A potom sa udalosti zomleli akosi rýchlo po sebe. Rebeka plakala a Erikovi nenapadlo nič lepšie, ako naliať jej vodku. Plakala ďalej, až konečne zazvonil telefón a Erik šoféroval do nemocnice.
Blonďákovi, ktorého podobnosť čŕt s Rebekinými nebolo možné prehliadnuť, evidentne nič nebolo. Erik si vydýchol a čakal, že ho Rebeka šťastne objíme. Tá mu ale bez váhania vyťala dve facky a riadne mu vynadala. Erika dosť zaskočilo, že chlap, od Rebeky evidentne starší, sa ani nebránil. Sledoval, ako brata prestala biť a zrejme úľavou sa ešte trochu rozplakala. Vysoký chalan ju objal a šepkal ospravedlnenia.
Robo, ako sa chlap predstavil pevným stiskom ruky, prejavil už v Erikovom aute značnú stratu súdnosti, keď Rebeku pozval na pohárik s vtipným argumentom „už nie som šofér“. Obišiel bez facky, ale len tesne.
„Chlape, neviem, kto si,“ začal Robo v bare, keď jeho sestra odbehla od stola, „ale keďže ťa Rebeka ešte nezožrala a dovolila ti byť tu… No, ak ju chceš, máš to našlapnuté dobre,“ a otočil do seba ďalší poldecák.
„…ani netušíš, ako ma má tvoja sestra v hrsti,“ priznal Erik zahanbene.
„To ma neprekvapuje,“ zasmial sa Robo.
Erik si v spomienkach vybavil Rebekine facky, ktoré pred chvíľou videl a váhavo povedal:
„Myslím, …že by som asi chcel, aby ma trestala za to, že sa o mňa bála.“
Robo sa spriaznene usmial a potľapkal ho po ramene:
„Kámo, si v tom až po uši!“
——————————
Hneď potom, ako sa Rebeka zobudila v Erikovom byte a spomenula si, ako sa tam ocitla, on sa zjavil vo dverách s hrnčekom v ruke:
„Dobré ráno. Kávu?“
„Uhm,“ prikývla a posadila sa. V tej chvíli jej prikrývka skĺzla a odhalila nahé prsia. Erik sa prudko nadýchol, ale nepovedal ani slovo. Rebeka schmatla prikrývku a zakryla sa.
„Tvoje oblečenie je ešte v sušičke,“ povedal Erik.
Spomenula si na včerajšie obliatie drinkom. Aj na to, ako sa u Erika vyzliekla do spodnej bielizne. Aby si potom aj tú priamo pred ním vyzliekala pomaly a provokatívne. Pamätala si jeho nadržaný pohľad a plytké, rýchle dýchanie. Aj jeho zaťaté päste a privreté oči, keď potvrdila, čo si aj myslel, že sa jej nesmie dotknúť.
„Áno, viem,“ odpovedala trochu zahanbene. Odkašľala si:
„Prepáč.“
Zhovievavo sa usmial:
„To je v poriadku. Veľa si pila. Je ti zle?“
Znel nežne a starostlivo.
„Trochu,“ zamračene prikývla a natiahla sa po kávu.
„Urobím ti raňajky, to pomôže,“ vstal, usmial sa a kým odišiel, ešte jej položil na posteľ nejaké svoje tričko.
Osamela a dopíjajúc kávu si uvedomila, že neexistuje vyčítavejšia reakcia na jej chovanie sa k nemu, než to, ako sa teraz správa on. Nežný, starostlivý, ochotný. Aj včera bol taký. Pokúsila sa zahnať výčitky svedomia a radšej si natiahla tričko a vyšla za ním do kuchyne. Keď ju zbadal polooblečenú, prehltol, ale nedokázal odtrhnúť pohľad.
„Erik,“ cítila potrebu byť na neho aspoň trochu milá. „Splním ti akékoľvek sexuálne želanie, ale dnes nie, prosím.“
Zdvihol na ňu prekvapený pohľad:
„Rebeka, toto robiť nemusíš. Nič mi nedlhuješ.“
„Ale ja chcem. Včera si mi veľmi pomohol.“
Jemne prikývol a položil na stôl taniere.