Neuč orla lietať – 38. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Ráno bolo tiché. Príliš tiché. Kaelan sa zobudil s ťaživým pocitom, ktorý nedokázal pomenovať. Len vedel, že niečo nie je v poriadku.
Ihneď vstal a šiel k jej izbe. Prvýkrát v živote jej zaklopal. Raz. Dvakrát. Nič. Skúsil dvere. Otvorené. Vošiel dnu a už po prvom pohľade mu stislo hrdlo.
Posteľ ustlaná. Prikrývka nedotknutá. Okno pootvorené. A ticho, ktoré mu zamrazilo šiju.
Znehybnel. Na priveľmi dlho.

Možno ešte nie je najhoršie. Možno si len po včerajšku povedala, že ju nezaujíma nejaké jeho domáce väzenie. Nevyčítal by jej to.

Potom prudko cúvol, vyšiel späť na chodbu a prešiel celý horný trakt. Jej obľúbený čitárenský kút, malá chodba pri schodisku, dokonca aj komnata so starými tapisériami. Nič.
Zostupoval po schodoch rýchlejšie, než by chcel. Skontroloval knižnicu, jedáleň aj neosvetlený priechod k zadnej časti domu. Nikde ani stopa.
Až pri zadných dverách ho na chvíľu striaslo. Neboli zamknuté. Dlaň mu na nich ostala položená dlhšie než bolo nutné. Srdce mu búšilo.
Predsa neodišla. Nie zasa. Nie bez slova.
S nádejou sa ešte vrátil späť. Možno si len vyžiadala kúpeľ, možno je v zadnom trakte. Možno odmietla znášať jeho tiché väzenie a niekam sa zatiahla, urazená a nahnevaná, ale stále na hrade.
Ale keď sa vrátil do jej izby, bola stále prázdna. A v ňom sa zlomilo posledné očakávanie.

Keď o niekoľko minút neskôr vošiel do hlavnej siene, všetko už vedel.
Stráž pred bránou ho informovala bez zdržania – kráľovná Nirella vyrazila krátko po svitaní, vraj na vlastný rozkaz. Nešla sama. Vzala si so sebou osobnú stráž. Desať mužov.
Prehltol nasucho. Takže to nebol bezhlavý útek. Bolo to rozhodnutie. Premyslené, vedomé.
Na bojisko? Nie. Nie po tom, čo jej včera urobil.
Ostávalo jediné miesto, ktoré dávalo zmysel. Jej otec.
Zovrelo mu hruď. Vedel, že táto cesta môže znamenať oveľa viac, než si priznávala. Ak sa tam dostane, môže Tharana presvedčiť, aby začal dodržiavať mier. Alebo môže padnúť do pasce. A rovno si ju tam nechajú. Ktovie v akom postavení.

Zastal pri veľkom okne, pohľad mu blúdil ďaleko za hranice hradu. V mysli mu vírili myšlienky, jedna bolestivejšia než druhá.
Nechať ju? Ak naozaj chce odísť, robí to kvôli včerajšku. Kvôli tomu, čo jej povedal. Možno by jej to teraz vedel vysvetliť. Možno by ho vypočula. Ak by ho pustila k slovu.
Ale ak ušla k svojmu otcovi, ak ho ide varovať, celá jej krajina sa otočí proti nemu. A možno ani nezáleží na tom, či ju má rád. Alebo či ona má rada jeho.
Ak tam ide vyjednávať, nerozumel, prečo by ešte bola ochotná čokoľvek robiť pre neho?
A čo ak si ju tam Tharan jednoducho nechá? S jej súhlasom alebo aj bez neho. Ak sa dostane na ich hrad, Kaelan ju späť nezíska. Jeho armáda je primalá. Nikdy nedobyjú hlavnú pevnosť Vargornu.

Ak ju chce späť, musí konať teraz. Musí ju dobehnúť skôr, než tam dorazí. Vyrazila pred pár hodinami. Ak pôjde sám, možno má šancu. Možno ju zastihne. A ak ho už nebude chcieť vidieť? Ale to nezistí, ak sa o to nepokúsi. A ak pôjde sám, môže sa mu aj podariť skryť svoju identitu, inak by to bol na cudzom nepriateľskom území rozsudok smrti.

Neoznámil nič. Nikomu. V hlave už mal rozhodnuté. Zvolil si jednoduché oblečenie, skryl meč pod plášť a vyšiel bočnou bránou ešte skôr, než slnko stúplo nad veže. Ak by niekomu povedal, kam ide, zastavili by ho. Ale on vedel, že tentoraz sa nevráti bez nej. Alebo sa možno nevráti vôbec.

Nirella cválala krajinou bez výčitiek. Na Kaelana bola stále nahnevaná, ale to teraz nebolo podstatné. Nešlo o neho. Vedela, aké bezprávie sa teraz v jeho krajine deje. A tá krajina je teraz už aj jej. A vedela, že za to môže jej otec. Buď to schvaľuje alebo toleruje. Musela ísť. Musela mu to povedať. Tváriť sa, že o tom nevie, by z nej spravilo spolupáchateľku zrady na svojej novej domovine. A ak jej otec dúfa, že ju zlomí, aby sa postavila na jeho stranu, mal by vedieť, že tým len podpáli vlastný stôl. Prinúti ho. Ešte stále tam má vplyv a využije ho. Chce mať právo si vlastného manžela zaškrtiť od zlosti sama. Alebo na neho vyhádzať svoju zbierku nožov. Je to jej výsada. Kaelan sa o svoju krajinu stará a všetci v nej majú mať istotu pokojného života. Obzvlášť, keď ona už za to zaplatila toľkou zúrivosťou a bezmocnosťou. A sexom. Ale na to myslieť nechcela, stále na neho bola nahnevaná. Či skôr zranená, ale na to tiež myslieť nechcela.

Medzitým sa jej skupinka už blížila k Tharanovmu hradu. Bola v hornatej časti Vargornu, krajina sa dvíhala do ostrých hrebeňov a chlad vo vzduchu pálil ostrými nádychmi. Cítila, že sa blíži domov a hoci sa nič nezdalo iné, všetko pôsobilo cudzím dojmom.

Krátko popoludní jej skupinu zastavila hliadka – desať jazdcov v kráľovských farbách orla, pod vedením kapitána, ktorého si matne pamätala z detstva.

„Vaša Výsosť,“ uklonil sa hlboko. „Posiela nás váš otec. Prikázal nám ísť vám naproti a dopraviť vás na hrad v plnej bezpečnosti.“

Nirella mlčala. Pozerala na neho dlhšie, než by si situácia vyžadovala.

„Ako vedel, že som na ceste?“ spýtala sa napokon. „Táto jazda nevyzerá ako náhodná.“

„To ja neviem,“ odpovedal kapitán. Nirella sa nemohla zbaviť pocitu, že klame. „Ale niekto vás musel vidieť. Možno v nejakej dedine. Možno niekto iný na ceste. A Jeho Výsosť si praje, aby ste dorazili bez meškania a v plnej sile.“

Zamračila sa. Na jej otca bolo mnoho slov, ale nie „opatrný“. A už vôbec nie „naliehavý“.

„Vie otec, prečo som sa rozhodla prísť?“ položila otázku tichšie. Ale ostrým tónom.

„Povedal len, že vás očakáva. Nič viac. Len rozkaz ísť vám naproti.“

Nirella prikývla, no v očiach jej zostal tieň podozrenia. Niečo na tom nesedelo. Jeho predvídavosť, jeho mlčanie. Aj výber vojakov – príliš mlčanliví, príliš skúsení. Ale ak ju chcel zadržať, mohol to urobiť aj neskôr. Alebo inak.

Prešla pohľadom po mužoch, potom kývla na svojich a pohli sa ďalej. Spolu ich teraz bolo viac než dvadsať. Počet, ktorý bol určený nie na ochranu, ale na to, aby ju nik neprehliadol.

Merek, jeden z jej vlastných mužov, starší než ostatní a priveľmi skúsený na to, aby sa tváril pokojne, sa k nej priblížil počas jazdy.

„Nechcem vás znepokojovať, Vaša Výsosť,“ zamrmlal len pre ňu, „ale títo muži nevyzerajú ako niekto, kto by za vás položil život. Skôr ako niekto, kto má rozkaz. A ťažko povedať, aký.“

Nirella naňho pozrela bez slova. Bolo to varovanie. Jemné, nevtieravé, ale presné.
A keď o pár minút neskôr zazrela dvoch z nových jazdcov, ako si čosi ticho šepkajú, pocítila, ako sa jej stiahlo hrdlo. Ruku si nechala pri opasku s mečom. Nie zo strachu. Zo zvyku. A možno trochu z predtuchy.