Neuč orla lietať – 44. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

„Zohnali ste tú masť?“ zakričala Nirella na vojakov, keď prešla pár krokov od Mereka.

Ozval sa niekto zozadu, Nirella naň zamávala gesto, nech to hodí a o chvíľu jej v rukách pristálo kožené vrecúško.

„Veličenstvo?“ oslovila Kaelana formálne pred vojakmi.

„Choď si ľahnúť tam,“ ukázala na vzdialenejšiu posteľ, čiastočne za stenou. Povedala to tónom spoločensky dokonale vhodným, ale jej pohľad jasne hovoril, že to nebola žiadosť. Vstal a prešiel za roh. Dával pozor, ako ide za ním. Aby sa dokázal v jednej chvíli otočiť tak nečakane, že zastala tesne pred ním, takmer do neho vrazila.

„Nenúť ma k tomu, prosím,“ zašepkal. Zdvihla na neho prekvapivo netvrdý pohľad. Trošku potriasla hlavou.

„Asi to bude bolieť, ale inak sa ti to zapáli, musíš to vydržať,“ hlas mala mäkký, tíšivý, presviedčajúci. Nežný, ako ona na neho nikdy nebývala. Musel sa pousmiať nad tým, ako ho pochopila.

„Nechcem, aby si sa na to pozerala,“ vysvetlil. „A už vôbec nechcem, aby si ma po tom všetkom musela ešte aj ošetrovať.“

Tentokrát sa usmiala ona:

„Tak tomu nezabrániš. Ľahnúť!“

Čakala odpor, ale neprišiel. Čokoľvek to jeho ego stálo, musel poslúchnuť. Stiahol zo seba košeľu a položil sa na brucho.

Nirella sa musela nadýchnuť, kým si dovolila pozrieť na jeho chrbát. A potom ostala stáť. V očiach ju pálilo. Bolo to horšie, než videla v tme väzenia. Chcela byť pripravená. Vedela, že tie rany budú zlé a už vedela, ako ju to bude bolieť. Ale aj tak ju to zase zasiahlo. Každý škrabanec, každá modrina, každý stuhnutý sval jej pripadal ako výčitka. Takmer nedýchala. Potrebovala chvíľu, kým to zvládne. Kým ovládne tú hrču v hrdle, ktorá ju nebezpečne tlačila k slzám. Nemohla si to dovoliť. Nie teraz.

Zatvorila oči, pomaly vydýchla, otvorila ich a kľakla si k posteli. Rozviazala vrecúško s masťou, prstami nabrala trocha hmoty a bez slova mu začala natierať prvé rany. Jej dotyk bol opatrný, presný. Ako u niekoho, kto ošetruje cudzie telo, no vlastné srdce. Aj tak nemohla nevidieť, ako Kaelan zatína čeľusť, aby nevydal hláska.

„Trochu mi to niečo pripomína,“ Kaelan sa takmer usmial.

„Mne vôbec nie,“ namietla. Vedela, že naráža na deň, kedy sa ju prvýkrát pokúšal vypočúvať. „Ani zďaleka si ma takto nezbil.“

Kaelan si vybavil, ako ju mlátil. Ako sa jej od bolesti podlomili kolená a on ju zdvihol… Len aby ju mohol biť ďalej. Srdce ho zabolelo viac, než ten zasraný chrbát.

„Možno som si toto vlastne za to zaslúžil,“ povedal ticho. Nirelle ušla ruka tak, že bolesťou prvýkrát zasyčal.

„Toto už nikdy viac nepovedz,“ zavrčala mu do ucha.

Kaelan radšej mlčal a jej to vyhovovalo. Potrebovala vymyslieť, čo ďalej.

Boli tri, možno štyri hodiny popoludní. Nirella stála pri otvorenom balkóne na poschodí a pozerala sa do dvora, akoby cez múry dokázala vidieť za hranice hradu. Dlaňou sa oprela o kameň, ale jej myšlienky boli inde.

Nedostanú sa von. Nie sami. To jej bolo jasné, už keď tam svojich mužov viedla, ale inak sa nedalo. Sledovala, ako pod ňou pochodujú otcovi vojaci, kam až dovidela. A to bolo len severné krídlo, navyše trochu od ruky, a už tam ich bolo niekoľkonásobne viac než ich vlastných. Každý pokus o prienik bude samovražda. A ich zásoby nevydržia dlho. Možno tri dni, nie viac. Nebolo na čo čakať.

Už dávno vylúčila, že by mohli dúfať v pomoc z Denverry. Kaelanova armáda bola ďaleko, a hoci verná, príliš malá na to, aby mohla obliehať hrad vo Vargorne. 

Ostávala jediná možnosť. Získať tých, ktorí sú teraz proti nim. Tú istú armádu, ktorá ešte ráno stála proti Kaelanovi. Ale tiež tú istú armádu, ktorú ešte pred pol rokom sama viedla. Tých mužov, ktorí sa dnes neodvážili pohnúť bez Tharanovho rozkazu. Musela nájsť spôsob, ako ich získať. Nie všetkých. Stačilo pár vodcov. Jeden oddiel. Niekto, kto uverí, že Tharan sa mýli. Musí to vymyslieť. Rýchlo.

Kaelan ju pozoroval z druhého konca miestnosti. Sedel na nízkej lavici, zabalený v plášti, no viac než bolesť ho pálila neistota. Nebol zvyknutý pozerať sa na ňu takto. Z diaľky, potichu, bez možnosti zasiahnuť. Nie žeby si jej odvahu neuvedomoval. Ale predstava, že by o ňu mohol prísť, mu nedovolila vidieť ju ako bojovníčku. Nie na začiatku. Nie ako svoju ženu. Teraz sa hanbil, že v nej nechcel vidieť to, čo bolo zjavné každému, kto ju poznal z bojiska.

Dnes mu to ukázala sama, naživo. Tá chladná rýchlosť, s akou pochopila, že hlavnú bránu nestihnú. On by možno ešte váhal. Ona už rozkazovala. Zmenila smer, stiahla ich dnu a nikto nepadol. Ani rana. Dokonale načasované. Dokonale vedené.

A keď padol on, kričal rozkazy vlastným mužom. Neposlúchli. Nie preto, že by ho nepoznali. Ale preto, že ona im prikázala niečo iné. A oni vedeli, komu dnes patria opraty. Nie jemu. Jej.

Nezávidel jej to. Len ho to pálilo. Bolo zvláštne uvedomiť si, že ak by teraz velil on, možno by prehrali. A jeho žena bola odrazu niekto, kto nesie váhu celého sveta. Sama. Už nekonečne dlho stála na tom istom mieste. A on priam videl, ako jej v hlave bežia myšlienky o závod. Dívala sa na jedno miesto, ani nežmurkla. Len palcom ruky pomaly prechádzala hore a dole po jablku, alebo čo to držala. Možno sa jej nevyrovná, ale nie je správne, aby na to bola sama. Možno sa na neho ešte stále hnevá tak, že okrem rozkazov pre neho iné slovo nemá, ale musí to skúsiť.

Opatrne vstal, ale kým urobil krok, Nirella akosi zvláštne stuhla. Prestala hladiť aj to jablko. A potom ho zrazu, prudko a presne, vyhodila do vzduchu. Chytila ho ešte vo výške, rýchlo a pevne, akoby to robila celkom iným reflexom než predtým. Ani sa nepozrela.

Kaelan nadvihol obočie a potom sa mimovoľne usmial, lebo mu došlo – rozhodla sa.