„Dobré ráno,“ zaklopala Rebeka na Erikovu zárubňu len pár minút po ôsmej. Okamžite vedel, že ho hneď zrána vytočí a aj sa stalo:

„Len vám chcem povedať, že potrebujem kontrolovať investície. Takže vám dnešným dňom beriem právo schvaľovať nákupy nad desať tisíc,“ oznámila sucho. Prepichol ju pohľadom a zaškrípal zubami.

„To bolo všetko,“ dokončila a zvrtla na opätku. V tej chvíli mu povolili nervy:

„Slečna Langsfeldová!“ zavolal na ňu a vstal. Keď sa objavila späť vo dverách, už bol pri nich aj on. Chytil ju za lakeť, vtiahol dnu a zavrel. Prepichla ho nahnevaným pohľadom, ale skôr, ako niečo stihla povedať, spustil on:

„Rozhodol som sa, že naozaj bude lepšie, keď ti pôjdem z cesty.“

„…to som už predsa zariadila.“

„Myslím úplne,“ zavrtel hlavou. Zamračená čakala a Erik pokračoval:

„Ak mi dáš výpoveď ty, dostanem odstupné. Ale som ochotný podať ju aj sám.“

Rebeka pomaly prešla k jeho stolu, oprela sa oň zadkom a ruky si zložila na prsiach. Pár minút premýšľala a potom sa na Erika rozhodne pozrela:

„Ja nechcem, aby si odišiel.“

„Profesne tejto firme už nemám čo dať. Akurát sa hádame, pozeráme sa na veci úplne inak. Chcem odísť.“

Rebeka pokrútila hlavou:

„Nedovolím ti to.“

„Doboha, môžeš mi vysvetliť, prečo?!“ skríkol na ňu.

Dala mu zopár sekúnd pod prísnym pohľadom, aby si uvedomil, že toto nie práve ten spôsob správania, ktorý by mu prešiel beztrestne.

„Prepáč,“ predniesol pokojnejšie.

„Áno, môžem ti vysvetliť, prečo,“ prikývla zmierlivo. „Táto firma ťa potrebuje. Minimálne bude. Si výborný menežér a obchodník. Ja sa zdržím krátko. Len aby som dala dokopy, čo sa posralo, ale nie tvojou vinou. A až odídem, firma bude opäť rásť a potrebovať schopných ľudí. Potom môžeš expandovať. Som si istá, že to výborne dopadne, máš všetko vynikajúco premyslené a spočítané.“

Fascinovane na ňu civel.

„Preto odtiaľto neodídeš. Minimálne nie predo mnou,“ dokončila.

„To… Znelo ako kompliment,“ povedal konečne.

Prekvapivo úprimne sa usmiala:

„V zásade s tým nemám problém. Ak si to zaslúžiš.“

Obaja sa zasmiali. Ešte na neho zdvihla jeden povzbudivý pohľad a obišla ho.

„Prajem ti pekný deň,“ predniesla cestou k dverám.

Takýto pocit v ňom ešte nevyvolala. Záplava endorfínov a ten jej pekný úsmev spôsobili, že sa rýchlo zvrtol. Opäť ju chytil za lakeť, tentokrát oveľa jemnejšie. Urobil ešte krok a druhú ruku jej vsunul do vlasov. Ani nestihla zareagovať a už ju bozkával. Zaskočená sa ani nebránila. Začal jej hladiť chrbát, pery presunul na ucho a potom krk.

„Erik,“ vydýchla a pokúsila sa ho odtlačiť.

„Prosím,“ šepkal medzi bozkami. „Za chvíľu si to aj tak vypýtaš. Uži si. Nakoniec si predsa sama nadiktuješ, ako ti to mám urobiť.“

Kým stihla odpovedať, jemne ju oprel o stenu a vtlačil jazyk do úst. Snažil sa obmedzovať ju čo najmenej, aby sa nerozhodla brániť. Napäto čakal, ako zareaguje, keď si uvedomil, že mu vrátila bozk a pohladila hruď.