Neuč orla lietať – 7. kapitola

Postavil sa za ňu. Prvý úder padol bez varovania, naprieč stehnami. Sykla, trhlo ňou, ale nič nepovedala. Len zalapala po dychu.

Druhý úder smeroval nižšie. Ticho sa zachvela, kolená sa jej zatriasli, no telo napnuté v lane nemalo kam uhnúť. Bola úplne vystavená.

Tretí úder. Tentoraz na zadok. Koža začala horieť a tras v jej svaloch prezrádzal viac než vlastné oči.

„Nepovieš?“ ozval sa jej za chrbtom. Ticho. Pevne. Bez hnevu, no neúprosne.

Štvrtý úder. Piaty. Každý pomalý. Presný.

Potom zastal. Ostal stáť tesne za ňou. Remeň si skrúcal v ruke.

„Rozmýšľaj, Nirella. Koľko ich znesieš? A čo bude, keď prestanem používať len toto?“

„Poslúž si!“ vyštekla na neho.

Zaťal zuby a remenec opäť napol. Ďalší úder prudší než predtým. Zadok očervenel, telo sa zachvelo v kŕči.

„Už si to zažila, princezná?“ zašepkal jej pri uchu, keď sa k nej naklonil. Jeho dych bol horúci, no hlas ostával chladný. „Takto zavesená. Nahá. Bezmocná.“

Nepatrne sa trhla, no neprehovorila. Kaelan cúvol. Pás znova švihol vzduchom a dopadol naprieč jej stehnami. Tentoraz zasyčala takmer nahlas.

„Stačí jediné slovo,“ pripomenul jej. „A prestanem.“

Mlčala.

Znovu udrel. Potom ešte raz. A znova.

Zadok jej už horel, koža začínala tmavnúť do červenej. Zúfalo zatínala čeľusť a hľadela pred seba. Kaelan zostal stáť. V očiach mu zaiskrilo.

„Ako chceš,“ zavrčal potichu.

Zohol sa, chytil ju za bradu a donútil ju otočiť hlavu. V očiach mala slzy a vzdor.

Kaelan sa nezastavil. Tentoraz udrel nižšie, šikmo cez zadok a stehno. Nohy sa jej roztriasli, telo sa naplo ako struna. No nepadla. Ruky nad hlavou jej nedovolili zrútiť sa. Ďalší úder. Potom ďalší. Každý dôsledne mierený. Kaelan čakal, či zakričí. Či poprosí. Či aspoň zaváha. Nepovedala nič. Ešte nie. Kaelan znova zodvihol remeň, no tentoraz neudrel. Len ho nechal pomaly skĺznuť po jej stehne, akoby zvažoval, kam dopadne najbližšie. Potom sa bez varovania sklonil a zašepkal jej do ucha:

„Skúšaj ma ešte chvíľu… a prisahám, že sa ťa nebude dotýkať len tento jemný remienok.“

Jeho hlas bol hlboký, pokojný. Nebolo v ňom hnevu, len napätie, ktoré v nej okamžite rozkmitalo paniku. Nadýchla sa, ale neodpovedala.

Remeň znova dopadol, rovno pod zadok, kde bola pokožka už citlivá. Zakňučala od bolesti. A potom udrel znova. Pomaly, presne, metodicky. Sledoval, ako sa jej boky trasú, kolená podlamujú. Nakoniec sa predsa len zohol, chytil ju za vlasy a potiahol jej hlavu dozadu. Videla ho len z profilu, oči zúžené bolesťou, no ani teraz sa nepodvolila.

„Chceš ma prinútiť ísť ďalej?“ povedal ticho. „Lebo pôjdem. A nebude sa ti to páčiť.“

Položil jej dlaň medzi lopatky, čakal.

„Naposledy sa pýtam, Nirella.“

Neodpovedala. Ramená sa jej chveli, celé telo horelo pod jeho údermi, no ústa ostávali pevne zovreté. Len sa naňho dívala, spotená, zúfalá, s očami plnými bolesti.

Kaelan stál nehybne. Remeň si znova obtočil okolo ruky, tentoraz ho však nepoužil.

„Dobre,“ povedal chladne. Otočil sa a podišiel k truhle. Vytiahol niečo nové. Úzky kožený prúžok, tenší než predchádzajúci remeň, no s ostrejšími okrajmi.

„Tento je citlivejší,“ poznamenal, akoby hovoril o oblečení. „Ale len kým sa nerozohní.“

Vrátil sa k nej. Stála tam, bezmocná, celé telo napnuté, na čele sa jej leskli kvapky potu.

Prvé švihnutie padlo krížom cez zadok. Prudké, ostré. Z hrdla sa jej vydral tlmený zvuk, nie výkrik, ale niečo medzi zakňučaním a vzlykom.

„Stačí mi pár viet,“ povedal pokojne.

Mlčala.

Ďalší švih. A ďalší. Krátke, ostré, presne mierené. Koža pod ranami tmavla, dievča dýchalo rýchlo, prerývane.

„Skonči to, Nirella.“

Dýchala, zatínala zuby, oči mala zatvorené. No potom, po poslednom údere, sa jej telo náhle naplo inak. Kolená sa podlomili, lano ju zachytilo.

Kaelan sa rýchlo priblížil, podoprel ju dlaňou pod bruchom, aby nespadla. Oprel sa jej o ucho.

„Chcem to počuť. Jediné slovo a pustím ťa.“

Dýchala mu do tváre, trasúca sa, celá spotená, pokožka jej horela. A stále mlčala.

Kaelan zatvoril oči. Potichu vydýchol.

„Tak fajn,“ precedil. „Potom budeš moja. Celá. Tak, ako to už nie je hra.“

Vystrel sa. A začal rozväzovať opasok na svojej košeli. Tá mu skĺzla z ramien, zvuk látky bol v tichu izby až neznesiteľne hlasný. Nirella sa nehýbala, ale dýchala čoraz plytkejšie. Kaelan sa k nej priblížil. Stál tak blízko, že ho takmer cítila, a predsa sa jej ešte nedotýkal. Položil ruky na boky, veľmi pomaly, ako by jej dával čas pochopiť, čo bude nasledovať. Zalapala po dychu. Pokúsila sa pohnúť, odtiahnuť sa, ale telo ju zradilo. Lano držalo pevne, slabosť ju lámala.

Jeho ruky prešli po jej stehnách. Drsné, ale pomalé. Dýchal jej na krk, stále bez náhlenia, no s jasným zámerom.

„Neublížim ti… ak mi odpovieš.“

Nirella zatvorila oči. Vedela, že ho nezastaví.

Kaelan stál rovno. Ruky ešte stále na jej stehnách, pohyb zastavený v napätí, ktoré sa dalo krájať. Cítil, ako sa jej telo chveje. Nielen od bolesti, ale aj od strachu. A predsa… stále mlčala.

Zamračil sa a pomaly odtiahol. Vystrel sa pred jej telom, stále zaveseným v lane, spoteným, zlomeným, ale nepokoreným. Chytil ju za bradu a znovu ju prinútil pozrieť sa mu do očí.

„Prečo si taká tvrdohlavá?“ spýtal sa chladne, skôr pre seba než pre ňu. „Chceš, aby som to naozaj urobil?“

Neodpovedala. Oči mala rozšírené, no v hĺbke tlela tá istá iskra. Nepoddajná. Neústupná.

Kaelan zovrel čeľusť. Rukou jej prešiel po bruchu, hľadajúc v nej čo i len náznak ústupu. Namiesto toho cítil len napätie, vzdor. Žiadnu túžbu, len čisté chvenie. Ako keď sa telo bráni kolapsu. Zdvihol jej bradu. Dlaňou jej zotrel slzy z líc.

„Kde je tvoj otec?“

Zavrela oči. Pomaly, ale pevne.

„Ako chceš,“ zavrčal.

Natiahol sa za putami a uvoľnil jej zápästia. Ihneď mu spadla do náručia, zachytil jej telo. Preniesol ju na posteľ, zakňučala od bolesti, keď ju položil. A potom ešte raz, keď ju potiahol tak, aby jej mohol uvoľniť členky. Okamžite si ľahol medzi jej stehná a pritlačil svoje telo na jej. Jednou rukou jej zdvihol spútané zápästia nad hlavu, druhou si rýchlo rozopol nohavice. Jeho vták nemal s plánom ani najmenší problém, vytvrdol rýchlo.

„Zastav to, Nirella!“ zavrčal hrubo. 

Dievča pod ním malo v očiach nie strach, ale šialenú paniku. Prudko dychčala a zavrela oči, aby nevidel, že sa rozplakala. Ale to nepomohlo. Spod viečok jej slzy stiekli po lícach. A potom mu zase dopriala ponoriť sa do sivej, kovovo pevnej farby svojich očí.

„Nič ti nepoviem,“ prehlásila odhodlane.

Zostal nehybný. Napätie mu pulzovalo v spánkoch, dlaň stiahnutá v päsť, svaly v čeľusti zaťaté. Panva pripravená na výpad. Mal by to urobiť. V podstate musí. Ona je vojnový zajatec. A on kráľ. Má právo. Má dôvod. Má ospravedlnenie. Ale niekde pod tým všetkým, pod hnevom, túžbou po moci, poslušnosti a odpovediach – tam bola pravda. 

Nemôžem. Ja toto žene nedokážem urobiť. Nie takto naozaj. Do čerta, nech si nado mnou aj vyhrá zajatec. Toto proste neurobím.

Pomaly, bez slova sa od nej odtiahol. Ešte raz jej preletel oči. Nemala v nich úľavu. Bol tam šok, prekvapenie, zmätenosť.

Kaelan vstal, obliekol a zapol si nohavice. Pripevnil jej zápästia o dlhú reťaz zo steny a potom sa otočil a zamieril k dverám.

„Ešte som neskončil.“

A potom odišiel.