Neuč orla lietať – 46. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Prešla možno hodina, možno niečo viac. Jeden z vojakov od dverí vyšiel hore:

„Vaše Veličenstvo, dole sú dvaja muži, chceli by s vami hovoriť. Jeden z nich sa predstavil ako Rholan.“

Nirella sa okamžite prekvapene vystrela a vzápätí pozrela na manžela. Kaelan na vojaka prižmúril oči a potom sa tiež inštinktívne otočil za Nirellou. Tá chvíľu očividne váhala, ale potom ku Kaelanovi prešla.

„Vynechám ťa z toho?“ opýtala sa šepky.

„To by som ti neodpustil.“

Chápavo prikývla.

„No, tak nech vojdú,“ odpovedala vojakovi. „Bez zbraní.“

Kaelan sa vystrel tak, že sedel, ako ho bežne poznala. Hrdý, tvrdý. Keby to nevedela, ani by jej nenapadlo, že má silné bolesti. Sadla si vedľa neho, vzpriamene, s rukami zloženými v lone. V tvári mala napätie, ale nie strach. Nevedela, čo čakať od Rholana, no skutočným prekvapením bolo až to, že s ním prišiel aj Maeron.

Rholan vošiel prvý. Zastal, prešiel pohľadom miestnosť a uklonil sa Kaelanovi:

„Vaše Veličenstvo.“

Až potom sa obrátil na Nirellu:

„Nirella.“

„Ahoj,“ pozdravila a otočila sa na staršieho dôstojníka: „Maeron, rada ťa vidím.“

Aj on sa obom uklonil a pozdravil.

„Čo vás sem privádza?“ opýtala sa Nirella.

Rholan sa nadychoval pomaly, akoby si vopred premyslel každé slovo. Pohľad upieral len na ňu.

„Ty vieš, že my dvaja sme si nikdy neboli veľmi blízki,“ začal ticho.

Kaelan sa ani nepohol, ale Nirella vedela, že táto veta ho musela potešiť.

„Hej,“ prikývla. „V tej dobe ty si bol už dávno zamilovaný inde,“ usmiala sa. 

„Nevedel som, že to vieš. No ale určite vieš, ako zle sa odmieta tvojmu otcovi.“

Obaja sa usmiali, Rholan však pokračoval:

„Chápem, že je zvláštne, že som tu, ale… polovica môjho oddielu, a možno aj viac, by rada opustila kráľa. Nevedia, ako. Ani či vôbec môžu. Ale myslím, že to potrebujú počuť od teba.“

Maeron sa mierne pohol, jeho hlas bol hlboký, istý.

„A všetci tí, ktorým ste kedysi velili vy osobne… tí sa už rozhodli. Čakajú len na vaše slovo.“

Nirella sklonila zrak len na chvíľu, aby sa nadýchla:

„O akom celkovom počte hovoríme?“

„No, odo mňa 3 až 4, od teba komplet všetci. Čiže dokopy tých 7 – 8 tisíc mužov.“

Keby Kaelana sedenie nestálo toľko bolesti, asi by mu zabehlo.

Ona viedla 4 tisíc mužov?

Ale zaskočená ostala aj Nirella:

„Ehm, tak to nie sú úplne čísla, ktoré som si predstavovala. To už presahuje moje právo rozhodnúť, aj moje znalosti Denverry. Veličenstvo?“ obrátila sa na Kaelana.

V jednej chvíli pochopila všetko, čo v sebe má – obrovskú fyzickú bolesť, ktorú znášal, aby sedel rovno a vznešene. Prekvapenie z toho, akú veľkú časť armády viedla na bojiskách ona osobne. A najmä zistenie, že s bývalým snúbencom, na ktorého Kaelana vytrvalo nechávala žiarliť, zjavne nespala. Ničím z toho sa nenechala vyrušiť.

„Je vôbec možné prijať také množstvo ľudí? Má na to Denverra možnosti?“ opýtala sa kráľa.

Vážil si, že ho oslovila kvôli jeho názoru. Ale neprekvapilo ho to, ona vždy vedela veci rozumne vyhodnotiť.

„Síce si myslím, že by to šlo, ale nechcem nič sľubovať,“ odpovedal. „Taký veľký presun si vyžiada veľmi dôkladnú koordináciu a organizáciu. Bez toho by sme ohrozili vás, aj ich. A aj seba.“

Rholan prikývol.

„Očakávali sme takú odpoveď. Je to v poriadku. Dôležité je, aby sme vás teraz dostali von z hradu. Pokiaľ možno hneď.“

Maeron doplnil:

„Kým ráno kráľ nebude vedieť, kto vám pomohol, ostanú mená skryté. To je naša jediná šanca.“

Rholan pozrel na Kaelana:

„No a potom to zhodíme na tých pár, ktorí sa k vám pridali už dávnejšie. Ja poviem, že som ich za to nechal sťať a malo by to stačiť. Tharan nebude tušiť, kto to v skutočnosti bol. Bude to pôsobiť ako chaos.“

Maeron prikývol:

„Dostaneme vás domov. A prípadný presun… doladíme neskôr. Na diaľku.“

Nirelle veľmi vyhovovalo, že ten návrh padol tak rýchlo, lebo potrebovala uľaviť Kaelanovej bolesti. A tak návštevníci odišli s tým, že idú priviesť kone a jedlo a nech sa Nirella so svojimi mužmi pripraví na cestu asi o hodinu.

Len čo zmizli, Kaelan sa pomaly postavil. V jeho pohyboch nebolo nič náhlivé, ale bolo zrejmé, že už viac nevydržal sedieť. Oprel predlaktie o stenu a na okamih privrel oči, ako sa snažil predýchať pulzujúcu bolesť, ktorá mu sálala chrbtom. Jednu nohu si mierne posunul dopredu, aby uvoľnil napätie v drieku, no hneď sa znova narovnal. Aj v bolesti trval na tom, aby sa správal patrične k svojmu titulu. Nirella ho chvíľu pozorovala. Bolo vidno, že mu je o kúsok lepšie. Aspoň natoľko, že prestal dýchať zhlboka a bez pnutia sa udržal na nohách.

Vystrel sa a pomalým krokom prešiel k nej. Jeho pohyb nebol dravý, ale niečo v ňom sa menilo. Oči sa mu leskli iným svetlom, nie tým, čo patrí bolesti. Zastal až tak blízko, že mohla cítiť jeho teplo a jemný závan myrhy z jeho šije.

„Ty si velila štyrom tisíckam mužov?“ opýtal sa ticho.

„Vážne?“ uškrnula sa, ale hlas sa jej jemne zachvel. „Toto je tá informácia, ktorá ťa zaujala najviac?“

„Nie,“ priznal s úsmevom, ktorý sa jej zabodával pod kožu.

Bola to tá, že ju mal ako prvý a jediný muž. V očiach sa mu zablyslo niečo dravé, keď sa k nej sklonil.

„Vedel som to,“ zašepkal.

„Nevedel,“ odporovala.

„Tušil.“

Sklonil sa jej k uchu. Jeho dych bol horúci a hlboký:

„Pamätám si ten pocit.“

„Prestaň,“ potriasla hlavou Nirella, ale už neznela príkazom. Skôr prosbou.

„Bola si šialene uzučká,“ šepkal ďalej a pritom jeho dlaň len letmo zavadila o záhyb nohavíc na jej boku.

„Prestaň!“ zavrčala a vykĺzla mu bez toho, aby sa ho dotkla. Ale už bolo neskoro.

Jej telo zareagovalo. Cítila vlastné teplo medzi stehnami a v jeho očiach sa zračil pobavený triumf. Šibalsky sa usmial:

„Ako povieš, Vaše Veličenstvo.“

Ale jeho úsmev dával najavo, že o chvíľu budú doma… Po tele jej prebehli zimomriavky.