Neuč orla lietať – 43. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Netrvalo dlho a všetko bolo pripravené. Nirella sa postavila pred skupinu, koňa už mala otočeného smerom k hradnej bráne. Vedela, že čas hrá proti nim. Keď domáci objavia spútané stráže, začne sa im odpočítavať čas, za ktorý by to ešte mohli stihnúť, ale tesne. Napriek tomu sa ešte s koňom pootočila za seba.

„Velím ja!“ zdôraznila vojakom. Pozrela Kaelanovi do očí a pokračovala: „Chráňte kráľa!“

Kaelan nemohol uveriť, že sa priamo podieľa na situácii, kedy sa jeho žena vrhá do nebezpečenstva a on súhlasí s tým, že ak sa niečo zvrtne, nepomôžu jej. Mlčal a vedel, že tým potvrdil jej slová.

Zdvihla ruku a zakričala: „Za mnou!“

Koňa popohnala vpred. Skupina sa pohla za ňou, najprv v kluse, potom v cvale. Dvor sa míňal rýchlo, ozýval sa dupot kopýt, krátke povely, ale všetko šlo podľa plánu.

Len čo minuli hlavnú klenbu, ozval sa výkrik. Niekto zo strážcov spoza ich chrbtov zareval: „Útek väzňa!“

To bol moment, kedy hradné stráže začali zatvárať bránu. Nirella vedela, že to môžu stihnúť. Ak si udržia náskok. Stačilo pár minút. Pár desiatok metrov. Mali šancu.

Zrazu zozadu zaznel výkrik: „Kráľ spadol!“

Nirella okamžite zdvihla koňa na zadné a prudko ho otočila. V tej chvíli si nezakrývala realitu, vedela presne, čo robí. Vedela, že tým ohrozuje ich náskok, že každá sekunda môže rozhodnúť. Ale vedela aj to, že bez neho nejde. Proste nejde.

„Merek, so mnou!“ zvolala rázne ponad plece, ešte kým koňa naplno rozbehla. Nemusela sa obzerať, vedela, že je jej v pätách.

Popohnala zviera. Rýchlo, sústredene, so zovretými perami a pohľadom upretým len na svojho kráľa. Pevná, chladná. A neústupná.

Kaelan ležal na zemi, sťažka sa snažil nadýchnuť. Vojaci na koňoch ho obklopovali presne podľa rozkazu.

„Bežte ďalej! Choďte!“ kričal Kaelan. Nešli. Im velila Nirella a tá rozkázala ho chrániť. Až keď na nich ten istý rozkaz zakričala ona, poslúchli.

Kým sa k nemu blížila, zakričal zúfalo:

„Nezdržiavaj sa! Utekaj! Nevracaj sa pre mňa!“

Jeho slová ju ani najmenej nespomalili. Pribrzdila koňa až tesne pri ňom, len natoľko, aby vedela presne manévrovať. Neskočila dole, nemohla si to dovoliť. Nahla sa zo sedla, zachytila ho za rameno.

„Dvihni sa… ešte trochu…“ zasyčala.

Kaelan sa zaprel o zem, ale slabosť ho stiahla späť. V tom momente dorazil Merek z jej pravej strany. Ani on nezosadol. Nadvihol sa v sedle, natiahol ruku, zachytil Kaelana za rameno a prudko ho potiahol nahor.

„Držte!“ zavolal.

Nirella ho zhora stiahla k sebe, prehodila mu nohu cez bok koňa a zovrela ho, kým sa neudržal. Padol na ňu ťažko, ale bol tam.

„Drž sa,“ vydýchla. A popohnala koňa späť k bráne.

Najprv si myslela, že to ešte stihnú. Že keď sa dostanú späť do tempa, zvyšok jazdcov im vytvorí krytie. Ale s každým úderom kopýt bolo jasnejšie, že brána je ďalej, než chcela veriť. Navyše, strážcovia hradu sa stihli zorganizovať rýchlo, takže ešte aj voľné miesto brány zatarasili.

Hlasy sa k nim niesli z každej strany. Výkriky, rozkazy, nadávky. Kaelan, nalepený na jej chrbát, počul všetko. Aj to, čo ona chcela ignorovať.

„To nestihneme,“ zašepkala sama pre seba.

Strhla koňa do boku a ostrým hlasom zakričala na jazdcov pred sebou:

„Severné krídlo! Naľavo, cez arkády, hneď!“

Stačilo jedno zvolanie a všetci zmenili smer. Prudko, na hrane ovládateľnosti, až kopytá zaiskrili o kameň.

Dvor sa roztrieštil na chaos. Stráže, ktoré sa nahrnuli k bráne, ich už nestíhali zastaviť. Nirella sa s Kaelanom na koni stočila za svojimi mužmi.

Malé severné krídlo patrilo k najmenej využívaným častiam hradu. Nirella si to dobre pamätala – zapadnuté, chladnejšie, s ťažkým prístupom, no teraz bolo ich jedinou možnosťou. Dôležité bolo dostať všetkých dovnútra skôr, než sa za nimi nahrnú ozbrojené stráže.

Jej muži zosadali z koní ešte než dorazili k hlavnému vchodu a bleskovo prenikali do vnútorných priestorov.

„Dnu! Všetci dnu, rýchlo!“ zakričala. „Zatvoriť a zablokovať vstup! Šesť mužov ostane brániť vchod, ostatní so mnou!“

Zoskočila zo sedla a zamierila ku vstupnej chodbe.

„Dostaňte kráľa hore!“ velila. „Vy dvaja! Prehľadajte zásoby, všetko jedlo presuňte na poschodie a zataraste prístupovú chodbu. Ty tam! Dostaň všetko služobníctvo von. Neubližujte im, ale rýchlo!“

Rozkazy rozdávala bez zaváhania. Nikto sa nepýtal. Všetci poslúchali. Ešte chvíľu bolo počuť zvonenie kovu pri vstupe, ale jej muži dvere stále držali. Zvuky útokov na vchod zvonku ustali postupne, ale pomerne rýchlo.

Kaelan vnímal každý jej rozkaz, každé gesto, každý tón jej hlasu. Zatvoril oči len na krátky moment, preglgol a preklial vlastnú slabosť.

Sedel na nízkej posteli, chrbtom sa neopieral o nič. Vedel, že by to nezvládol. Bolesť mu pulzovala pozdĺž chrbtice, ale nútil sa dýchať pokojne a mlčky sledoval, čo sa deje okolo neho. Vojaci sa pomaly ukladali, z niektorých už opadával adrenalín, iní si potichu uvoľňovali zbrane, skladali prilby, rozväzovali brnenie. V tom pohybe si všimol známeho muža, Mereka. Starší než väčšina ostatných, ale v boji vždy presný a vyrovnaný. Počas úteku sa držal nablízku Nirelle. A teraz, keď už nebolo kam bežať, stál znova pri nej.

Niečo jej hovoril. Kaelan nepočul všetky slová, ale keď sa priblížili, zachytil tichý tón:

„Toto nie je práve ideálne miesto. Ak sa rozhodnú ísť po nás, zo severného krídla niet úniku. A zásoby máme sotva na pár dní.“

Nirella len prikývla. Bez odporu, bez vysvetľovania. Súhlasila. Vedela to tiež. Navonok pôsobila pokojne, rozhodne. Dokonalý vodca. Nikto iný si to zrejme nevšimol. Ale Kaelan áno. Poznal ju. Videl tie jemné náznaky napätia v ramenách, ten pohľad, ktorý sa na sekundu stratil v prázdne, skôr než skĺzol späť na veliteľa. Bola nervózna. A bála sa.

Nakoniec sa ale otočila na Mereka, položila mu ruku na rameno a povedala:

„Vyriešim to.“

Kaelan prižmúril oči. Tú vetu od nej už počul. Nie raz. Vždy ju povedala, keď sa rozhodla vziať na seba plnú zodpovednosť – krátko, pokojne, bez výhovoriek. Vždy, keď sa niečo lámalo. Ale až teraz si uvedomil, že ona to hovorí už vo chvíli, kedy ešte nemá o riešení ani len predstavu. A vždy nakoniec spôsob našla. Ohúrila ho zase o kúsok viac.

Vytiahla ho z väzenia, akoby nič. Prosto len prišla a našla spôsob. Vôbec to nemusela robiť, bolo to nebezpečné. A potom sa preňho vrátila, keď padol z koňa, hoci teda keby to bolo v jeho silách, tomuto by zabránil. Ale nebolo. Dvakrát za jeden deň ho zachránila. Za to, že on ju predtým podozrieval… Sám nad sebou potriasol hlavou. Tým JEJ spôsobom.