Neuč orla lietať – 37. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Ráno k nej vošiel bez klopania. Pokojne, s tým typickým nádychom nadvlády, ktorý ju vždy dráždil. Mal na sebe tmavú košeľu, vlasy ešte vlhké od rannej vody. Nezastal blízko, len pri stole. Dnes mu nešlo o zvádzanie.

 „Na severných nížinách to nejde podľa plánu,“ povedal pomaly.

„Ako to myslíš, že nejde podľa plánu?“

Kaelan si založil ruky. Mlčal.

„Ako ste to, dočerta, mohli s takými možnosťami posrať?!“ vyletela. „Mali ste výhodu! Terén, ľudí, čas!“

Zabudol, že jej pohŕdanie býva hlasné.

„Zle odhadli rozmiestnenie. A možno aj morálku. Nie všetci velitelia dokážu myslieť dopredu.“

„Keby som tam bola ja, tak vyhráme,“ precedila pomedzi zuby.

„Možno áno,“ odvetil ticho.

V miestnosti nastalo ticho. Kaelan si ju len pokojne prezeral a keď sa nadychovala na ďalšiu výčitku, zodvihol ruku.

„Ale ty si tu, v bezpečí. A zatiaľ to tak aj ostane.“

„Ako veľmi zlé to je?“ vynechala Nirella možnosť hádať sa.

Kaelan dlho rozmýšľal, kým odpovedal:

„Zrejme horšie ako si teraz myslíme.“

Nirella sa na chvíľu postavila k oknu.

„Prečo si prišiel?“ otočila sa k nemu.

„Ja ani neviem,“ odvetil úprimne.

„Dobre. Musím ísť za otcom.“

V miestnosti ostalo ticho. Kaelanovi trvalo pár sekúnd, kým vôbec pochopil, čo povedala. Akoby sa mu slová zasekli o ušné bubienky, no nedokázali preniknúť ďalej.

Len na ňu hľadel. Nežmurkol. Nepohol sa.

Potom sa mu na čele stiahla vráska. Pery sa roztiahli do čohosi medzi úškrnom a neveriackym dychom. V očiach sa mu mihla číra nepochopiteľnosť.

A potom vybuchol:

„Ty nemáš boha pri sebe! Čo presne z týchto posledných dvoch dní ti dalo dôvod myslieť si, že ti toto dovolím?!“

Nirella sa ani nepohla. Hľadela naňho s napätým výrazom, ale hlas jej nezlyhal.

„Ešte stále je to môj otec a môj domov.“

Kaelan sa zasmial. Krátko, ostro, bez radosti.

„Tvoj otec je ten, kto porušil dohodu. Vyjednával s nami, a zároveň nechal vyslať vojsko v deň, keď sme čakali mierové gestá. Sám tým zmaril akúkoľvek šancu na dohodu. Nikdy ju nechcel!“

„Ale viem, že by ma nikdy neposlal zomrieť len ako pešiaka!“ oponovala prudko.

Kaelan k nej pristúpil, pohľad mal tvrdý.

„Naozaj? Si si taká istá? Pretože keď ťa nechal so mnou a informáciou, že vaše vojská na našom území ešte stále sú a bojujú, nemohol vedieť, ako zareagujem. Mohol len dúfať, že ťa nebudem brať ako nepriateľa. Ale bolo by prirodzené, keby som ťa nechal popraviť. Za velezradu. A to ti pripadá ako reakcia starostlivého otca?“

Mlčala.

„Nirella, opýtam sa ťa to iba raz. Bol od začiatku Tharanov a tvoj plán zabiť ma? Ak zomriem, krajina, ktorú tvoj otec nevedel dobyť, mu pripadne cez jeho dcéru.“

Nirella mu hľadela do očí. Potrebovala sekundu, kým pochopila, čo povedal. Stála vzpriamene, pohľad tvrdý, pery zovreté do tenkej linky. Líca mala biele, čeľusť napätú a v očiach zvláštny lesk, v ktorom sa miesila hrdosť s ponížením. Ako niekto, kto už nemá čo vysvetľovať. Potom odrazu stisla pery, napriahla sa a vrazila mu facku. Prudkú, surovú, až neprirodzene silnú. Zasiahla ho naplno – dlaň pleskla o líce s takou silou, že mu strhla hlavu do strany. V celej izbe to zapraskalo. Tvár mu zostala vytočená, líce mu pulzovalo, ale nepohol sa späť. Nič nepovedal. Ani slovo. Len vnímal ten spaľujúci pocit v tvári a ešte horší v hrudi. Čas sa natiahol, akoby mu krv prestala tiecť. Až v tej nehybnosti, v tom zvuku vlastného dychu, si uvedomil, akú chybu práve urobil.

„VYPADNI!!!“ zvreskla.

Prudko sa otočila a prešla v izbe čo najďalej od neho.

Kaelan sa stále nehýbal. Tvár mu horela, ale pohľad zostal pokojný. Hlboký nádych. A potom ešte jeden. V duchu cítil, ako mu to dochádza. Čo práve teraz urobil. Žene, ktorú asi miluje. A možno aj ona jeho. Stála pred ním ako niekto, koho zradil celý svet. A ak mu za to uštedrí ďalšie údery, príjme ich. Nebude sa brániť. Ale nechcel odísť. Nie bez toho, aby jej vysvetlil, čo sa v ňom lámalo.

„Prosím,“ dostal zo seba konečne a zdvihol na ňu pohľad.

Nirella sa ani nezamyslela. Chytila prvý predmet na stole, ťažký kalamár, a šmarila ho po ňom tak prudko, až to v priestore zahvízdalo. Kaelan trénovaným pohybom reflexívne uhol telom, náraz sprevádzal zvuk skla trieštiaceho sa o stenu.

„Vypadni!!“

„Prosím,“ zopakoval, dychom prerývane, ale neustúpil. „Len ma vypočuj.“

Nirella už nehľadala rozum. Chytila pohár, ktorý stál pri posteli a hodila ho s rovnakou prudkosťou. Kaelan sa opäť uhol, hlina sa rozbila o skriňu len kúsok od jeho ramena. Črepy sa rozleteli po podlahe. Stále ju však len sledoval, bez najmenšej známky obrany.

Nirella zrazu ustúpila o krok a zamierila k miestu, kde kedysi bolo brnenie. Zospodu vytiahla tri hádzacie nože – ľahké, vyvážené. Neklamný dôkaz, že nikdy neprestala byť bojovníčkou. Kaelan na ne len zarazene hľadel. Ani netušil, že ich tam má. Nevidel ich. Nehľadal ich. Zovrela jeden v prstoch a pozrela naňho s planúcimi očami:

„Stihneš sa uhnúť všetkým trom?“

Zaváhal. Takáto vec je vyslovene robená na to, aby vzduchom letela rýchlo. Nie ako náhodné predmety, čo vzala zo stola. Stihol by sa uhnúť? Rozmýšľal príliš dlho, jeden z nožov sa hlasno zapichol do drevenej skrine za ním.

„Myslím, že skôr nie,“ uškrnula sa výhražne.

Musel to ešte skúsiť:

„Len ma vypočuj, nemusíš nič hovo…“

Druhý nôž sa zapichol do skrine. Ale tentokrát mu predtým prerezal košeľu aj pokožku na ramene. Nirella stála pevne a hľadela na neho s takou sebaistotou, že mu bolo ihneď jasné, že mu ublížila presne tak málo ako chcela.

Pripravila si tretí nôž. Vo všeobecnosti by povedal, že mu nechce naozaj ublížiť, ale teraz si tým nebol úplne istý.

„Dobre,“ zdvihol otvorené dlane do výšky ramien.

Pomaly cúvol, pohľad stále upretý do jej očí. S úctou, s bolesťou, no bez jedinej výčitky. Obrátil sa k dverám, otvoril ich a bez ďalšieho slova vyšiel von. Zavrel za sebou potichu, akoby nechcel rušiť niekoho, koho zranil viac, než dokáže uniesť.

Zastal až vo svojej izbe. Opieral sa o dvere, hlava zvesená, dlaň pevne zatnutá do dreva. Cítil pulzujúce líce, škrabnutie od noža a ešte viac to, čo sa nedalo obviazať. Ako mohol toto urobiť? Obvinil ju zo zrady. Po tom všetkom, čo medzi nimi bolo. A čo medzi nimi ešte mohlo byť. Možno mu už nikdy neodpustí. A možno ani nemá prečo.

Zložil sa na kraj postele, dlaňou si prešiel po tvári a vedel, že ak práve všetko stratil, tak len a len vlastnou vinou.

Sedel tam celé hodiny. Sklopený pohľad, telo bez pohnutia, akoby každá myšlienka bolela. V izbe sa stmievalo, keď sa konečne nadýchol hlbšie. Niečo v ňom sa pohlo. Slabý, zúfalý impulz, že jej musí skúsiť ešte raz ukázať, že mu na nej záleží.

Možno sa už upokojila. Možno aspoň trochu. Vstal, prešiel k dverám a vyšiel do chodby. Pomaly, ako človek, ktorý vie, že nebude vítaný. Zastal pred jej dverami, chcel zaklopať, hoci to nikdy predtým neurobil.

Ale začul tlmený zvuk. Zastretý dych. Slzy. Plakala. Intenzívne, prudko. Podľa tlmenosti zvuku asi s tvárou zaborenou do vankúša.

Zhrozene zastal v pohybe. Napätá ruka sa mu uvoľnila, už sa nechystala klopať. Nie. Nie teraz. Nemohol tam len tak vojsť a dúfať, že ho vypočuje. Sklonil hlavu, cúvol o krok a oprel sa o múr vedľa dverí. Nechal ju plakať. Nie zo zlomyseľnosti. Lenže chápal, že niektoré bolesti nevie zľahčiť ani láska, ani ospravedlnenie.