Neuč orla lietať – 50. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Zovrela pery, aby nič nepovedala. Využila, že mal v tej chvíli len jednu ruku voľne položenú na jej boku a uhla od neho. Vzduch medzi nimi ostal nabitý, ale vedela, že tento boj už prehrala.

„Ešte si ľahni. Natriem ti to a pôjdem si pospať,“ zmenila tému.

Jej hlas znel unavene, akoby sa snažila opäť zakryť cit, ktorý pred chvíľou odhalila.

„Dobre. Ja musím ísť za veliteľmi,“ neochotne prikývol.

V tej chvíli to v nej zarezonovalo ako rana. Zmeravela. Ešte pár sekúnd na neho civela, kým vyletela:

„To si vyhoď z hlavy!“

Tentokrát zmeravel on.

„Ehm… musím ich informovať o našom… výlete.“

„Ledva stojíš!“

„Nirella… som kráľ. Mám povinnosti.“

„Nepôjdeš tam!“

Z hlasu jej krehkého tela sa náhle vyvalila nečakaná sila. Ešte len chvíľu chápal, prečo tak reaguje. Že ona ho nechce obmedzovať, alebo ponižovať. Ona ho chráni. Za žiadnu cenu ju nechcel naučiť, že sa rozhodla zle. A zároveň mu bolo úplne jasné, že ak sa on nepokúsi vyjsť v ústrety tejto jej nutkavej potrebe chrániť ho, ona si už nájde spôsob, ako mu zo života urobiť peklo. A tak prešiel do diplomacie, pokojne, ako keby určoval nové hranice ríše.

„Mám návrh, princezná…“ začal opatrne.

Zdvihla nos a čakala na dôvod vybuchnúť.

„Dnes tam nepôjdem. Ostanem s tebou tu. Ale zajtra mi tam dovolíš na chvíľu ísť. A ja ti sľúbim, že odtiaľ odídem hneď, ako sa rozhodneš, že stačilo. Ak sa budeš snažiť mi to dovoľovať tak dlho, ako to len bude akceptovateľné.“

Sledoval, ako sa zamyslela, čo bol v podstate náznak súhlasu.

„A teraz sa so mnou budeš ešte chvíľu bozkávať,“ neodpustil si.

Prísne nadvihla obočie, ale to už on stál blízko pri nej.

„Nie je to tak trochu samotrýznenie?“ opýtala sa neútočne.

„Nielen trochu,“ súhlasil. „Ale tvoja neha mi berie dych,“ položil jej ruku okolo pása. „A ja ju chcem.“ Priblížil sa k nej. „Nevynechám jedinú šancu dostať ju od teba,“ priložil svoje pery na tie jej.

„Ale nedrž ma,“ čiastočne súhlasila Nirella. Napriek tým slovám ju objal aj druhou rukou.

„Práveže ťa chcem držať,“ zašepkal. „Chcem, aby si sa pre mňa ovládala. A aj tak mi poskytovala potešenie.“

Na tvrdého vtáka by si ju bez bolesti pritlačiť nedokázal, ale asi to bolo dobre. Na to, že vedel, že dnes sa uvoľnenia nedočká, ho už samotná situácia vzrušovala príliš.

Dotkol sa jej pier. Jemne, naliehavo, akoby jej z nich chcel vytiahnuť odpustenie aj súhlas. A keď ich po krátkej chvíli pootvorila, prešiel jazykom dnu. Nie prudko, ale s pokojnou istotou, akoby ju pozýval k hre, ktorú ešte nepoznala. Jej pohyby boli váhavé, neisté.

„Kaelan, ublížiš si,“ položila mu dlane na hruď.

„Neboj sa,“ šepkal. „Prestanem hneď, ako to zabolí, sľubujem.“

Jej dotyk bol zdržanlivý, ale mäkký. Neodstrkovala ho, len sa ho snažila spomaliť. Nepohnúť sa, aby ho nerozbila, to jej nebolo blízke. Bola zvyknutá brániť sa, nie ovládať. A práve to ho vzrušovalo najviac.

Kaelan sa do nej ponáral pomaly, s čoraz väčšou túžbou. Jej neistota bola krásna. Každý opatrný dotyk, každé váhavé pohnutie jazyka. A pritom pevnosť a istota jej tela, že sa nepohne.

Topil sa v jej opatrnosti a znovu sa v nej nachádzal. Bozk mu prestával stačiť a neovládol sa. Viac si ju pridržal, zatlačil na ňu a jazykom tvrdšie vnikol dnu. Jeho chrbát mu okamžite pripomenul, že na toto dnes nemá. Bolesť mu preletela telom, ihneď ju pustil.

„Strašne rád by som ťa teraz pretiahol, princezná, ale budeš musieť počkať pár dní,“ zavrčal nahnevaný na svoje telo.

Uškrnula sa.

„Takže na brucho, vaše veličenstvo,“ vyzvala ho.

Odovzdane poslúchol. Počkal, kým ho začne natierať a potom sa opýtal:

„Kedy sa to stalo, princezná?“

„Hm?“ nerozumela.

„Kedy som sa stal tým, kto sa pri takej nebezpečnej kráske môže pohybovať bez zbrane a napriek tomu v absolútnom bezpečí?“

Usmiala sa:

„Asi… keď mi došlo, že tie nížiny sú tvoje. Že celú tú dobu znášaš moje útoky, v podstate bez sebaobrany, aj keď sú neoprávnené a ja sa mýlim.“

Zamyslel sa, ale nemal pocit, že by sa vtedy jej správanie nejako zmenilo.

„A u teba?“ opýtala sa. „Povedal si, že ma miluješ. Odkedy?“

„Presnejšie som povedal, že ťa milujem rovnako ako ty mňa,“ uškrnul sa. „Ale, neviem. Prvý silný moment bol vtedy, keď si ma zviazala a ušla mi. Keď ťa moji muži držali na kolenách a ty si mi na ten balkón venovala pohľad taký hrdý, akoby si ani nebola v zajatí. Preto som si ťa vtedy vypýtal. Lebo už som tušil. Hoci nepopieram, že potreba pomsty bola tiež silná časť toho rozhodnutia.“

Usmiala sa, ale už veľmi unavene.

„Chcel by som ešte niečo,“ povedal Kaelan.

„Takto to nefunguje. Podmienky už boli dohodnuté, nemenia sa.“

Položila masť na stolík.

„Poprosiť ťa,“ vysvetlil. „Ľahni si vedľa mňa a trochu pospi. Nutne to potrebuješ a ja som absolútne neškodný. A myslím, že ti bude vyhovovať nestratiť ma z dosahu.“

Ľahko sa usmiala.

„Myslím teraz, Nirella, ľahni si,“ prikázal trochu ráznejšie.

Nemala silu sa hádať a poslúchla. Kaelan sa otočil k nej a vzal jej ruku do dlane. Prsty mala chladné, ale v jeho dlani sa uvoľnili. Nirelle prišlo dosť zvláštne zaspávať vedľa muža, ale bola taká unavená, že sa nad tým nestihla zamyslieť. A zaspala.