Neuč orla lietať – 5. kapitola

Kaelan sa k nej naklonil a bez slova začal prerezávať oblečenie nalepené na tele. Úhľadne, systematicky, od krku až k bokom. Každý pohyb bol pokojný, neponáhľal sa. Keď sa látka rozchýlila a odkryla jej prsia, na okamih zaváhal. Zdalo sa mu, že jej telo nepatrne stuhlo, no nepohlo sa. Pokračoval ďalej, bez zmeny výrazu. Strhával z nej zvyšky odevu, až kým pred ním neležala úplne nahá, len s lanami pevne obopínajúcimi členky a zápästia za chrbtom.

Zmeravela. Po celom tele mala husiu kožu a oči otvorené, hoci stále vyčerpané. Neunikol mu jemný zášklb v bruchu, ani to, ako zadržala dych. Nič nepovedala. Privrela oči a stisla pery.

„No len mi nepovedz, že si ešte nemala muža!“ vykríkol pohŕdavo.

Neodpovedala. Len ešte viac odklonila hlavu a začala sa červenať. Zalapal po dychu, zamotala sa mu hlava. Takže sotva dospelé nevinné dievča je jeho kľúčový zajatec odsúdený na kruté mučenie, až kým nezariadi koniec vraždenia svojho ľudu v tejto nerovnej vojne?! Mal čo robiť, aby všetko, čo sa v ňom zlomilo, zadržal vo vnútri. A že toho bolo dosť.

Toto nie je správne.

Sťažka prehltol a bez slova ju vzal do náručia. Nahú, krehkú, slabú, celú v putách. Pomaly ju preniesol k pare stúpajúcej z vane a opatrne do nej uložil. Voda ju obklopila horúčavou. Zatvorila oči a jej líca sa ešte viac zaliali rumencom. Ramená sa jej na okamih napli a celé telo sa stiahlo, akoby sa snažila ukryť aj v tom najmenšom obláčiku pary. Hanba ju pálila silnejšie než horúca voda.

Kaelan si kľakol k vani a bez slova vzal pripravenú špongiu. Začal jej ňou jemne prechádzať po ramene, potom po krku, pleciach. Pomaly, dôkladne, bez zbytočnej nehy. Ostávala nehybná, poddajná ako mŕtve telo, ale on vedel, že je bdelá. Vnímal jej napätie pod špičkami prstov, cítil, ako jej pokožka reaguje na dotyk. Po chvíli položil špongiu na kraj nádoby. Bez slova sa sklonil k jej zápästiam a siahol po lane. Prstami sa dotkol vlhkej kože, len na okamih. Uzol povolil v niekoľkých ťahoch. Potom vstal, ustúpil o pár krokov, oprel sa o stenu a pohľad uprel na ňu.

Chvíľu sedela bez pohnutia. Nahá, ponorená po pás, vystavená pohľadu muža, ktorého nenávidela a bála sa zároveň. Nakoniec zdvihla ruku a špongiu si priložila k plecu. Trhane sa nadýchla. Pohybovala sa pomaly, s neobratnou opatrnosťou človeka, ktorý túži zmiznúť. S každým dotykom sa jej líca zalievali hanbou. Umývala sa, lebo musela. Lebo nechcela, aby to robil on.

A Kaelan zase dúfal, že mu toto malé priateľské gesto pomôže nakloniť si ju. A že mu potom bude stačiť trochu sa povyhrážať a nebude jej musieť začať naozaj ubližovať. Nechal ju pár minút. Potom sa natiahol po lane, ktoré predtým odložil na okraj a prehovoril nízkym, pevným hlasom: „Vystri ruky pred seba.“

Prepichla ho pohľadom a nepohla sa. Kaelan neochotne prešiel k jej členkom trčiacim z vody. Chytil lano, ktorým boli spútané a prudko ich zdvihol hore. Nepotiahol ich až tak, aby sa jej zadok podšmykol a ponorila sa do vody aj horná polovica jej tela, ale stačil by kúsok.

„Vieš, čo mi stačí urobiť, však?“ opýtal sa pevne a tvrdo.

Nirella stuhla. Zadržiavala dych, ale oči nespustila z jeho tváre. Vedela to. Ak by lanom potiahol čo i len o trochu viac, hlava by jej zmizla pod hladinou. Mohol ju trápiť. Mohol ju topiť. Mohol ju aj utopiť a nik by mu v tom nezabránil.

Neochotne, so spurným výrazom vystrčila pred seba ruky. Kaelan sa opäť sklonil a začal jej viazať zápästia. Pomaly, pevne, so skúsenosťou niekoho, kto pozná každý uzol, ktorý nemožno uvoľniť bez cudzej pomoci. Ten, ktorý ju uväznil teraz, bol z tých, čo sa nepoddajú ani silou, ani šikovnosťou. Taký, ktorý neporazí.

„Chlapcov učíme,“ začal pomaly rozprávať, kým viazal, „že si majú najprv zhodnotiť situáciu a svoje možnosti, kým sa začnú brániť alebo útočiť. A ak starší chcú bojovať, učíme ich viac. Skrátka, nemáš vojenský výcvik. Zle odhaduješ svoje možnosti.“

Trhnutím dokončil uzol, zapichol pohľad do jej sivých očí a dôrazne doplnil:

„Princezná Nirella.“ 

Zmeravela. Kaelan sa len ľahko usmial a v kadi ju postavil. Zabalil do plachty, poutieral a potom vzal do náručia. Bez slova ju preniesol späť k posteli, kde ju opatrne uložil na prikrývku. Látka sa jej lepila na vlhké telo, no neprotestovala. Sedela ticho, s pohľadom upretým nabok.

Kaelan sa od nej vzdialil len na okamih. Z lavice pri dverách vzal pohár vody a misu s jedlom – chlieb, plátky mäsa, ovocie. Bez slova to položil vedľa nej na posteľ.

„Zjedz niečo,“ povedal jednoducho.

Pohŕdavo zdvihla nos a odvrátila pohľad. Pozoroval ju a pochopil.

„Nebudem ťa nútiť,“ začal. „Ale ak nezješ nič, začnú platiť dve veci. Za prvé, zabudni na to, že ti dovolím zomrieť od hladu, aby si sa vyhla vypočúvaniu. Nabudúce to jedlo do teba dostanem nasilu. Neviem, či si to niekedy videla, ale ako každé mučenie, nie je to nič príjemné. A za druhé, na veľmi dlhú dobu stratíš právo jesť sama, aj keby si už potom chcela. Budem ťa kŕmiť ja.“ 

Ihneď pochopil, že prvá vyhrážka ňou ani nehla. Zato druhá jej zavarila krv. Napriek tomu sa len nadýchla a ďalej mlčala. Prikývol a natiahol sa za tanierom. Ale kým ho zdvihol, princezná z neho schmatla kúsok čohosi. Netušil, čo to bolo, rovnako ani ona nie. Snažil sa len skrotiť svoj víťazoslávny úškrn. Vystrel sa a počkal, kým ten kúsok čohosi aj zje. A kým ju pozoroval, neochotne si priznal, že ju mučiť zrejme nebude mať vôbec žiadny zmysel. Aspoň nie to mučenie, ktoré používajú kati v podzemných kobkách.