Neuč orla lietať – 40. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Neskôr večer, keď sa vracala do svojej izby, ju pri schodisku zastavil starý dôstojník z otcovej osobnej gardy, Maeron. Poznala ho ešte z detstva, vždy ju mal rád. Naklonil sa k nej bez zbytočných formalít, ticho, aby ich nikto nepočul.

„Vaša Výsosť… možno by som nemal, ale dopočul som sa čosi zvláštne.“

Nirella spozornela. „Počúvam.“

„Hovorí sa, že tu dnes zajali vášho kráľa Kaelana.“

Zovrelo jej hrdlo. Celé telo jej stuhlo. Srdce sa jej rozbúchalo tak prudko, až sa musela oprieť o stĺp.

„Si si istý?“ zašepkala.

„Nie. Ale mená obvykle nekolujú len tak. Vraj sa tu objavil cudzinec a odvtedy je viacero priestorov uzavretých. Nik nevie, kam ho odviedli. Ani či je to pravda. Ale ak je, budete o tom vedieť medzi prvými.“

Nirella k nemu pristúpila o krok bližšie a zachytila ho za lakeť.

„Prosím,“ povedala naliehavo. „Zisti, kde je. Nechcem, aby sa o tom ktokoľvek dozvedel. Ale musím to vedieť.“

Muž na ňu hľadel chvíľu bez slova, potom len ticho prikývol. „Pokúsim sa. Ale bude to chvíľu trvať.“

Nirella ho pustila. Neodpovedala, len prikývla. Potom sa obrátila a bez slova odišla do svojej izby.

Je tu. Čo mu to, sakra, napadlo?!

Prešla hodina. Potom ďalšia. Nikto neprišiel. Ani správa, ani zaklopanie, ani len náznak pohybu za dverami. Nirella sedela pri okne, ruky zovreté v lone, oči upreté do tmavej záhrady, ktorá jej zrazu pripadala cudzia a vzdialená. S každou minútou ju napätie zvnútra pálilo viac.

Napokon sa zdvihla, chvíľu prešľapovala na mieste a potom vyšla na chodbu. Hliadka pri schodisku sa jej úctivo uklonila.

Zamierila priamo do hlavného traktu. Vedela, kde nájde otca a o niekoľko minút už stála pred jeho dverami.

„Musíme sa porozprávať,“ povedala hneď, ako otvoril.

Tharan sa na ňu pozrel s prekvapujúcim pokojom, akoby ju už čakal. Rukou naznačil, aby vošla a zatvoril za ňou.

„Vraj je tu aj tvoj manžel,“ povedal skôr, než stihla prehovoriť. Usadil sa do kresla a nalial si víno. „Nevidel som ho. Len sa ku mne dostala správa, že sa tu niekde pohybuje. Vraj si po okolí čosi obzerá, ale neviem, čo presne.“

Nirella ostala stáť. „Aha. Neodkázal mi niečo?“

„O, áno, zabudol som. Odkázal ti, že svoju kráľovnú uvidí už o pár dní.“

Kaelan ma NIKDY neoslovil kráľovná.

„Takto to povedal?“

„Áno, presne tak.“

Nirella zachovala pokojnú tvár.

„No to mu je podobné!“ mávla teatrálne rukou. „To ho uvidím snáď o dva týždne!“

Otočila sa a odišla rovno do svojej izby.

Niečo je STRAŠNE zle. Buď ten odkaz Kaelan vôbec neposlal, alebo ním hovorí, že má veľký problém.

Namiesto paniky prišiel chlad. Taký, aký poznala z detstva, z výcviku, z bitiek, ktoré vyhrala len preto, že neprepadla emóciám. Sadla si k stolu. Pomalým, presným pohybom si uhladila sukňu, oprela lakte o dosku a začala rozmýšľať.

V prvom rade, jej zasrane tvrdohlavý manžel sa zase rozhodol niečo jej diktovať. To je jediné vysvetlenie, prečo tu je. Za druhé, jej vlastný otec jej do očí klame. Takže, ak je Kaelan skutočne tu, ale nik nevie kde… Tak bude vo väzení… Z tých, ktoré tu sú… pod južnou vežou. Fajn, tak sa ide pozrieť, či je to len jemná väzba, alebo… Na inú možnosť nechcela myslieť. Zabalila do obrúska nejaké jedlo a čo najnenápadnejšie sa vybrala k južnej veži.

Stráže pred vstupom stáli bez pohnutia. Jeden z mladších mužov jej chcel pokloniť hlavu, ale zjavne si nebol istý, či ju smie vôbec zastaviť. Druhý sa trochu naklonil dopredu, akoby chcel niečo povedať, no Nirella ho predbehla.

„Potrebujem prejsť,“ povedala chladne.

Muž zmätene zamrkal. „Prepáčte, Výsosť… ale je to uzavretý trakt. Máme rozkaz…“

„V mojom vlastnom dome?“ zdvihla obočie. „A od koho?“

Nastalo krátke ticho. Potom jeden z nich ticho prehovoril: „Nevieme presne. Len že sem nesmie nikto bez výslovného súhlasu pána.“

„Tak mi ho priveďte,“ zasyčala a urobila krok vpred. „Alebo ustúpte. Nemám čas na hry.“

Muž cúvol, vystrel sa a pozrel na kolegu. Ten po chvíli váhania otvoril dvere a uhol jej z cesty.

„Ďakujem,“ predniesla a vošla dnu bez ďalšieho slova.

Chodba bola úzka, kamenná, len slabo osvetlená dvoma lampášmi. Vo vzduchu bolo cítiť zatuchlinu, vlhkosť a železo. Každý krok sa jej ozýval pod nohami. Po oboch stranách sa tiahli ťažké dvere s kovovými mrežami. Väčšina ciel bola obsadená. Za mrežami sedeli alebo ležali muži v rôznom stave, niektorí zodratí, iní len s prázdnym pohľadom.

Prešla okolo prvej, druhej, tretej cely. Nezastavovala. Nechcela počuť ich hlasy, nechcela cítiť súcit. Teraz nie. Teraz hľadala jediného muža.

Zastavila sa, až keď ho zbadala. Sedel na lavici priamo oproti mrežiam, predklonený, ruky zopnuté medzi kolenami. Nemal na sebe putá. Vyzeral unavene, ale nie zlomene. Keď začul jej kroky, zdvihol hlavu.

Na okamih sa mu v očiach zalesklo prekvapenie. Potom sa bez slova zdvihol. Pomalým, sústredeným pohybom, akoby tým vzdával poctu jej prítomnosti.

Ich pohľady sa stretli cez mreže. Nirella mlčala.

Tvár mala nečitateľnú, ale oči tvrdé. Nepohla sa k nemu bližšie, len si ho dôkladne prezerala. Od hlavy po päty. Stál pod jej pohľadom rovno a čakal. Oblečenie mal trochu zablatené, vlasy neupravené, ale nevidela známky toho, že by ho mučili.

„Vyzleč si košeľu,“ prikázala mu takým tvrdým tónom, akým voči nemu nikdy nevystúpila. Vzbúrilo sa mu ego. Ale po tom, čo jej urobil, len na moment zaváhal a splnil, čo chcela. Vystrel sa a sledoval, ako mu podrobne študuje telo.

„Otoč sa!“ zopakovala ten tón. Trochu pohol čeľusťou, ale aj tentokrát poslúchol. Došlo mu, čo robí.

Ak nevie, či ma mučili, tak nevedela ani to, že tu som?

Nemal tú drzosť sa toto opýtať po svojom ostatnom výkone a tak mlčal.

„Môžeš sa obliecť,“ tón zjemnila. Najprv sa otočil späť k nej, až potom si začal naťahovať košeľu. Prestrčila pomedzi mreže balíček s jedlom a keď ho prijal, bez akejkoľvek emócie v hlase povedala:

„Vyriešim to.“

Ihneď sa otočila a odišla.