovo. Rebeka schmatla prikrývku a zakryla sa.

„Tvoje oblečenie je ešte v sušičke,“ povedal Erik.

Spomenula si na včerajšie obliatie drinkom. Aj na to, ako sa u Erika vyzliekla do spodnej bielizne. Aby si potom aj tú priamo pred ním vyzliekala pomaly a provokatívne. Pamätala si jeho nadržaný pohľad a plytké, rýchle dýchanie. Aj jeho zaťaté päste a privreté oči, keď potvrdila, čo si aj myslel, že sa jej nesmie dotknúť.

„Áno, viem,“ odpovedala trochu zahanbene. Odkašľala si:

„Prepáč.“

Zhovievavo sa usmial:

„To je v poriadku. Veľa si pila. Je ti zle?“

Znel nežne a starostlivo.

„Trochu,“ zamračene prikývla a natiahla sa po kávu.

„Urobím ti raňajky, to pomôže,“ vstal, usmial sa a kým odišiel, ešte jej položil na posteľ nejaké svoje tričko.

Osamela a dopíjajúc kávu si uvedomila, že neexistuje vyčítavejšia reakcia na jej chovanie sa k nemu, než to, ako sa teraz správa on. Nežný, starostlivý, ochotný. Aj včera bol taký. Pokúsila sa zahnať výčitky svedomia a radšej si natiahla tričko a vyšla za ním do kuchyne. Keď ju zbadal polooblečenú, prehltol, ale nedokázal odtrhnúť pohľad.

„Erik,“ cítila potrebu byť k nemu aspoň trochu milá. „Splním ti akékoľvek sexuálne želanie, ale dnes nie, prosím.“

Zdvihol na ňu prekvapený pohľad:

„Rebeka, toto robiť nemusíš. Nič mi nedlhuješ.“

„Ale ja chcem. Včera si mi veľmi pomohol.“

Jemne prikývol a položil na stôl taniere.