Zhodila tašku, lodičky, sako. Cestou do kuchyne nechala na stole telefón, otvorila chladničku: Jack Daniels, Absolut, šaláty a ovocie. Po hlbokom nádychu a výdychu vyhral Jack. Ešte jeden luxusný “whiskáč”, Davidoff, zapaľovač a pomaly
na balkón.
Vyfúkla dym, odpila tmavý drink a prehliadla si značkový pohár.
´Si jedna z tých kôz, ktoré za pár písmen dajú dve stovky,´ pomyslela si.
Doliala a skontrolovala výhľad. Malé hlavné mesto sa chválilo nočnými svetlami, lákalo do ulíc. Mysľou jej prebehla taška, spisy, ľudia… A potom esemeska z banky, ktorá oznamovala, že jej potenciálne stopercentné prémie sa – ach, ako výnimočne – vyšplhali na skoro stopäťdesiat percent.
Vrátila pozornosť mestským svetlám. Ďalší výdych, ďalší glg.
Náhle položila pohár aj cigaretu, ešte na balkóne si stiahla sukňu. Cestou do spálne vyzliekla aj všetko ostatné, otvorila skriňu.
´Chcelo by to ľudí,´ bežalo jej hlavou. ´Spoločnosť.´
Kľakla si k spodnej poličke, vytiahla akési vyťahané tričko. Rifle, staré tenisky.
´Chcelo by to sex,´ povedala sama sebe, už sediac s pohárom v náhodne vybratom podniku. Rozhliadla sa. Pri bare muž v obleku, pri stoloch motorkári, osamelý intelektuál v okuliaroch, partia chlapov debatujúca o futbale a dva
zamilované páriky. Rozhliadla sa ešte raz, objednala ďalší drink a pozrela von oknom.
“Ahoj, som Erik,” zaznelo odrazu hneď pri nej. Prekvapene sa strhla a premerala príťažlivého chlapa stojaceho pri nej. Oblekové nohavice, biela košeľa s rozopnutými dvoma hornými gombíkmi a rukávmi vyhrnutými nad lakte.
´Bože! Pretiahni ma, hneď!´ napadlo jej. Bez odpovede, premýšľajúc, kde sa tu vzal, prebehla pohľadom celú krčmu. Všetko po starom, len na mieste pri bare, namiesto chlapa, sako prevesené na stoličke a na zemi kravata.
Prístojacemu venovala úsmev:
“Stratil si sako.”
“Odpudzovalo ťa,” odpovedal a sadol si k nej. Nepotreboval ani jej spýtavý pohľad, aby doplnil:
“Tvoje nechty stoja asi päťdesiat euro za mesiac. Ten tvoj dokonalý make-up a
účes, čo ja viem, tri stovky? A k tomu máš na sebe tričko a tenisky, ktoré dokopy majú hodnotu tak asi desiatich rokov a aj eur.”
Mávol na čašníka, aby obom priniesol ďalšie kolo a vrátil jej sebavedomý, pokojný pohľad.
“O mňa si ani len nezavadila pohľadom.”
Zdvihol oba poháre, ktoré čašník položil na stôl a chvíľu čakal, kým si ona váhavo vezme ten svoj:
“Si tu pre sex a vadia ti obleky.”
Potrebovala pár sekúnd na vyhodnotenie situácie. Potom si prištrngla, preklopila alkohol do hrdla a položila pohár.
“Máš kondómy?” opýtal sa drzo a natiahol k nej ruku.
Ešte dve sekundy na definitívne rozhodnutie. Prikývla a podala mu dlaň. Vstal, počkal kým ona obíde stôl a potom ju jemne ťahal niekam za bar, žmurkajúc na čašníka. Jej telo si začalo uvedomovať, že dostane, čo chce. Otvoril dvere a galantne ju nechal vojsť prvú. Čakala metly a smrad bielidla, ale sedačka a stôl? Zvrtla sa a vrazila do bielej košele.
“Iba poznám majiteľa, upokoj sa,” povedal jemne. Chytil jej ruku, dotiahol k sedačke a počkal, kým si váhavo ľahne na chrbát. Hneď potom z nej stiahol rifle a ľahol si na ňu:
“Chcem tvoje telefónne číslo.”
Požiadavka ju v tejto situácii prekvapila tak, že hneď vysypala desať číslic.
“Ako sa voláš?” pokračoval a tlačil na ňu tvrdý rozkrok.
Aj nespokojne aj spokojne roztiahla nohy:
“Rebeka.”
Pritlačil jej pery na krk, ucítila jeho úsmev:
“To fakt? A vieš byť rebekou?” Až keď jej oblizol pokožku,vzdychla:
“Viem, keď chcem.” ´Do frasa, nekecaj, iba ma pretiahni. Hrubo, nech to bolí!´
Vyhrnul jej tričko nad prsia. Všimla si, že už vedel, že nemá čakať podprsenku.
“A chceš často?” Hlas mal mäkký, ale jeho ruky jej strhli nohavičky dosť rázne. Spokojne zamrnčala.
“Chcem častejšie, ako by som chcela.”
Siahol si do zadného vrecka a vtlačil jej do dlane kondóm.
“Tomu nerozumiem,” vydýchol, sledujúc, ako bez odpovede zubami trhá obal a pomaly strká ruky do jeho rozkroku. Ešte jej teplé dlane, obopnutie tenučkého materiálu… Pevne ju objal, druhou rukou si ho nasmeroval.
Hrubé naplnenie jej prehlo chrbát a otvorilo ústa. Jemné vytiahnutie a hrubý náraz späť… A potom opakovane, iba párkrát, tvrdé pohyby dnu aj von, až kým nevykríkla…
Použitie telefónneho čísla si naplánoval na pondelok. Presne ako čakal, porady a prednášky nemali konca-kraja. Stále dookola padali slová ako zmeny, krízový menežment, prepúšťanie, strata.
Rozhodol sa, že práve toto je tá chvíľa, kedy chce nasmerovať svoju pozornosť inam a vytiahol mobil. Po pár úpravách nakoniec poslal:
„Aj dnes máš v pláne byť protivná, aj keď nechceš? 🙂
Erik.“
Krv sa mu natlačila do nohavíc pri spomienke na jej vlhkosť, poddajnosť, tesnosť a hlavne výkrik.
„Volám sa Rebeka…“ zaznel mu v ušiach jej jasný hlas.
Precitol, keď si uvedomil, že to nebolo len v jeho hlave a prudko zdvihol hlavu na osobu práve prednášajúcu na pódiu. Zmeravel.
„…Langsfeldová a som krízový menežér,“ pokračovala sebavedome, nadradene. „Som stelesnením toho, o čom tu dnes od rána počúvate. Vo svojom obore patrím k špičke, takže vás môžem stopercentne uistiť, že: vulgárny výraz na moju
adresu použijete najneskôr do troch dní. Po mesiaci sa budete čudovať, aký široký je váš diapazón sprostých slov a nadávok…,” rozhliadajúc sa po publiku konečne zachytila jeho šokovaný výraz. Zastala na ňom pohľadom len o sekundu dlhšie, ale inak ničím nedala najavo, že ho spoznala. Potom zdvihla nos aj hlas a predniesla:
„Takže, vážení, volám sa Rebeka Langsfeldová a som vaša nočná mora.“