Neuč orla lietať – 53. kapitola ZÁVEREČNÁ

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Dvere jej izby sa ticho otvorili. Nečakala Kaelana, aspoň nie tak skoro. Sedela v kresle pri okne, zahalená v župane, vlasy ešte vlhké po kúpeli, plecia uvoľnené.

Keď ho zbadala, nezdvihla sa, len si ho pomaly prehliadla. Mokré vlasy, čisté oblečenie, košeľa polorozhalená. Spokojne usmiaty, pri plnej sile. Ako kedysi. Telom jej prebehlo vzrušenie, ale zaprela ho. A až keď si uvedomila, ako ho sleduje, a čo všetko to v nej prebúdza, odkašľala si a načiahla sa po čašu.

„Ahoj… ako išiel zvyšok tréningu?“ spýtala sa, akoby nič. No v očiach sa jej mihlo niečo celkom iné.

„Lepšie, než som čakal.“

Pomaly prešiel k nej, zastal len na krok. Vôňa čistej pokožky a zrelej istoty z neho sálala ako z tichého víťaza.

„Prečo si odišla? Chcela si, aby ma vytrieskal a potom si si to ani nepozrela?“ opýtal sa, ale skôr ticho, než s výčitkou.

„Keby som si myslela, že na to má šancu, nepustila by som ho k tebe.“

Zasmial sa krátko, hlboko. „Aha.“

„Ale už je lepšie nechať ti jeho. Myslím, že si späť pri sile. A na tú už ja nemám,“ pousmiala sa a zovrela pohár, len aby si niečím zamestnala prsty.

„Som rád, že to hovoríš,“ odvetil ticho.

Zdvihla naňho oči, no nestihla sa brániť. Pohár jej vzal z rúk s absolútnou samozrejmosťou. Položil ho na stolík, ani sa jej pritom nedotkol, no jeho blízkosť bola dusivá. Jeho pohyb bol až nehanebne pokojný, sebaistý. Celý priestor sa zmenil. Jeho blízkosť bola hmotná. Tlak. Istota. Pokoj pred búrkou. Potom sa pred ňou vystrel a strčil si ruky do nohavíc.

„Trápny pokus o nadvládu, hovoríš?“ zopakoval jej slová. Tým hlasom, ktorý vždy znamenal jediné. Bude ju šukať. Zmeravela.

„Kaelan, nie,“ zašepkala. „Dnes ešte nie.“

„O tomto nerozhoduješ, princezná.“

Zamrzla. Nezvýšil hlas. Nemusel. V tej istote bolo niečo neodvratné. Zovrela pery, no aj tak zalapala po dychu, keď ju chytil za ruku a jemne ju vytiahol do stoja.

„Kaelan, dnes nie,“ pokrútila hlavou.

Skúšala pokoj, mierny úsmev, akoby to ešte mohla zvrátiť.

Jeho dlane sa usadili na jej ramenách a pomaly skĺzli po pažiach až na zápästia. Bez náhlenia, no bez pochýb. Zachytil ich a potiahol jej ruky dozadu, za chrbát.

„Kaelan!“ vyhŕkla, keď jej ich obe chytil jednou rukou a zovrel. Druhou jej pomaly prešiel hánkami po líci, akoby si ju obzeral. Vlastnil.

„Pred svadbou si sa mi vyhrážala, že ma budeš odmietať až do konca života,“ prehovoril ticho, pokojne. A ona zistila, že vlhne.

„Pamätáš sa, čo som ti na to povedal?“

Nevedela sa nadýchnuť. Dlaňou jej prešiel cez prsia až na hrdlo a zovrel jej ho. Jemný tlak. Výstraha.

„Pamätáš sa, čo som ti na to povedal?“ zopakoval tvrdšie.

„Áno,“ šepot jej uviazol v hrdle.

„Tak hovor.“

„Že… to môžem, len kým nie si silnejší než ja… Kaelan, prosím…“ prehltla naprázdno, žalúdok jej zvieralo chvenie, ktoré veľmi dobre poznala.

Pustil jej krk a pomaly stiahol župan z pliec. Látka sa zosunula na lakte, potom nižšie, až sa zachytila o boky.

„Tak si to spolu overíme,“ zašepkal. „Či som silnejší.“

Jeho dych bol horúci, slová presne mierené.

„Keď ma nechceš poslúchať cez deň…“ pokračoval, „…zaplatíš mi to v noci.“

V tom istom momente ju vysadil na stôl. Župan jej skĺzol až pod zadok, jeho stehná ju pritlačili, keď sa jej medzi ne postavil.

„Naučím ťa, čo znamená patriť mne.“

Vzrušili ju tie slová. Zatvorila oči a mlčala. Ani sa nepohla.

„Uvoľni sa, princezná. Tvoje telo ma pozná lepšie, než ty sama.“

Dýchala ťažko. Ruky mu položila na hruď a pokúsila sa ho odtlačiť.

V tom momente ju zo stola stiahol, otočil a tvrdo predklonil. Tak prudko a rázne, že vykríkla, keď ju priklincoval o dosku.

„Kaelan… nie!“

„Dýchaj, princezná. Budeš to potrebovať.“

Počula, ako si rozopína opasok. Ako si sťahuje nohavice. Bolo to rýchle, chladne cielené. Dych sa jej zasekol.

„Kaelan… ešte… nie som…“

„Si. Vždy si. Drž!“

Jeho prvé vniknutie do nej bolo brutálne. Prudké. Tvrdé. Opäť vykríkla, hlasnejšie. Jej telo sa posunulo po stole, vzduch vyrazil z pľúc. Chytil jej ruky, zatiahol za chrbát. Obe zápästia zovrel jednou rukou a pritlačil o driek.

„Si moja,“ vrčal a začal do nej narážať.

Voľnou rukou jej podvihol boky, vnikol hlbšie. Jej telo ho prijalo bez odporu. Už neprotestovala. Už ho len znášala. Vlny, tlak, váhu.

Dychčal jej do krku, silný, spotený, neúprosný. A potom sa prestal hýbať. Zostal v nej, nadoraz, sklonil sa k jej šiji.

Zuby sa mu dotkli jej kože. Len sa oprela lícom o stôl a vydýchla. Dlhý, zúfalý vzdych. Usmial sa a priblížil sa jej k uchu.

„Povedz, princezná…“ dych mal horúci, ale hlas pokojný, ako keby neexistoval svet vonku. „Napadlo ti celý ten čas, čo si ma navracala k sile… že si ma pripravuješ pre seba?“

Trochu z nej vyšiel a potom do jej vnútra opäť vrazil.

„Pre toto?“

Nirella zakňučala, celé telo sa jej naplo. Pokúsila sa vzoprieť, ale jej boky sa napriek tomu podvedome pohli v ústrety jeho pohybu.

„Napadlo ti to?“ vynucoval si odpoveď, ale stále rovnako pokojným, sebaistým tónom. Ako muž, ktorý vie, že odpoveď už pozná.

„Áno…“ vydýchla, oči zatvorené, telo horúce. Už nič nehrala. Len cítila.

„O tú silu si sa postarala,“ šepkal vzrušene, ale nehýbal sa. „A teraz je všetka tvoja.“

„Kaelan, nie,“ vydýchla, keď sa trochu vystrel. Pohyb jeho bokov ustal len na okamih, kým jej jednou rukou neprechytil zápästia na drieku a ešte pevnejšie ju nepritlačil o dosku stola. Zaiskrilo jej v očiach. Bol tvrdý, silný, neústupný.

„O to predsa nešlo,“ namietala slabým hlasom, ale jej telo ho neklamalo. Pulzovalo mu okolo každého prírazu.

Nepočúval. Len sa nad ňu opäť naklonil, horúcim telom ju celú prikryl, druhou rukou jej pevne zovrel vlasy. Pritlačil ju, až sa nemohla pohnúť ani o kúsok. A prirazil. Hrudník jej vydal prerušený vzdych, takmer výkrik. Sotva sa mohla nadýchnuť, ako ju zvieral. Jeho paže, jeho boky, jeho sila.

„Plná moja sila je pre teba,“ vnikol do nej tvrdšie. A ešte a ešte. Každý úder bol ako vlna, ktorá ju rozbíjala zvnútra. Nemala šancu sa pohnúť. Bez ohľadu na to, ako prudko narážal, mohla to iba znášať. A vzdychať. A túžiť.

Cítil, ako sa jej telo okolo neho zviera, ako sa roztriasla, ako stráca kontrolu. Doprial jej ešte pár hrubých prírazov. Neľútostných, hlbokých, až bola celá vlhká a vydaná mu napospas. Nirella sa už dávno neovládala. Len sa poddávala a chcela ho viac a viac. A on to vedel.

„Máš rada, keď ťa takto ničím, však?“ zašepkal jej do ucha, tesne, horúco. Zvíjala sa pod ním, metala, nevedela, kam ujsť pred svojím vlastným telom a túžbou. Ale neodpovedala. Jeho otázka ju spaľovala, ale bola príliš hlboko v tom, čo jej robil.

„Alebo nemáš? Chceš, aby som prestal?“ ďalej ju trápil, každým slovom napínal, skúšal. Chcel, aby sa priznala. Aby sa mu konečne celá poddala.

„Mám!“ vzdala sa so slzami túžby v očiach. „Mám to takto rada!“ Pustil jej vlasy, ale nie zápästia. A začal sa v nej znova hýbať. Len o málo pomalšie, no o to hlbšie. Každý pohyb kontrolovaný, presný. Tlačil ju k okraju. Zovrel jej bok, prirazil tvrdo. Potom ešte raz. A znova. Jej telo sa napínalo, dychčalo, nevládalo viac. Roztriasla sa. Vedel, že potrebuje už len kúsok, celé jej telo oň žadonilo.

„Povedz, že mi patríš.“

„Patrím ti!… Som tvoja… celá…“

Zrýchlil a pridal aj na sile. Tak, ako to v tej chvíli potrebovala. Pevne ju držal a pravidelne do nej vnikal, až kým sa mu v rukách nezlomila. Prehla chrbát a zase vykríkla, tentokrát v silnom orgazme. Uvoľnil sa a rozhodol dopriať vrchol aj sebe. Ale za tých pár prírazov, kým do nej začal striekať, sa mu Nirella urobila v rukách druhýkrát.

Zviezol sa na ňu, položil si čelo na jej chrbát. Nevyšiel z nej, len jej pustil zápästia. Oprel si predlaktia okolo nej, jemne jej hladil vlasy a zhlboka dýchal. Nirella ležala pod ním a len veľmi pomaly sa jej darilo upokojovať dych.

„Si moja nádherná princezná,“ šepkal nežne. Mal pocit, že je na vrchole blaha. Silný, uvoľnený, v náručí s milovanou ženou, ktorú práve uspokojil. Až kým Nirella po chvíli neotvorila oči. Uvedomila si realitu a zašepkala:

„Milujem ťa rovnako, ako ty mňa.“