Na chodbe nebol nikto a Rebeka mala, ako väčšinou, dvere kancelárie otvorené. Erik sa do nich postavil, oprel o zárubňu a počkal, kým sa na neho Rebeka pozrie.

„Nemáš odretý zadok?“ zašepkal spiklenecky.

Jemne sa usmiala:

„Iste menej, ako ty kolená,“ tiež šepkala.

Aj on sa usmial:

„Odporné kancelárske koberce. Nabudúce musíme vymyslieť iné miesto.“

Rebeka zaváhala:

„Erik… Žiadne nabudúce už nebude,“ povedala nahlas a v duchu sama sebe: ´Kecám, pretiahni ma aj teraz!´

Úsmev mu z tváre zmizol, chvíľku študoval jej tvár. Potom zdvihol ruku, zamával jej  a podráždene predniesol:

„Zdravím vás, pán Hyde. Prídem neskôr, keď sa vráti doktor Jekyll.“

Nemajúc záujem o ďalší jej namrzený pohľad sa hneď zvrtol a odišiel.

———————————————————–

„Nie som typ na vzťahy.“

V šepkaní počuteľnom z recepcie v tichu chodby, ktorou Erik prechádzal, spoznal Rebekin hlas. Svojím spôsobom ho to potešilo, nehovoril s ňou už pár dní.

„To je blbosť. Všetky baby sú na vzťahy,“ odporovala druhá žena. „A ten Demský by ťa fakt chcel. Vidím, ako sa na teba pozerá.“

„Táni, nie som zvyknutá na ustupovanie a kompromisy. A to ku vzťahu patrí, nie? Ja mám radšej veci pod kontrolou.“

„Hm. Nemyslím si, že si až taká krava, ako sa tváriš. A on si to asi nemyslí tiež. Alebo je masochista.“

Obe sa rozosmiali. Erik zaváhal, či má vyjsť spoza rohu a ukázať, že ich počul, ale potom sa radšej zvrtol a vrátil k sebe.

Vydržal sotva hodinu, kým sa vybral do Rebekinej kancelárie. Až keď zavrel dvere, uvidel ju stáť pri okne. Venovala mu nepriateľský pohľad, ale mlčala.

„Si v poriadku?“ opýtal sa nežne a bez zastavenia prešiel k nej. Opatrne natiahol k jej tvári otvorenú dlaň a trochu sa k nej naklonil.

„Neopováž sa!“ sykla.

Zastavil ruku vo vzduchu a chvíľu študoval jej tvár. Potom vystrúhal nesúhlasnú grimasu, ale vyrovnal sa a obe ruky spustil voľne vedľa tela.

„Páčilo sa ti to,“ zašepkal. „Zopár tvojich orgazmov som už zažil, ale ešte som ťa nevidel takú vzrušenú. Bola si úžasná! Úprimná, prirodzená a šialene nadržaná. Zo mňa!“

Bojovne zdvihla nos. Videl túto jej prípravu na útok, ale veľmi mu chcel zabrániť. Zmenil tón hlasu na upokojujúci:

„Rebeka, čo je zle? Bolo to predsa fantastické! A báchorkami o tom, že nie si na vzťah balamuť recepčnú, nie mňa. Chcela si ma!“

Rebeka sa zamračila ešte viac:

„Prestaň,“ precedila cez zuby.

„Čo ťa štve?“ nechcel sa vzdať. „To, že si mi spôsobila rozkoš? Alebo to, že som ťa mal dobrovoľne, poddajnú a vzrušenú, bez masky mrchy?“

Zdvihla nos ešte vyššie:

„Odíď,“ rozkázala pokojným hlasom. Prepichol ju nesúhlasným, ale bezmocným pohľadom. Potom sa neochotne pobral k dverám a prechádzajúc nimi zašomral:

„Doktor Jekyll si dáva načas.“