Neuč orla lietať – 35. kapitola

Nirella chvíľu stála, ale potom k nemu pomaly vykročila. V očiach mala zvláštny pokoj. Zastala medzi jeho stehnami, jemne sa zohla a prstami sa mu dotkla goliera košele.

Namiesto rýchleho pohybu či divokej vášne mu položila ruku na zadnú stranu krku a pobozkala ho. Chytila spodný okraj košele a keďže spolupracoval a zdvihol ruky, stiahla ju z neho. Pokračovala v bozkávaní, potom mu jazykom prešla na krk, dlaňou hladila hruď.

Je nežná! Uvedomil si tak prudko, akoby do neho v plnej rýchlosti narazil bojový koč.

Prečo? Ako je to možné?

Pobozkala ho na kľúčnu kosť. Zľahka, so všetkou nehou, ktorú v sebe mala. Rukou mu prešla po bruchu a pohladila jeho bok, prstami sa jemne zastavila na jazve, ktorú si pamätala. Kaelan takmer zalapal po dychu. Jej jemnosť ho zasiahla hlbšie než akýkoľvek výkrik. Bolo to nečakané. A práve preto omnoho silnejšie. Po tele mu prebehla triaška, ktorú nedokázal ovládnuť.

Nirella mu siahla na opasok, Kaelan ihneď vstal, aby ho mohla dovyzliekať. Keď si nahý sadol späť, neváhala vziať vtáka do ruky. Obopla ho dlaňou tak nežne, že zase začal strácať dych.

„Panebože,“ zašepkal. Musela vidieť, ako ho to vzalo a práve preto nemala v pláne ho pustiť. Naopak, dlaň zovrela trochu pevnejšie a začala ho pomaly honiť. Otvoril ústa, ale ak chcel niečo povedať, nedovolila mu to. Vtlačila mu do úst jazyk a pokračovala ako v bozkávaní, tak v honení. Počkala, kým sa mu dych nezrýchlil natoľko, že nevládal udýchať bozkávanie. Vtedy mu uvoľnila ústa, ale ešte nie vtáka.

Až o ďalších pár dlhých minút sa presunula kolenami na okraje stoličky tak, že ho obkročila. No ešte nedosadla. Vzduch medzi nimi pulzoval napätím. Kaelan bol už teraz celý rozpálený, tvrdý a lesklý, pulzoval jej v dlani. Na chvíľu sa mu zahľadela do očí. V tých jeho bola nielen túžba, ale predovšetkým to, ako veľmi sa ovláda. Ramená sa mu triasli pod napätím, ruky zovreté do pästí, pery pootvorené, akoby zabudol dýchať. Sánku mal zovretú, zreničky rozšírené, svaly na stehnách napnuté, ako keby chcel vyskočiť zo stoličky. No nepohol sa. Len ju sledoval, očividne už len so zvyškami sebaovládania.

A práve preto sa Nirella začala pomaly spúšťať. Veľmi pomaly, ale vlhko a kĺzavo mu nasadala na vtáka. Posledná sebakontrola padla.

„Pripravíš ma o rozum,“ zachripel. Položil jej prsty na mušličku a začal ju dráždiť. Nedovolila mu to a odtlačila ruky. Kaelan zaťal prsty do opierok stoličky, jeho dych sa zlomil. Oči zatvoril, potom prudko otvoril, akoby sa snažil udržať vo vedomí.

„Toto je nádherné,“ vyšlo z neho chrapľavo, prosebne, bez akéhokoľvek velenia.

No ona ho iba pobozkala na pery a dosadla celou váhou. Pomaly, plynulo. A v tej chvíli ho úplne zlomila. Prehol sa v chrbte a zátylkom oprel o operadlo.

„Panebože,“ zopakoval. Zalapal po dychu, zatvoril oči, akoby sa musel znova nájsť. Až potom ich pomaly otvoril. Pozeral na ňu. Celú, krásnu, jemnú, na ňom. A nedokázal uveriť, aká na neho je. Čím si toto zaslúžil?

Nirella sa začala pohybovať. Pomalými, zvodnými pohybmi, no zároveň s pevným zámerom. Cítila, ako sa pod ňou celý napína, ako mu so silou každého nárazu stúpa tep. Vzdychol. Zdvihol hlavu, rukami ju chytil za boky a pritiahol si ju ešte bližšie.

„Zošaliem z teba,“ zašepkal.

Díval sa jej do očí a nechával sa unášať. Každý pohyb, každý dotyk, každý výdych ho hnal k vrcholu. Hrudník sa mu prudko dvíhal, občas mu ušla neartikulovaná slabika, šepot, vydýchnuté meno.

„Spomaľ, princezná,“ zachrapčal. „Toto nemôžem vydržať. Už sa neovládnem.“

Neposlúchla. Nebolo v tom nič panovačné či nadradené. Len úprimná snaha dopriať mu rozkoš. Blahosklonne sa usmial:

„Toto ti nedovolím. Nesmieš ma urobiť pred sebou.“

Namiesto odpovede mu položila dlaň na hruď a zľahka ho zatlačila dozadu.
„Tak ma zastav,“ prikývla.
Nepohol sa. Ani neodpovedal. Nirella sa začala pohybovať znova. Pomalšie, ťažšie, bokmi hľadala uhol, ktorý jej prinášal najviac rozkoše. Keď ho našla, zastonala potichu, no neprestala. Znova a znova sa o neho opierala, pomalými, dôslednými pohybmi.
Jej dych sa zrýchlil, oči zatvorené a obočie trošku stiahnuté sústredením. Kaelan pod ňou slabol. Sledoval ju, dychčal, ale nezasahoval. Nedokázal, bol ňou celý pohltený. Každý jej pohyb bol príliš krásny, príliš presný, príliš sústredený. Ruky zatínal do opierok, až mu biele hánky praskali pod kožou. Zadýchaná, už úplne rozvášnená, sa predklonila a oprela si čelo o to jeho.
„Nevydržím to dlho,“ šepol jej do pier.
„Ja viem… ja už tiež nie…“
Zachvela sa, boky sa jej roztriasli. Ešte raz, posledný raz sa nadvihla a dosadla prudšie, než doteraz. Zastonala a potom sa celá rozvlnila. Zlomilo ju to. Zachvela sa jej brada, ruky roztriasli, čelo sa oprelo o jeho rameno a telo sa jej rozochvelo v kŕči orgazmu.

Kaelan už nevydržal. Zdvihol sa proti nej, silno, prudko, ešte raz, dvakrát. A potom sa prehol, zatvoril oči a zaťal zuby. Jeho výdych bol drsný, neovládaný. Celé telo sa mu naplo, až ju pevne zovrel v náručí. Zastal v nej, naplnený, celkom pohltený, s telom zalievaným vlnou slasti.

Keď sa po chvíľke pokúsila zdvihnúť, zadržal ju.

Ešte nie, prosím. Nech toto ešte chvíľku trvá.

Objal ju, pevne, oboma rukami. Nenechal ju odísť. Jeho dlaň jej prechádzala po chrbtici, hruď sa mu dvíhala pod ťarchou nevysloveného. V jeho vnútri sa miešal pokoj s chaosom. Ako mohla byť taká jemná, keď k nemu nič necíti? Ako sa mohla naňho dívať tak, ako keby ho milovala? A prečo sa mu zdalo, že ten pohľad sa mu vryl pod kožu hlbšie ako jej telo?
Nepovedal nič. Len si ju k sebe privinul a hladil ju dlaňou po vlasoch. A v duchu si kládol jedinú otázku: Zopakuje sa toto ešte?

Nakoniec ju však musel pustiť a obaja sa pomaly začali obliekať. Kaelan bol tak ponorený do svojich myšlienok, že ani nezaregistroval, ako na neho občas Nirella úchytkom oka pozrela.

„Bolo to nádherné,“ zopakoval a pozrel sa na ňu. Mlčala. Podišiel k nej a nežne ju pohladil po tvári.

„Prečo sa mi stále brániš, princezná? Už sa mi poddaj!“ hlas mal neuveriteľne nežný.

Ani toto jej nestálo za odpoveď.

„Čo môžem urobiť preto, aby sa toto dialo často?“

To jej už stálo za zamyslenie. A zrejme tiež očarená z posledných chvíľ nakoniec odpovedala:

„Keby si sa ma nesnažil držať pod zámkom, bolo by to ľahšie.“

„Nemusel by som ťa držať pod zámkom, keby si sa stále nevrhala do nebezpečenstva. Chcem ťa len chrániť.“

„Som výborný vojak!“ namietla.

„No asi ani nie, keď som ťa zajal,“ odsekol.

Už neodpovedala, len nad ním potriasla hlavou tým spôsobom, ktorý nenávidel.

Kaelan si v tej chvíli uvedomil, že sa znovu zamotali do tej istej hádky ako vždy. Rovnaké argumenty, rovnaký odpor.

Zase. Zase si tvrdohlavo stojí za svojím. A kým to tak bude, nič sa nezmení. Kedykoľvek ju stratím z očí, urobí presne to, čo dnes. A nabudúce to môže skončiť oveľa horšie.

Prešiel si rukou po sánke, krátko, rázne a potom sa k nej naklonil.

„Dosť.“
Jeho hlas nebol zvýšený. Bol tichý, ale už zase rozhodný.

„Máš zákaz vychádzať z tejto izby, kým nerozhodnem inak.“

„Prosím?!“ opýtala sa. Nie tým tónom, že nepočula. Ale tým, kedy dáva ešte šancu zmeniť odpoveď. Nezaváhal.

„Počula si. Tými dverami neprejdeš bez môjho výslovného dovolenia.“

Oči sa jej rozšírili, ale nepovedala nič. Kaelan sa už nehádal. Už sa nesnažil ju presvedčiť. Len rozhodol. Tak, ako to robí veliteľ, keď už nie je o čom diskutovať.