Neuč orla lietať – 34. kapitola

Do Nirellinej komnaty sa Kaelan vybral ráznym krokom. Vlasy ešte mokré, košeľa pootvorená na hrudi, rukávy vyhrnuté. Nohavice mal od prachu, ale pohyboval sa pokojne, vyrovnane. Ale len navonok. Pred dverami ani nezastavil, rovno vošiel.

Nirella sedela na posteli, stále len v spodnej bielizni, v ktorej ju nechal. Ani sa nepokúsila obliecť. Bolo jej jasné, že ak si niečo natiahne, len o to znova príde, možno ešte násilnejšie než naposledy. Tak tam len sedela, ticho, s chrbtom vystretým, pohľadom upretým k dverám. Oheň v kozube ešte tlel, pohlcoval posledné zvyšky jej vecí.

Keď ho zbadala vojsť, neuhla pohľadom. Len sa mu pozerala do očí. Bez vzdoru. Bez výčitky. Len s tým tichým napätím, ktoré medzi nimi viselo ako ostrie meča pred dopadom.

Pohľad naňho, so spadnutými prameňmi mokrých vlasov, rozopnutou košeľou a tvrdým výrazom v očiach, ju zamrazil aj rozochvel.

Bože, prečo musí vyzerať ako pokušenie samo?

Nevedela, čo presne sa stane. Nevedela, aké slová padnú, ani aký trest ju čaká. Ale jedno vedela určite. Na konci toho všetkého ju bude šukať. A jej telo to vedelo tiež. A strach sa s túžbou bil v každom údere srdca.

Kaelan sa postavil pred ňu, pevne, rovno, mierne rozkročený. Ruky si strčil do vreciek nohavíc. Gesto, ktoré Nirella poznala veľmi dobre. Robil to vždy, keď sa hneval.

Vyzeral silne. Panovačne. Ako niekto, kto má všetko pod kontrolou. Až na seba samého. Napätie v jeho sánke, v spustených ramenách, v očiach, ktoré sa jej vpíjali do tváre. Všetko prezrádzalo, že v ňom zúri búrka. Ale navonok bol stelesnením istoty. Muž, ktorý sa neponáhľa. Pretože vie, že je to on, kto rozhodne, kedy a ako sa to skončí.

„Za toto,“ začal tvrdo, výhražne, „ti definitívne odoberám výsadu odmietať ma. Budem ťa šukať kedykoľvek a akokoľvek budem chcieť. Vetu nechcem ťa si môžeš rovno vymazať z hlavy, pretože už na ňu nebudem brať ohľad.“

Nirella ani nepohla brvou. Len sa mu pokojne dívala do očí. Mierne zdvihla bradu, akoby mu chcela povedať: tak poď. Nie výzvou. Nie odporom. Len pokojným prijatím toho, čo príde.

Kaelan k nej natiahol ruku. Pevne, bez váhania. Keď ju uchopila, vytiahol ju na nohy. Rukou zachytil okraj jej tielka a jedným prudkým pohybom ho stiahol cez hlavu. Spodná bielizeň sa z nej stratila rovnako rýchlo. Stála pred ním nahá, no ani teraz nezakryla telo. Len stisla pery a napla ramená.

Kaelan si sadol na kraj postele. Pomaly. Bez slova. Pozrel sa jej do očí a dlaňou si potľapkal po stehne.

Nirella zmeravela. Tá výzva, to gesto, že si má sama ľahnúť, akoby bola len vinné dievča. Že mu tým má sama uznať, že si trest zaslúži a prijíma, to už bolo priveľa. Jej pýcha sa vzoprela. Pokrútila hlavou. Cúvla o krok dozadu.

V tej chvíli ju Kaelan chytil za ruku a bez zaváhania si ju stiahol a pritlačil na koleno. Prudko. Tak, ako to plánoval celú cestu k nej.

Nirella zalapala po dychu, ale ani nestihla vydať protest. Kaelan ju pevne držal. Hruď sa mu dvíhala rýchlym dychom, no jeho ruka bola istá. Prvú ranu jej uštedril bez výstrahy. Ostrú, presne mierenú, na spodok zadku. Zatla zuby. Druhá prišla hneď vzápätí, ešte tvrdšia. Každý úder ju nútil napnúť svaly, ale nedokázala sa mu vyšmyknúť.

Kaelan ju bil rytmicky, dôsledne, neľútostne. Každý úder bol trestom. Nie iba za jej vzdor. Ale aj za jeho strach, ktorý mu tým spôsobila. Za to, čo ho stálo ovládnuť sa, keď sa dozvedel, čo urobila.

Nirella cítila, ako jej horí koža. Telo sa jej napínalo s každým úderom, ale nevykríkla, len občas zakňučala. A pevne zvierala pery. Kaelan to cítil. A práve preto neprestával.

Bolesť sa zarezávala pod kožu, ale v jej vnútri sa miešala s niečím iným. Každý úder jej potvrdzoval, že je pri ňom. Že je jeho. A že on si to veľmi dobre uvedomuje.

Až keď jej koža sčervenela do sýtej, žiarivej farby a jej dych sa zmenil na prerývaný, ukončil Kaelan výprask. Ruku jej stále držal, ale tentoraz ju už nezvieral. Skôr len držal pevne, rozhodne.

Jedným pohybom si ju z kolena zložil na nohy, no stále ju držal za lakeť. Bez slova ju otočil, akoby nič iné ani neprichádzalo do úvahy. Doviedol ju až k stene a postavil čelom k nej. Ustúpil o krok, aby ju videl celú. Ruky mal voľne spustené, ale v jeho pohľade bolo niečo temné. Stála tam nahá, čelo opreté o kamennú stenu, telo ľahko napnuté, zadok celý červený. Pozoroval rozpálenú pokožku a mal chuť priraziť ju o stenu a vtlačiť do nej vtáka tak, aby jej na boľavý zadok každým pohybom narazil. V tej chvíli si uvedomil, že v tomto smere má možnosti dve a jednu z nich ešte nikdy neskúsil.

Urobil k nej pár krokov a zastal za chrbtom. Potom ju chytil ju za plece a otočil čelom k sebe. Rozhodne, ale nie hrubo. Tak, ako sa otočí niečo, čo mu patrí. Bez slova ju zatlačil k stene, až sa dotkla chladného muriva. Oprel si oň predlaktie. Pevne, váhou celého tela, a druhou rukou jej chytil bradu. Nie zľahka. Ale tak, že jej tým znemožnil uhýbať a prinútil ju pozrieť sa mu do očí. Zohol sa k nej tak blízko, že na tvári cítila jeho dych.

„Uvažujem,“ začal ticho. „Že devastáciu tvojho zadku dokonám aj zvnútra.“

Potrebovala sekundu, kým pochopila. Sivé oči sa jej rozšírili.

„Nie,“ zakňučala a trošku pokrútila hlavou. V hlase mala zvláštnu zmes strachu, zúfalstva a odovzdanosti situácii.

Pár sekúnd ju pozoroval. A potom sa opýtal:

„Čo za to?“

Jej oči prestriedali prekvapenie a iskričku nádeje.

„Čo by si chcel?“

Chvíľku rozmýšľal a potom sa k nej priblížil ešte viac.

„Chcel by som, aby si sa so mnou milovala bez odporu. Aby si ma bozkávala, vyzliekala, hladila. A potom ma urobila tak, že si na mne zajazdíš.“

Premýšľala chvíľočku a Kaelan nedokázal odhadnúť, čo si vyberie.

„Dobre,“ prikývla nakoniec.

Trochu nadvihol obočie:

„V poriadku.“

Pomaly prešiel k stoličke. Pohodlne sa na ňu usadil, nohy roztiahol doširoka, ruky si zložil na opierky. Venoval jej vyzývavý, panovačný pohľad.

„Začni!“