Neuč orla lietať – 36. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Kaelan vyšiel z komnaty ešte pred svitaním. Vlasy už suché, no telo stále nieslo pach včerajšej noci. Mal pocit, že stále cíti jej dotyky. Ale nešiel k nej. Teraz potreboval myslieť ako veliteľ.

Sklonil sa nad stôl s mapami. Svetlo dopadalo cez štrbinu v kamennej stene priamo na územie medzi horskými údoliami Vargornu a jeho vlastnou krajinou. Ukazovákom prešiel po značených brodoch. Boli dva. A ten druhý tam bol presne tam, kde ho Nirella opísala.

Gavran stál mlčky bokom, ale pohľadom sledoval každý Kaelanov pohyb.

„Tá informácia je potvrdená?“ spýtal sa Kaelan ticho.

„Áno. Včera večer to hovorila viacerým mužom. Zaznamenali to presne.“

Kaelan prikývol. Tvár mal nehybnú, ale ramená sa mu trochu uvoľnili. V tej chvíli vedel dve veci: že sa môže oprieť o jej znalosť krajiny. A že musí konať skôr, než to urobí jej otec.

„Ak sa rozhodnú skôr zaútočiť, nepôjdu cestou, ktorú čakáme,“ vyjadril obavy.

„Máme čas?“ opýtal sa Gavran.

Kaelan sa narovnal, zroloval mapu a odložil ju.

„Záleží len na Nirelle. Ak povedala pravdu a správne odhadla ich stratégiu, ešte stihneme konať.“

O hodinu neskôr už boli rozkazy na pergamene, posolstvá rozdané a veliteľská sála sa začala vyprázdňovať. Kaelan však ešte chvíľu stál nad mapou, dlaňou prešiel po úseku, ktorý donedávna považoval za slepý.

Hlavou mu preletela Nirella. Tie jej dotyky. Tá starostlivosť, neha. Chce ísť za ňou a neexistuje dôvod, prečo by si to mal upierať. Vták mu tvrdol každým krokom k nej.

V podstate ho celkom prekvapilo, že Nirella u seba je. Nebola zamknutá, nemala stráže. Tak čo ju udržalo vo vnútri?

Kaelan zastal pred jej dverami len na okamih. Stisol kľučku a vošiel. Pokojne, s tichou istotou, ako muž, ktorý presne vie, čo chce.

Nirella sedela na posteli, bosá, no už oblečená. Keď ho zbadala, v očiach sa jej mihol tieň prekvapenia. Nie z toho, že prišiel, ale z toho, ako prišiel.

Vlasy mal uhladené dozadu, košeľu čiastočne rozhalenú a v pohľade niečo, čo jej na okamih stiahlo hrdlo. Neprišiel ako veliteľ. Prišiel ako muž. Príťažlivý, uvoľnený a suverénny.

Zastal pri stole, oprel sa dlaňou o jeho okraj a venoval jej pohľad, ktorý ju priklincoval na mieste.

„Urobila si mi chuť, princezná,“ povedal ticho, s nádychom úsmevu v hlase. 

Nirella si s ním pohľad vymenila len na okamih. Potom sklopila oči, ale nie preto, že by sa zľakla. Bolo to vedomé gesto, ako keď sa niekto odtiahne od ohňa, hoci ho láka teplo. Nedovolí mu zviesť ju už pohľadom.

„A ja som si myslela, že dnes prídeš s hlásením o strategickom pokroku,“ odvetila sucho a zdvihla obočie. „Už ste vymysleli plán?“

Kaelan si ju chvíľu premeriaval, ale nenadchol sa pre hru. „Áno. Podrobnosti už smerujú k jednotkám.“

„Bezo mňa?“ opýtala sa urazene aj nahnevane.

„Nepotrebujeme ťa.“

„Som najlepší stratég dvoch krajín.“

„To je možné.“

„Ale?“

„Ale čím ďalej od toho celého budeš, tým menej ťa bude lákať bojisko.“

„Tak na to by som nestavila!“ odsekla.

Prižmúril oči.

„To je vyhrážka? Daj mi dôvod zamknúť tie dvere. Včera som to neurobil a dnes to už nemôžem zmeniť bez dôvodu. Daj mi ho!“

Mlčala a potriasla hlavou. TÝM spôsobom.

„Sakra, prestaň to robiť!“ vyletel a pohol sa k nej. Pár krokov, rýchlo, presne, až kým nestál priamo pred ňou. Nahol sa, dlaňou jej obopol zátylok, ale netlačil. Iba tam bol. Blízko. Tak blízko, že mohla cítiť jeho dych na perách.

„So mnou sa zahrávať nebudeš, princezná,“ zašepkal. Tón mal tichý, no v ňom sa miešala prísnosť s niečím temne vzrušujúcim.

A hoci mu chcela odolať, bradavky jej stuhli tak prudko, až to sama cítila. Prekliala ho v duchu. Ale ešte viac seba.

Potichu zavrčala:

„Tak ma prestaň pokúšať.“

Zareagoval bez slova. Chytil ju za predlaktie a postavil na nohy, prudko, bez zaváhania. Pokúsila sa mu vytrhnúť, ale jeho stisk bol pevný. Telo jej zareagovalo rýchlejšie než rozum. Ramená sa napli, srdce rozbúchalo.

„Pusti ma,“ vyhŕkla, no neznelo to presvedčivo.

Bez varovania jej zatiahol zápästia za chrbát. Uchopil ich jednou rukou, druhou jej rozopol šnurovanie šiat. Nirella sa mykla, ale nevládala sa vymaniť.

„To myslíš vážne?“ sykla.

„Úplne,“ odpovedal jej do ucha. Jeho hlas bol tvrdý, nízky. „Chceš ma provokovať? Dobre. Ale ponesieš si za to následky.“

Šaty z nej strhol jedným pohybom, pod nimi nič nemala. Snažila sa ho kopnúť pätou, no otočil ju znova čelom k sebe. Držal ju za zápästia a druhou rukou jej zovrel sánku.

„Chceš sa hádať, alebo sa chceš podeliť o tú chuť, ktorú si mi včera dala?“ zašepkal. Jeho dych sa jej opieral o líce.

Neodpovedala. Len sa naňho dívala, zadychčaná. Telo sa jej triaslo od zlosti, možno aj strachu. Ale hlavne od vzrušenia, ktoré nechcela priznať.

Kaelan si rozopol nohavice, rýchlo, netrpezlivo. Potom ju otočil, pritlačil na stenu, no tentoraz jej držal boky a nedovolil uhnúť.

„Tak poď, princezná. Dám ti, čo si zaslúžiš,“ zavrčal jej do ucha.

„Takto nie,“ protestovala.

„Presne takto,“ odvetil a vnikol do nej jediným silným ťahom.

Zalapala po dychu, nechcela vydať ani hláska, ale nedokázala ho ignorovať. A jej telo ho prijalo. Pevne, horúco, až príliš ochotne.

Kaelan ju držal, pohyboval sa tvrdým, rytmickým tempom, nemilosrdne. Na hrudníku sa mu zrážal pot, dych mal prerývaný, ale oči zamerané len na ňu.

„Takto si ťa budem brať, kedy sa mi zachce,“ zavrčal. „A kým sa mi nepoddáš úplne, bude to presne takto.“

„Ty bastard,“ vydýchla, ale zadok jej sám vychádzal v ústrety každému jeho pohybu.

Zaryl prsty do jej bokov, silno, až jej koža sčervenela. Prirážal tvrdo, znovu a znovu, až kým jej dych neprešiel do stonania, ktoré už nedokázala potlačiť. Keď cítila, že sa blíži vrchol, stuhla.

„Nie,“ zašepkala.

„Ale áno,“ povedal Kaelan a rukou jej skĺzol medzi nohy. Na jej mušličku stačilo zatlačiť už len jemne a Nirella sa roztriasla. Vybuchla mu v náručí, zaklonila hlavu a ticho vykríkla. On do nej vrazil ešte raz, posledný raz, prudko, až kým do nej nezačal striekať. Keď skončili, opierala sa čelom o stenu, on stále za ňou, ešte v nej. Nič nehovoril. Len ju držal. Silno, vlastnícky. A ona to nenávidela.

Až na to, že nie.