Neuč orla lietať – 49. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Ranné svetlo sa predieralo cez ťažké závesy, maľovalo na podlahe tlmené pruhy a v miestnosti vládol pokojný, zádumčivý chlad. Kaelan sa zobudil a prvé, čo zbadal, bola Nirella. Sedela na stoličke pri ňom a spala. Hlavu mala zľahka zvesenú, pramene vlasov jej padali do tváre. Koleno mala opreté o jeho stehno, čo si neuvedomil. Takže akonáhle sa pohol, zobudil ju. Presne, ako to týmto spôsobom chcela zariadiť. Otvorila oči a rýchlo ho celého prebehla pohľadom, s dychom ešte plytkým a tvárou jemne zmätenou zo sna.

„Všetko v poriadku?“ opýtala sa jemne.

„Bola si tu celú noc?“ opýtal sa, aj keď vedel.

„Áno.“

„Mohla si si aspoň ľahnúť vedľa mňa. Teraz naozaj nie som nebezpečný,“ žmurkol na ňu s úsmevom.

„Nemala som v pláne zaspať, prepáč.“

Úsmev sa jej mihol na perách, ale oči zostali tmavé, unavené. Na chvíľu sa zahľadela na jeho plecia, akoby zvažovala, či už zvládne opäť stáť. Pomaly sa zdvihla.

„Prepáč?“ zopakoval po nej. „Ja som spal v tom tvojom koči a aj teraz. Ty ma celú tú dobu strážiš. Čo ti mám prepáčiť?“

Neodpovedala. V jej postoji bola zrazu zvláštna opatrnosť. Nie strach, len zvláštne bdenie, ako keď človek vie, že ho môžu zraniť práve preto, že je blízko. Len ľahko sa usmiala a vzala do rúk masť.

„Ukáž, natriem ti to,“ povedala.

Keď sa k nemu otočila späť, on už nielen že stál, ale bol tesne pri nej. Rýchlo sa nadýchla, ale nepohla sa. Aj by cúvla, ale zastavil ju jeho pohľad. Pozoroval ju, premýšľal. A pôsobil, akoby na niečo prišiel.

„Čo je?“ opýtala sa.

Ale on neodpovedal. Pozeral sa na ňu inak. Skúmavo, až bolestne jemne. A čím dlhšie sa na ňu díval, tým viac sa mu niečo ukladalo v mysli. Premietal si všetko. Ich ticho. To, ako sedela, keď spal. Ako sa nikdy od neho ďaleko nevzdialila.

Jednou rukou ju jemne objal okolo pása. Nepritiahol si ju, ale začal sa k nej približovať. Pohla sa, no nie dosť rázne. Nie ako kedysi. Potriasla hlavou:

„Kaelan, pusti ma,“ prikázala. Jej hlas bol pevný, no pod ním ležalo niečo iné.

Pokrútil hlavou:

„Nie. Vytrhni sa mi,“ vyzval ju a už ju mal pri sebe tak tesne, že cítil vôňu jej vlasov. A objal ju aj druhou rukou. „Pre teba to bude jeden rýchly pohyb, mne spôsobí slušnú bolesť.“

„Práve na to by si mal myslieť!“ zavrčala. Zúfalstvo jej prebehlo tvárou ako tieň. Tušila, že mu to začína dochádzať.

„Ja na to myslím. Vytrhni sa mi!“

Nirella vedela, že takto blízko pri ňom, ho akýkoľvek jej prudší pohyb veľmi zabolí. To by neurobila. A vedel to už aj on. Tá istota ho bodla hlbšie než čokoľvek predtým. Začal sa k nej skláňať.

„Pusti ma!“ vrčala.

Neposlúchol. Položil svoje pery na tie jej a jemne ju pobozkal. Uhryzla by ho. Odstrčila. Lenže čokoľvek z toho ho bude bolieť. A tak spolupracovala. Nie zo slabosti, ale zo strachu, aby mu neublížila. A v tom bol celý kľúč. Kaelan sa trochu vyrovnal, ale objatie nepovolil.

„Odkedy ťa poznám, snažím sa nájsť tvoje slabé miesto,“ povedal a hlas mal veľmi nežný.

„Nemám slabé miesto,“ zavrčala.

„Nemala si,“ prikývol. „Vždy som mal pred tebou rešpekt,“ pokračoval. „A boli chvíle, kedy som sa ťa bál… Napriek tomu, teraz som si istý, že sa mi nevytrhneš, aj keď by to pre teba bolo veľmi jednoduché…“ pozoroval, ako uhýba pohľadom. „Pretože nechceš, aby som trpel… Za žiadnu cenu… Tvoje slabé miesto som JA.“

V tej chvíli stíchla, aj zadržala dych. Namiesto odporu jej po líci prebehol letmý záblesk bolesti. Nie fyzickej. Oči sa jej na okamih zaleskli, ale hneď ten výraz skryla. Prežula, ale mlčala. A nehýbala sa.

„Stačí ti jeden krok, aby si mi to vyvrátila,“ zašepkal a opäť sa k nej sklonil.

„Vieš, že práve preto by som ho mala urobiť. Toľko bolesti ešte prežiješ,“ vrčala, ale nehýbala sa.

„Viem,“ prikývol a začal ju bozkávať. „A tiež už viem, že to neurobíš. Milujem ťa,“ zašepkal medzi bozkami.

„Prestaň,“ len trochu odvrátila hlavu.

Jednu ruku jej vsunul do vlasov a opatrne si ju otočil naspäť k sebe.

„Neprestanem,“ šepkal, keď sa znova priblížil k jej perám. „Buď mi dopraješ trochu bolesti, alebo sa so mnou budeš bozkávať.“

Jej telo sa ešte chvíľu bránilo vlastnou nehybnosťou. Chlad v členkoch, napätie v stehnách. Jemne sa jej dotkol, len kútikom pier. Potom druhým. Krátke bozky, pomalé a neúprosné, akoby nimi chcel preskúmať každý kúsok odporu, ktorý ešte zostal. A zároveň ju naučiť, že pri ňom už nemusí nič predstierať. Bozkával ju opakovane, s prestávkami na tiché dýchanie, každým náznakom hlbšie, ale nikdy nie úplne. Vzrušovalo ho, ako sa kvôli nemu ovláda. A jeho srdce tešilo, že jej za to stojí. Nebol si istý, ktorý pocit je silnejší. Po dlhej chvíli sa trochu odtiahol.

„Kedysi som Gavranovi povedal, že ak ťa nezlomím, zlomíš ty mňa.“

Nirella sa vlažne usmiala. Nie od radosti. Skôr ako niekto, kto už dávno vie, že je zlomený, ale ešte sa drží pokope.

„Myslím,“ pokračoval, „že sa stalo oboje. A naraz v jednej chvíli. Zlomila si ma tým, ako som zlomil ja teba.“

Sťažka prehltla.

„Milujem ťa,“ zopakoval.