Neuč orla lietať – 8. kapitola

„S tým zajatcom to nebude také jednoduché, ako sme si mysleli,“ prehovoril Kaelan bez pozdravu. Hlas mal tichý, ale ostrý ako meč vybrúsený do súboja.

Veliteľ Gavran sedel pri krbe, čistiac si rukavicu z tmavej kože. Ani nezdvihol hlavu.

„Nezvykol si sa zdráhať, keď ide o vypočúvanie,“ odvetil vecne. „Mám tam poslať kata ja?“

Kaelan sa zatváril, akoby mu tá myšlienka práve prešla hlavou. Potom sa oprel o kamenný múr a prešiel si dlaňou po čele. Bolo v ňom niečo neobvykle napäté. Nie hnev. Niečo zložitejšie.

„Nie. Kat nie. Ešte nie.“

Gavran odložil rukavicu, pomaly sa zdvihol a podišiel k stolu. Nalial do pohára tmavé víno a podal ho kráľovi.
„Tak mi vysvetli, čo ťa brzdí. Máš zajatca. Potrebuješ odpovede. Kde je problém?“

Kaelan si vzal pohár, ale nenapil sa. Oprel si čelo o ruku, lakte zapreté o hranu stola. Mlčal dlhšie, než bývalo zvykom.

Gavran naklonil hlavu:

„Čo je? Získal si tvoj rešpekt?“

„Nielen rešpekt,“ odvetil Kaelan. „To by bolo jednoduchšie.“

„Strach?“ podpichol ho opatrne.

Kaelan sa uškrnul, ale v očiach mu nebola ani stopa pobavenia. „Nie. Ehm… Orol je žena.“

Gavran zmrzol.
„Prosím?“

Kaelan prikývol.
„Jazdec s kráľovským erbom. Nie je Tharanov syn, ale dcéra.“

„Zajatcom… je žena?“

V jeho hlase nebol výsmech. Len prekvapenie. A niečo, čo sa podobalo nádeji, že to nie je pravda.

„Nirella,“ odvetil Kaelan potichu, „následníčka trónu.“

Gavran pomaly prešiel miestnosťou, akoby sa snažil spracovať informáciu. Rukami si prešiel po vlasoch a zastal pri okne.
„To aj tak znamená, že máme v rukách politickú zbraň. Vplyv, aký sme ešte nemali.“

„Ale aj problém, aký som nečakal,“ zamrmlal Kaelan. „Je šialene tvrdohlavá. Ovláda sa do poslednej črty.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Že možno by sme mali zvážiť možnosť, že z nej informácie nedostaneme dosť skoro. Alebo vôbec.“

Gavran naňho uprene hľadel:

„A ty si sa s tým už zmieril?“

Kaelan pokrútil hlavou:

„Nie. Rozhodne to ešte skúsim.“

V miestnosti bolo chladno. Kameň na stenách sálal vlhkosť a vôňu zatuchnutej samoty. Na stole horela len jedna svieca – dlhá, vyhorená do polovice, vosk stekal po jej tele ako pomalé kvapky času.

Nirella sedela na lôžku, kolená pritiahnuté k hrudi. Zabalila sa do prikrývky ako do brnenia, ktoré jej už aj tak nič nezaručovalo. Vlasy mala zlepené, čiastočne spadnuté do tváre, ale oči ostávali otvorené. Ostré. Tiché.

Vedela, že príde. Tak, ako vždy. Ako každý muž, ktorý sa domnieva, že ho stačí počkať. Že žena sa sama zlomí.

Kroky za dverami boli tlmené, no známe. Nie vojenské. Nie neisté. Kráčal rovno. Ako kráľ.

Dvere sa otvorili a Kaelan vošiel bez jediného slova.

Zdvihla k nemu pohľad. Ani strach, ani vzdor. Len mlčanie. Vlastné, vedomé, pevné.

Pomaly si sadol na posteľ, ďalej od jej nôh.

„Včerajšok mi dal dve informácie,“ začal. „Za prvé, teba je zbytočné biť. Zrejme by som ťa mohol priviesť aj na kraj smrti a nič by som z teba nedostal. A za druhé,“ pozrel jej priamo do očí a odignoroval jej posmešný úškrn, „dostal som na teba chuť,“ povedal sebavedome, takmer šarmantne.

Úsmev jej na tvári zamrzol.

„A tieto dve veci sa dajú pekne spojiť,“ uškrnul sa tentokrát on.

V tom sa otvorili dvere druhýkrát. Dnu vstúpil robustný muž s koženou zásterou a kladivom. V jednej ruke niesol košík plný kovových úchytov, v druhej zvinutú reťaz a niekoľko hákov. Kaelan len prikývol a kováč bez slova pristúpil k práci. Do kameňa pod lôžkom zaboril prvý kotviaci hák, pevný, s kruhovým očkom. Ďalší pribudol do rohu miestnosti pri stene, tesne nad úroveň hlavy stojaceho človeka. Ďalšie dva nad posteľ, potom do podlahy pri jej nohách a ktovie kam ešte.

Každé zaklincovanie sa nieslo dutým zvukom kladiva. Železo do kameňa, rytmicky, presne. Nirella sa ani nepohla, len sledovala, ako sa jej svet mení na mučiareň. Zaťala zuby a pevne zvierala prsty. Nie zo strachu, ale z hnevu. Z poníženia, že pred jej očami stavajú klietku, akoby už dávno bola zlomená.

Nebola. Ani sa k tomu nepriblížila. Boli to len háky. Kusy kovu v stene. Nezviažu myseľ, nezlomia vôľu. Presviedčala sa o tom s každým úderom, ktorý sa ozýval ako výsmech všetkému, čím bola – slobodná, hrdá, neporazená.