Neuč orla lietať – 4. kapitola

Para stúpala z medenej kade a usádzala sa na kamenných stenách kúpeľnej komnaty. Vzduch bol ťažký, vlhký, presýtený vôňou mydla, ihličia a ľudského potu. Kaelan sedel po krk ponorený v horúcej vode, hlava opretá o okraj, oči privreté, no myseľ bdelá. Slúžka vedľa neho mlčky kľačala na dlaždiciach a špongiou mu jemne prechádzala po hrudi. Každý jej pohyb bol presný, pomalý a naučený.

Kaelan sa nepohol. Až keď za dverami začul pohyb, spozornel. A tie sa po chvíli pootvorili. Mužský hlas spoza nich zaznel tlmene, no zreteľne.

„Nirella.“

Kaelan neotočil hlavu. Len privrel viečka ešte pevnejšie.

„Dcéra Tharana z Vargornu.“

Ticho. Voda sa jemne rozvlňovala, keď sa slúžkin dotyk na chvíľu zastavil uprostred pohybu.

„Počul som zaujímavé veci od kupcov z juhu,“ pokračoval hlas spoza dverí. „Tharan mal dvoch potomkov. Staršieho chlapca zabili minulú zimu pri priesmyku. A dcéru. Nirellu.“

Kaelan sa pomaly nadýchol a otvoril oči. Dvere ostali pootvorené, ale postava za nimi sa neukázala.

„Vraj dlho nosila bratove farby,“ pokračoval hlas sucho. „Dokonca aj jeho brnenie. Meč. Kráľovský. Niektorí si vraj mysleli, že je to on.“

Slúžka opäť pokračovala v umývaní. Kaelan si len v duchu prešiel reťaz logiky a všetko zapadlo. Náhle prudko vstal, voda sa rozliala po podlahe. Slúžka cúvla. Bez slova si vzal plášť, ktorý visel neďaleko.

Na okamih zostal stáť. Pohľadom spočinul na kamennom obklade a napätie mu zjemnelo v črtách.

„Pripravte teplý kúpeľ do izby väzňa,“ povedal chladne. „A postarajte sa, aby voda bola horúca, keď ju tam vylejú.“

Slúžka prikývla.

Kaelan sa ešte rozhliadol po miestnosti a vyšiel von. Cestou sa zastavil pri prvom strážcovi.

„Dones nejaké jedlo do tej istej izby.“

Strážca prikývol a bez slova sa vzdialil.

Kaelan sa obliekol a zdržal ešte niekoľko minút. Počkal, kým sa utíši ruch služobníctva a až vôňa pary začala prenikať k schodisku, vybral sa k zajatkyni.

V izbe ju našiel presne tam, kde ju nechal. Ležala na posteli, pripútaná za zápästia, celé telo stále v zbroji. Kov sa leskol v šere, prilba opretá o stenu, zvyšok výstroja pevne obopínal jej postavu. Vrásky od potu a prachu sa držali pod golierom, špina z bojiska zaschla v záhyboch výstroja. Bezmocná.

„Von,“ povedal Kaelan ticho, no rázne. „Všetci.“

Nikomu ani nenapadlo odporovať. V priebehu pár sekúnd ostali v izbe len on a ona. Kaelan pristúpil bližšie k posteli a pomaly si ju obzeral. A potom bez slova siahol po prilbe. Naklonil sa a zložil jej ju z hlavy. Neprotestovala. Nechala ho konať. Vlasy, zatlačené pod výstelkou, sa jej lepili na čelo, pokožka bola spotená, špinavá, bledá.

Ten pohľad ho zastavil. Ženy by nemali vyzerať takto. Vojna je pre mužov, nie pre ne. Mali by byť doma, v bezpečí, chránené, hýčkané. Nie takto. Pokrútil hlavou.

„Nerozumiem, ako ti niekto mohol dovoliť tiahnuť do boja.“

„Ja sa nikoho nepýtam!“ predniesla hrdo.

Prvé slová, ktoré mu venovala od toho jediného na bojisku. Nesúhlasil, ale pomaly prikývol.

Položil prilbu na posteľ vedľa. Ostal chvíľu stáť a potom s rovnakým pokojom začal uvoľňovať pracky na ramennom pláte. Postupne zložil celý vrchný diel, jeden kovový kus za druhým. Nechala ho, bez pohybu, bez slova.

Až keď jej hruď zostala odkrytá, zastavil sa. Na okamih sa mu v tvári mihol záchvev prekvapenia. Bola útla. Priveľmi. Pod brnením sa skrývalo krehké, takmer dievčenské telo, ktoré sa mu vôbec nezdalo schopné uniesť tú váhu ocele. Ako s tým vôbec dokázala bojovať? Ako vôbec prežila? A koľko takých bitiek už zažila? Hrudník sa jej len slabo dvíhal, ruky zostávali nehybne natiahnuté, zápästia za chrbtom pevne zviazané reťazou k rámu postele.

Kaelan sa presunul k jej nohám. Vyhrnul látku a štíhlučké holé členky zviazal lanom. Potom sa opäť narovnal a vytiahol krátky nôž, ktorý nosil pri opasku. Nezareagovala. Len privrela oči, akoby už ani nemala silu na podozrenie.