Neuč orla lietať – 45. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Nirella urobila krok dopredu, až sa bokom dotkla kamenného zábradlia. Naklonila sa mierne nad dvor. Dolu, v tieňoch múrov, sa pohybovali Tharanovi vojaci. Niektorí z nich kráčali so zbraňami, iní len postávali, akoby čakali na nový rozkaz. Nirella ich sledovala mlčky, skúmavo. Niektoré tváre spoznávala. Muži, ktorí pod ňou kedysi slúžili. V ich postojoch bolo niečo iné. Nebola si istá, či je to úcta, pochybnosť, alebo len tichá pripravenosť, ale niekoľkí z nich zdvihli pohľad a na krátky okamih sa ich oči stretli. Nepohol sa ani jeden. Nepokývli. A predsa vedela, že ju spoznali. A že nebolo v ich výraze nič, čo by patrilo nepriateľovi.

Kaelan pristúpil bližšie. Nechcel ju rušiť, no niečo ho nútilo stáť pri nej. Postavil sa len o krok za ňu. Nechal priestor. A čakal.

„Hej! Poďte sem!“ skríkla Nirella dole na vojakov. Čakala, že sa nikto nepohne, ale niekoľkí skutočne urobili pár krokov bližšie.

„Je tu niekto, kto nevie, kto som?“

Hlas mala jasný, rozhodný, zvyknutý veliť.

Medzi mužmi to zašumelo. Niektorí si vymenili pohľady, iní sa nepohnute dívali hore. Zaznelo pár tichých hlasov, niesli sa v tichu ako šepot vetra v tráve:

„Nirella…“

„Princezná orla.“

„To je ona.“

Potom sa opäť rozhostilo ticho. Ale už to nebolo to isté ticho ako predtým.

„V skutočnosti som v tejto chvíli už kráľovnou Denverry, ale to vôbec nie je taký rozdiel, ako sa môže zdať. Mnohí z vás ste ešte pred pár mesiacmi slúžili priamo podo mnou. Spoznávam vaše tváre. S mnohými sme sedávali pri ohni. O mnohých z vás viem, ako sa volajú vaše manželky a deti.“

Dole nastalo hrobové ticho a aj Kaelan prestal dýchať. 

„Slúžili sme bok po boku, brániac našu vlasť. Naše územia. Verili ste mi. Vložili ste do mojich rúk svoje životy. A ja som s nimi nakladala najlepšie, ako som vedela.“

Šumenie dole sa doplnilo prikyvovaním hláv a občasným „áno“.

„Využijem túto chvíľu. Pretože sa vám musím ospravedlniť. A povedať vám pravdu.“ Niektorí podišli bližšie. Spoza stien, kam Nirella nemohla dovidieť, sa pripojilo zopár postáv.

„Nebojovali sme za svoje územia. Nebránili sme svoju vlasť. MY sme boli tí zlí. My sme napadli pokojnú, miernu krajinu a začali sme im vraždiť obyvateľstvo. Neviem, kto z vás to vedel, ale niektorí ste museli. Ja som to nevedela. Ospravedlňujem sa vám nie za to, že som vám klamala, ale za to, že som klamstvo šírila, hoci nevedomky.“

Budem ju obdivovať stále viac a viac, alebo to bude mať aj koniec? preletelo hlavou Kaelanovi. Ani sa nepohol, len spoza jej chrbta sledoval, že vojaci sa nielen približujú, ale aj pribúdajú.

„Nemusíte mi veriť. Ja som bola dlhé týždne manželkou úhlavného nepriateľa, kým som zistila pravdu. Nedostal ju do mňa on, zistila som si ju sama. Vy sa však môžete pozrieť aspoň na dnešný stav. Otec ma za nepriateľa vydal výmenou za mierovú dohodu. Kráľ vlkov za mňa otcovi sľúbil využívanie možností jeho krajiny. Plodiny, obchody. Máte pocit, že žijete v krajine mieru? Zlepšili sa vaše životy aspoň o kúsok, odkedy som ja od vás odišla?“ Na chvíľu sa odmlčala, aby pokračovala:

„Dnes mi môj otec navrhol, aby som mu pomohla zabiť svojho manžela.“

Kaelan prudko otočil hlavu k nej a zamračil sa.

„Pretože môj otec už teraz nemusí bojovať. Stačí mu jedna vražda. Jedna jediná. A dostane krajinu. Pretože som žena, sama vládnuť nemôžem. A vy všetci mu v tejto vražde pomáhate. Proti mužovi, ktorý sa previnil jediným. Že bráni svoju krajinu.“

Kaelan si každou jednou jej vetou pripadal stále viac fascinovaný, ohúrený aj očarený. Vlastnou manželkou.

„Zábava sa ešte len rozbieha,“ začul za sebou šepot Mereka a otočil sa. Nirellini muži už stáli pár krokov za ním a rovnako ako on, s napätím počúvali. Pozrel sa smerom, kam bol otočený Merek – na námestie plné vojakov práve prichádzal kráľ Tharan osobne.

„Nirella, dcéra moja!“

Mlčala a čakala. Len zdvihla vyššie bradu.

„Poď dole a vzdaj úctu svojmu otcovi!“ teatrálne, takmer komicky, ju vyzýval s otvorenou náručou.

Ak doteraz mala Nirella ruky voľné, v tejto chvíli ich zaťala do pästí.

„Prepáč, otče, ale ak si pamätáš, vydal si ma. Takže v tejto chvíli jediný muž, ktorému som ja povinná vzdávať úctu, je môj manžel!“

Kaelanovi táto veta urobila dobre v slabinách a hneď sa za to zahanbil.

Tharan pochopil. A obrátil list.

„Nirella! Vydaj mi svojho manžela a môžeš aj so svojimi ľuďmi slobodne odísť. Sľubujem!“

Kaelan sa rozhliadol dookola. Asi si až teraz uvedomil, v akej presile nepriateľ je. A vždy bude. Pomaly sa odzadu naklonil k svojej žene a zašepkal jej do ucha:

„Princezná, milujem ťa rovnako, ako ty mňa. Vydaj ma. Môj osud je spečatený. Tvoj byť nemusí.“

Naozaj to povedal? Nirella stuhla. Chlap, s ktorým nepohne ani armáda ma… miluje?

„Prosím,“ šepkal Kaelan ďalej. „Nechaj ma zísť dole.“

„Nie!“ zakričala Nirella tvrdo otcovi. Ale Kaelan vedel, že to patrilo jemu. Nesúhlasne odfúkol a sklonil hlavu.

„Manžel zostane so mnou! Počul si vtedy moju prísahu: Kým nás smrť nerozdelí!“ vrčala na otca.

„S tým ti rád pomôžem!“ zreval Tharan.

Kaelan si všimol Nirellin víťazoslávny úškrn a keď si uvedomil, že ona sa pozerá dole po vojakoch, došlo mu, že presne o toto jej išlo. Vytočiť otca tak, aby priznal, že chce Kaelana zabiť.

„Počuli ste?“ oslovila ich. „Ja vám neklamem. Chcem len, aby ste nám s manželom dovolili vrátiť sa domov.“

Nastalo ticho.

„Ja si uvedomujem,“ pokračovala Nirella, „že ak nám niekto z vás pomôže, tu ho bude čakať istá smrť. Preto každému, kto prejaví záujem, sľubujem, že môže s nami do Denverry. Môže si vybrať, či ostane súčasťou stráže, alebo si bude chcieť v pokoji žiť niekde na pozemku so ženou a deťmi. Každému to ja osobne garantujem. Ale žiaľ, ja aj vy si uvedomujeme, že moja ponuka je silne časovo obmedzená. Je to na vás.“

Potom sa už len zvrtla a ocitla tvárou v tvár Kaelanovi. A tomu tak, aby nikto z vojakov za ním nemohol nič počuť, zavrčala:

„A ty si dávaj pozor na pusu. Cesta domov je dlhá. Aby som ti ju neosladila!“

Obišla ho a vošla dnu.

To bolo za to vyznanie lásky, alebo za to, že som ju chcel zachrániť?

Odkašľal si a vošiel za ňou.

Dusno u nich sa dalo krájať, vonku to šumelo. Kaelan si opatrne sadol a zadržal prejav bolesti. Zahľadel sa na schody.

Stačilo by proste zísť dole, premýšľal. Lenže vchod strážia naši ľudia. Teraz oddaní Nirelle, nie mne. Ledva sa hýbem, fyzicky si nevynútim nič. Prehovoril by som ich?

Jeho myšlienky prerušila Nirella, ktorá sa pri ňom odrazu objavila. Ostala stáť, ale sklonila sa mu k uchu:

„Aby som sa vyjadrila jasne: ZAKAZUJEM ti ísť dole a vydať sa môjmu otcovi.“

Naštvane vydýchol a prežul. Neuvedomil si, že je jeho zamyslenie také očividné. Nirella sa uškrnula a odišla.