Neuč orla lietať – 9. kapitola

A predsa, niečo sa v nej pohlo. Nie hrôza, ale tichá, nepriznaná trhlina. Ak ich plánuje použiť niekto ako Kaelan, ktorý sa neunúva hroziť, nevyhráža sa, len koná… Čo potom? Zahryzla si do jazyka, aby potlačila ten krátky záchvev neistoty.

Keď bolo hotovo, kováč sa uklonil a bez otázok odišiel.

Kaelan sa neobzrel. Len sa naklonil bližšie k nej.

„Tentoraz nebude kam uhnúť,“ povedal ticho. Nie výhražne. Skôr ako konštatovanie faktu.

Vzápätí sa postavil a bez slova ju chytil za lakeť. Prikrývka jej skĺzla z pliec, no nebránila sa. Vedela, že to nemá zmysel. Pevne ju postavil na nohy, opatrne, ale neústupne. Ako niečo, čo už predtým robil.

Posunul ju trochu do priestoru, zdvihol jej ruky nad hlavu a zacvakol zápästia do pripravených kovových pút, ktoré viseli zo stropu. Potom jej pritiahol roztiahnuté členky k dvom pevným bodom na podlahe. Tak, aby sa nemohla vykrútiť.

Keď skončil, odstúpil krok dozadu a pozrel sa na ňu. Stála tam, napnutá ako struna, putá ju držali v presnej polohe. Každý jej pohyb bol obmedzený na zlomok.

„Presne takto ťa chcem mať,“ povedal ticho.

Odkiaľsi vytiahol nízku nádobu s tmavým uzáverom. Položil ju na malý stolík vedľa lavóra, odkiaľ ju mohla vidieť a vedela, že nie je plná vody ani vína. Otvoril ju pomaly. Do vzduchu sa rozliala jemná, nevtieravá vôňa, nie sladká, nie korenistá. Len čistá, hladká, telesná.

Olej.

Kaelan si bez slova prstami nabral malé množstvo a rozotrel ho medzi dlaňami. Pomalý pohyb, sústredený, akoby sa pripravoval na niečo posvätné. Potom urobil pár krokov a zastal jej tesne za chrbtom.

Dotkol sa jej lopatiek.

Najprv len končekmi prstov. Jemne, takmer skúmavo. Potom dlaňami. Teplý olej sa vpíjal do kože, Kaelan si dával načas. Každý ťah bol rozvážny. Sledoval, ako sa jej napnuté telo nepatrne chveje pod jeho jemným dotykom, no inak sa nehýbala.

Prechádzal jej po ramenách, krížoch, po dĺžke chrbtice, až takmer k pásu. Opatrne sa vyhýbal miestam, kde sa koža po jeho úderoch sfarbila do modrín. Tam sa len dotkol, podržal dlaň a pokračoval inde.

Toto telo by malo podo mnou kňučať v rozkoši, nie v bolesti.

Dýchal pravidelne, nehľadel na ňu ako na nepriateľa. Skôr ako na niečo… zložité. Nepoznané. Potreboval vedieť, čo sa stane, keď sa priblíži bez bolesti.

„Nikto ti dnes neublíži, ak nebudeš klamať,“ povedal ticho, takmer šeptom. „Ale ticho tiež nie je únik.“

Pomaly prešiel dlaňami späť hore. Každý dotyk bol zámienkou. Nie k násiliu, ku skúmaniu. K čítaniu jej reakcií. Nirella stále mlčala, ale jej dýchanie sa zrýchlilo. Nie zo vzrušenia. Zo sústredenia. Zo strachu. Z neistoty. Pretože nevedela, čo bude nasledovať.

A on pokračoval. Pomaly jej dlaňami jemne kĺzal po boku, rebrách, krúživým pohybom sa dostal k ramenu a cez vnútornú stranu paže až k zápästiu v putách. Dôkladne, takmer starostlivo. Každý jeho dotyk bol zámerný. Akoby skúmal, kde sa končí telo a začína vzdor.

Druhou rukou jej prešiel po šiji, cez líniu čeľuste. Potom sa naklonil, až sa jeho pery priblížili k jej uchu. Cítila jeho dych aj vôňu kože. Napätie v nej rástlo, stála ako napnutý luk, pripravený prasknúť.

Kaelan sa odtiahol len na krok a znova si nabral olej. Tentoraz pomaly kĺzal po jej prsiach. Každý pohyb bol pomalý, meraný. Nirella nevzdychla, ale dýchala prerývane.

Páči sa jej to, uvedomil si.

Pohladil ju po bruchu, potom nižšie. Prstami jemne prešiel po slabine, tesne vedľa chĺpkov. Pokúsila sa uhnúť a nespokojne zamrnčala.

„Tu to už nechceš?“ spýtal sa ticho, takmer nežne.

„Ja nechcem nič z tohto!“ vykríkla zúrivo.

Spokojne sa usmial.

„To mi je jasné. Ale právo rozhodovať o tomto tele si už stratila.“

Zazrela na neho, on pokračoval:

„Vo chvíli, kedy si mi ho chcela nechať hrubo zneuctiť namiesto toho, aby si ho zachránila niekoľkými vetami. Nezobral som ti ho. Ty si mi ho nechala.“

Nirella zatvorila oči. Zúrila z bezmocnosti. A každý dotyk ju pálil. Nie bolesťou, ale rozpakom. Ponížením, že cíti. Že vníma. Že nedokáže odpojiť myseľ od kože. Nepohla sa, ale vnútro v nej kričalo. Nie preto, že by sa bála Kaelana. Bála sa seba. Bála sa, že ho prestane nenávidieť.

Chcela ho odtlačiť, chcela kričať. Ale zápästia jej držali putá. A hrdosť jej zvierala túžba nenechať ho zvíťaziť. Položil jej teplú, jemnú dlaň rovno na chĺpky mušličky. Ale nezatlačil. Priblížil sa perami k jej uchu:

„Dnes ťa už nechám, princezná. Ale zajtra sa vrátim presne sem. Dôkladnejšie.“

Neudržala vzdych. A on víťazoslávny úsmev. Odviazal jej ruky aj nohy, no bez zbytočnej ľútosti. Len presne toľko slobody, aby mohla klesnúť na matrac. Hneď nato jej zovrel zápästia koženými putami, ktoré upevnil k bočným hákom na čele postele. Členky jej roztiahol, no len mierne. Tak, aby mohla dýchať, ležať, myslieť.

Zostala tam, na chrbte, prikovaná k posteli. Už nie ako väzeň, ale ako niečo cennejšie. Ako sľub, ktorý si chce nechať na zajtra. Zhasol sviečku, vzal nádobu s olejom a ticho zatvoril dvere. A tma ostala.

Nie ako koniec. Ako predohra.