Neuč orla lietať – 6. kapitola

Potreboval vedieť, kde sa Tharan nachádza. Ak by ho mal, mohol by si nadiktovať mier. Mohol by ho postaviť pred súd, verejne ponížiť, vymeniť za uznanie svojej vlády alebo ho pokojne aj zabiť, keď už nebude potrebný. Ale najskôr ho musel nájsť.

Zvyšné oddiely Vargornu neútočili. Ale stále boli na svojich miestach, teda v jeho krajine. Čakali na povely po zmiznutí veliteľky. Tharan bol ako tieň, vždy o krok vpred, nikdy neudrel priamo. Ak sa však zúčastní bitky a Kaelan to bude vedieť vopred, môže ho dostať. Alebo aspoň jeho telo.

A práve preto sedel teraz v tichu a vedel, že musí ísť za ňou. Nirella pozná otcove plány, zvyky, jeho trasy, jeho cieľ, môže ho k nemu priviesť. A Kaelan už nemal čas čakať.

Nechcelo sa mu do toho. Je to predsa žena, skôr dievča. Na ne sa hrubosť nepoužíva. Neochotne vstal. Vzal koženú výbavu, prešiel chodbou a otvoril dvere jej väzenia. 

Sedela na posteli, opretá chrbtom. Prikrývkou zakryté aj prsia, na nej položené spútané ruky. Sivé oči sa k nemu ihneď zdvihli. 

Panebože, to naozaj musí byť ešte aj krásna?! Nie je to dosť ťažké aj bez toho?!

Zhlboka vydýchol, vošiel dnu a zavrel za sebou dvere. Zastavil sa až krok od postele. Mlčal len chvíľu.

„Chcem vedieť, čo tvoj otec plánuje. Kde je teraz, aj kam sa chystá.“

Žiadne predslovy. Žiadne úvody. Nemal čas.

Nirella ani nežmurkla. Hlava sa jej pomaly naklonila na bok a v očiach sa zaleskol chlad. Ironický, opovržlivý pohľad. A potom posmešne odfrkla.

„S tým ti nepomôžem!“ odpovedala drzo.

Kaelan chvíľu váhal. Potom sa sklonil, chytil prikrývku, ktorou sa zakrývala a jedným prudkým trhnutím ju stiahol. Nahota Nirellu zasiahla ako rana. Trhlo ňou, ramená sa jej napli a kolená reflexívne stiahli k telu. Znehybnená, zahanbená, zraniteľná. V očiach sa jej mihol strach, no rýchlo ho skryla. Kaelan sa nepohol. Len ju pozoroval.

„Myslím, že pomôžeš,“ namietol. V jeho hlase nebola zúrivosť. Len chlad, ako keď kat skúma ostrie čepele pred popravou.

Potom schmatol viazanie na zápästiach a jediným pevným pohybom ju vytiahol z postele. Zastonala, ale postavila sa. Nahú ju dovliekol doprostred izby. Nad nimi visel starý, ťažký luster.

Kaelan siahol po pripravenom kuse lana. Previedol ho cez jej zviazané zápästia a potom cez kovové rameno lustra, ktoré sa pod jej hmotnosťou ani nepohlo. Druhý koniec pevne uviazal k jednej z nosných vzpier, ktoré vystupovali z konštrukcie stropu. Tak, aby Nirella ostala stáť, ruky vyzdvihnuté nad hlavu, telo napnuté. Chlad sa jej zakusoval do kože, celá vystavená. Očividne sa hanbila.

Dlaňou jej prešiel medzi prsiami. Nepriateľsky zavrčala a pokúsila sa zvrtnúť.

„Nepáči sa ti to?“ opýtal sa posmešne. „Ženám obvykle moje dotyky vyhovujú,“ uškŕňal sa sebavedome. Sledoval, ako sa jej do očí tlačili slzy poníženia, ale odmietla ich pustiť. Zuby zovreté, brada vystrčená v nemom odpore. Zasraná hrdosť.

Kaelan sa narovnal, ani na okamih z nej nespustil oči. Pomaly prešiel k svojej koženej výstroji. Bez náhlenia vzal pevný, široký remenec. Otočil ho v ruke, akoby meral jeho váhu, a potom sa s ním vrátil späť k nej.

„Posledná šanca,“ prehovoril pomaly, temne. Jeho hlas sa zarezával do napätého ticha miestnosti ako čepeľ. „Povedz mi, kde je tvoj otec. Ktorým smerom sa vydal. S kým.“

Neodpovedala. Hlavu už mala sklonenú, vlasy spadnuté do tváre, ramená sa jej chveli. No keď ju trochu potiahol za vlasy a prinútil pozrieť sa mu do očí, našiel v nich stále ten istý vzdor. Opovrhnutie. Uškrnula sa.

„Zabi si ma. Ale skôr ti vykrvácam pod rukami, než prezradím jedinú jeho stopu.“

Na okamih sa ani nepohol. Len sa na ňu díval. Mal podozrenie, že naozaj hovorí pravdu, ale musel to skúsiť. A potom, celkom pomaly, ustúpil o krok dozadu, uchopil remeň oboma rukami a znovu ho pozdvihol. Postrašenie nestačilo. Čo už.