Neuč orla lietať – 51. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Kamenná sieň bola tichá, len občasné škrípanie podrážok o dlažbu narúšalo napätie, ktoré viselo vo vzduchu. Kaelan bol pri stole s rozprestretou mapou, ruky opreté o drevený okraj, no veľmi opatrne. Každý pohyb ramien mu pripomínal, že by mal ležať. Stál rovno a pevne, svedomitým sústredením potláčal bolesť.

Velitelia ho obkolesili v tichom polkruhu rešpektu. Nie všetci mali informácie, čo sa presne stalo. Ale vedeli, že sa vrátil z Vargornu a že pri ňom stojí ona. Nirella mlčala. Stála o krok vzad, s rukami zopnutými pred sebou. Nepretržite ho pozorovala. Nie panovačne, nie starostlivo. Skôr ako stratég sledujúci spojenca, ktorý krváca, ale zatiaľ ešte bojuje.

Kaelan pokojne vysvetľoval, no jeho hlas bol o niečo hlbší, než zvyčajne. Bolesť sa mu usadila v dychu:

„…vedel som, že je to riziko, ale išiel som.“

Na chvíľu stíchol. Oprel sa o stôl tvrdšie, než mal v úmysle, a napätie mu prebehlo chrbtom. Nirellin pohľad sa okamžite zúžil. Ani sa nepohla, ale on ju cítil ako nôž na krku. Zhlboka sa nadýchol.

„Teraz je pravdepodobné, že časť z nich prejde na našu stranu. A ďalšia časť stratila dôveru v ich velenie.“

„A čo kráľ Tharan?“ zaznelo ostro. „Je mŕtvy?“

„Nie,“ povedala Nirella. Jej tón zneistil niekoľko mužov. Nie odpoveďou, ale pokojom, s ktorým ju vyslovila.

Kaelan si narovnal plecia, príliš prudko. Bolesť sa mu zahryzla do ramien ako kovové čeľuste. Nepozrel sa na Nirellu, ale cítil, ako sa k nemu nepatrne posunula.

„Zajali vás?“ prerušil ho jeden z veliteľov, jeho hlas bol vecný, ale napätý.

Kaelan prikývol. „Áno.“

„…mučili vás?“

Zaváhal.

Ak odpoviem áno, môže si Nirella ostať myslieť, že to bolo len bičovanie?

Lenže potom za sebou začul Nirellin tichý výdych. Neskoro. Premýšľal tak dlho, až jej to došlo. Vnímal, ako sa otočila k oknu.

Nirella párkrát rýchlo zažmurkala, aby zahnala slzy. Dávnejšie tušila, že by sa mala opýtať, ale ešte to nedokázala. Sotva zvládala stráviť, čo už vedela teraz.

„Áno,“ odpovedal Kaelan konečne.

Sála onemela.

„A čo vojenská odpoveď?“ ozval sa iný. „Necháme to tak?“

„V tejto chvíli neviem. Ale nepôjdeme tam ako krvilační dobyvatelia.“

„Oni zradili,“ zaznelo tvrdo. „Spútali kráľa a mučili ho. To je akt vojny.“

Kaelanovi zaťalo čeľusť, prehovorila Nirella:

„Zrada to bola. Ale nie všetkých. A nie bez dôvodu. Niektorí z nich len plnili rozkaz, iní bojovali proti nemu. Nie každý, kto stojí na druhej strane, je nepriateľ.“

„Je pravda, že ste viedli únik? Že ste kráľa dostali zo zajatia?“ opýtali sa jej.

„Je to pravda,“ potvrdil Kaelan namiesto Nirelly, aby nestihla poprieť svoje zásluhy.

Niektorí prikývli, iní len mlčali. Kaelan vydržal stáť rovnako, ale zvnútra napnutý ako luk. Vedel, že stačí jedno bolestné zaváhanie a Nirella ho vytiahne z miestnosti.

Zrazu sa ozval hlas, chladný, ale zvedavý:

„Stane sa teda kráľovná naším hlavným veliteľom?“

„Nie,“ odpovedala Nirella. „Gavran túto pozíciu zvláda výborne. Jediný rozdiel medzi ním a mnou je ten, že on tam nebol. Ale tú otázku budem vnímať ako česť,“ pousmiala sa.

„Chcem, aby ste boli pripravení,“ pokračoval Kaelan. „Buď k nám prepravíme veľa obyvateľstva…“

Nirella sa počas jeho slov pohla. Nie rýchlo, nie okato. Iba urobila krok vpred a postavila sa tesne vedľa neho. Tak blízko, že sa ich ramená takmer dotkli. Rukou nenápadne vkĺzla zozadu pod jeho krátky kabát. A potom mu opatrne, ale jasne prešla dlaňou po zadku.

Kaelan to cítil ako výstrel. Pochopil. Rozhovor sa skončil a on dostal šancu urobiť to sám.

„…alebo dôjde k zjednoteniu krajín,“ dopovedal. „Viac vám vysvetlím, keď dostanem nové správy. To je nateraz všetko.“

Chodba bola tichá, no Kaelanove kroky v nej zneli ťažko. Nirella kráčala vedľa neho oveľa jemnejšie. Kaelan sa zastavil, až keď sa za nimi zatvorili dvere jeho komnaty.

Oprel sa dlaňou o kamennú stenu vedľa postele a zhlboka vydýchol. V tej chvíli z neho opadla maska. Ostal len muž, ktorého telo horelo bolesťou a myseľ stále cítila dozvuk jej nenápadného dotyku.

„Možno si ma mohla varovať, že poslednú šancu mi oznámiš siahnutím na zadok. Skoro si ma tým zhodila zo stola,“ zamrmlal a bolestivo vydýchol. Hlas mal tichý, chrapľavý od únavy, ale v očiach mu poskakoval úsmev. „To, že ťa teraz nedokážem ošukať, neznamená, že mi netvrdne vták.“

„Zjavne sme navzájom v bezpečí pred tým druhým obaja,“ uškrnula sa.

„Princezná, môj stav je len dočasný.“

Usmiala sa. Predstavila si, aký k nej v posteli býval surový a bolo jej jasné, že to si už voči nej nedovolí. Žiaľ.