Neuč orla lietať – 52. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Nasledujúce dni sa niesli v tichom rytme zotavovania. Kaelan sa spočiatku pohyboval pomaly, no každým dňom bolo jeho telo o niečo ľahšie, chrbtové svaly pružnejšie, bolesť zriedkavejšia a slabšia. Rana po rane bledla pod masťou a Nirellinými prstami, ktoré sa ich dotýkali s čoraz väčšou istotou.

„Mohol by som znova začať trénovať?“ opýtal sa Kaelan po niekoľkých dňoch.

Nirella ostala chvíľu ticho. Nečakala to. Hodnotila jeho postoj, jeho výraz, jeho silu aj svoju reakciu. Ale uznala, že ten nápad je rozumný.

„A musí to byť Gavran?“ opýtala sa po chvíli. „Ja som slabšia ako on, stačilo by ti to?“

Kaelan sa pousmial, s iskričkami v očiach.

„Chceš si to so mnou rozdať, princezná?“ opýtal sa dvojzmyselne.

„Ani netušíš, ako!“ odpovedala rovnako dvojzmyselne.

Ale súhlasila, len si musel ešte pár hodín oddýchnuť.

Potom sa stretli na zadnom nádvorí, medzi múrmi, kde bol tieň a ticho. Kaelan stál s vystretým chrbtom, v ruke držal ostrý meč s istotou, ktorá sa vrátila rýchlejšie, než dúfal. Jeho telo už nebolelo. Každý pohyb bol pevný, čistý, s jasným zámerom. Nebola to len túžba po návrate, bola to pripravenosť.

Keď zbadal Nirellu prichádzať, premeral si ju. Mala nohavice. Kožené, pevné, čierne. Nie ženské. Nie kráľovské. Rozumel, že nemôže bojovať v sukni, ale nemal jej nohavice rád. Už navždy budú pripomienkou toho, že sa kedysi pokúsil skrotiť vietor.

Postavila sa oproti nemu, zdvihla ruku a s dlaňou otočenou k sebe urobila krátky pohyb prstami. Pevne zovreté, len párkrát nimi trhane kývla k sebe.

„Predveď sa!“ vyzvala ho.

Nadvihol obočie. Trochu prekvapene, trochu pobúrene, trochu urazene. Takto na neho ostatne ktosi mávol, keď bol ešte dieťa.

Gavran opretý o múrik sa pobavene zasmial.

Začali pomaly. Nirella sa pohybovala opatrne. Síce bola presvedčená, že Kaelanovu silu odhaduje správne, ale musela si byť istá. Každý výpad kontrolovala, každý úder tlmila, aj keď vedela, že už by to zvládol. Jej sila bola stále prítomná, ale držaná na uzde. Z rešpektu, z opatrnosti, z lásky.

Kaelan sa nesťažoval. Bojoval, dvíhal meč, blokoval, neuhýbal. Z jeho čela tiekol pot, ale nebolo to utrpenie, len zápal. Tvár mu tvrdla sústredením, nie bolesťou. V očiach mal oheň, ktorý sa nehasí slovami.

„Si tichšia než Gavran,“ vydýchol medzi dvoma výpadmi.

„To je zle?“ opýtala sa a načiahla sa pre ďalší útok.

„Nie. Len… trochu zvláštne. Gavran stále fučí, komentuje, nadáva. Ty si… ako voda. Tichá, a razom nebezpečná. Ale baví ma to s tebou. Má to štýl.“

Pomerne rýchlo si Kaelan uvedomil, že Nirella nedáva všetku silu do úderov, zato ho núti hýbať sa. Najmä vo chvíli, keď mu vyrazila meč z ruky a odhodila ho preč.

„To, že si predo mnou v bezpečí, ešte neznamená, že ti nedám zabrať,“ uškrnula sa. Potom mávla hlavou smerom, ktorým letel meč a zavelila:

„Bež si po neho.“

Potom už netrvalo dlho, kým povedala, že dnes má Kaelan dosť. Síce nesúhlasil, ale prikývol a Nirella sa odišla umyť.

„Už ti povedala, že ťa miluje?“ opýtal sa Gavran, keď zmizla z dohľadu.

„Ehm, nie, v skutočnosti nepovedala. Prečo?“

„Kričí jej to z celého tela.“

Kaelan sa usmial.

„Čo sa v tom Vargorne stalo?“ krútil hlavou Gavran.

„Ja neviem,“ priznal Kaelan. „Ale myslím si, že okrem môjho zranenia asi to, že si mohla robiť, čo chcela a ja som sa na to musel pozerať. A potom navyše uznať, že to bolo výborné.“

Na ďalší deň opäť stáli oproti sebe. Slnečné svetlo dopadalo na dvor ostrým uhlom a kým včera bola zem ešte vlhká, dnes sa pod ich krokmi prášilo. Meče držali pevne, pohyby boli istejšie, rýchlejšie.

Nirella sa tentoraz nezdržala na začiatku žiadnym slovom. Z miesta vyrazila okamžite, výpad vedený oblúkom zhora, čistý, prudký. Kaelan ho zablokoval s tichým úsmevom.

„Tvrdo na úvod,“ poznamenal, keď ustúpili.

„Mám ťa šetriť?“ opýtala sa jemne, ale v očiach jej blčal veselý plameň.

Ich meče sa znovu stretli. Kov zarezonoval, odrazil sa a vzápätí znovu vyhľadal cieľ. Kaelanove pohyby už boli plné sily, jeho dych pevný, krok presný.

„Rada ma prekvapuješ. Presne takto si ma skoro zhodila zo stola,“ prehodil medzi údermi.

„Vtedy si sa nebránil,“ odvetila ostro. „Skús to dnes. Si už predsa zdravý, nie?“ hecovala ho.

„Čo tie nohavice?“ zasyčal medzi výpadmi, keď obaja naraz zablokovali. „Raz som ti ich zakázal.“

„Áno, ten tvoj trápny pokus o nadvládu si pamätám,“ odvrkla bez zaváhania. Nestihol precítiť pobúrenie, lebo zaútočila. A neprestávala. Bojovala, viedla ho tempom, ktoré sa Kaelan snažil dobehnúť, a čím viac sa potil, tým viac sa usmieval. Cítil sa nažive. Nie ako zranený. Ako muž, čo drží meč a pozerá žene do očí. A nezakopáva o vlastnú slabosť.

„Gavran?“ zakričala v jednej chvíli Nirella a keď chlap zdvihol pohľad, hodila mu svoj meč:

„Vytrieskaj ho,“ žmurkla na veliteľa a mávla smerom k manželovi.