Neuč orla lietať – 33. kapitola

Kaelan stál pri okne svojej izby, chrbtom otočený k dverám. V miestnosti sa ozývalo tlmené klopkanie kovu o drevo. Kováč práve upevňoval posledné kovové úchyty pod oknom.

„Rovnako ako tamtie?“ opýtal sa Kaelan ticho.

Kováč prikývol:

„Podľa vášho opisu. Nevidno ich na prvý pohľad, ale sú pevné.“

„Výborne.“

Kováč si založil kladivo, ešte raz skontroloval pevnosť bodov, potom sa bez slova uklonil a odišiel.

Kaelan ostal sám. Pomalým krokom prešiel ku stene, kde už boli pripravené laná. Jemnejšie, než aké by použil na väzňa. Ale rovnako účinné. Nechcel toto. Ale keď ju neuprace rozum, bude ju musieť upratať sila.

Celý deň čakal, kedy mu Nirellu privedú. Bolo mu jasné, že sa pokúsi k tomu brodu dostať, takže ju každú chvíľu privlečú stráže. Ale hodiny plynuli.

Na obed sa ešte stále nič nedialo. Ani popoludní nikto nezaklopal. Až keď sa podvečer otvorili dvere, zodvihol pohľad. Vydržala neurobiť hlúposť prekvapivo dlho. Ale konečne…

Vo dverách stál Gavran. Sám. S úškrnom od ucha k uchu a so smiechom v očiach.

„Hradné stráže majú príkaz nepustiť kráľovnú z hradu,“ povedal a oprel sa o zárubňu. „Preto ich celkom zaskočilo, keď sa ona naopak na hrad vrátila.“

Kaelan naňho pomaly pozrel. Mlčky, ale s výrazom, ktorý sa pomaly, veľmi pomaly menil zo zaskočenia na pochopenie. Porušila jeho výslovný zákaz. Vedela, že jej útek bude potrestaný. A predsa odišla. Nie v zlosti. Nie v hneve. Vedome. A vybrala sa rovno na bojové pole. Kaelan pomaly vydýchol nosom. Čeľusť mal zaťatú.

„Pravdepodobne sa jej podarilo prejsť ešte predtým, ako stráže dostali rozkaz,“ pokračoval Gavran. „Ale to by znamenalo, že si z hradu vykráčala plynule priamo po tom, ako si jej to zakázal.“

Pri tomto už ani Gavran nemal tú odvahu sa usmievať. Bolo mu úplne jasné, že jeho kráľ za chvíľu vybuchne ako sopka a nechcel byť tým prvým, kto to schytá. Nakoniec sa Kaelan predsa len zmohol na slovo:

„Je zranená?“ precedil cez zuby to najdôležitejšie, čo ho zaujímalo.

„Nie.“

„Tak bude!“ vyštekol hrubo a prudko vstal.

Vyrazil okamžite, so zúrivosťou v hrudi, ktorá by iného muža položila na kolená. Nemusel sa pýtať, vedel určite, kde je. V sále pri mape.

Keď vošiel do miestnosti, vyhol sa jej pohľadu. Bál sa, že by v ňom mala vzdor a to už by sa neudržal. Nirella stála pri stole, sklonená nad mapou, okolo nej niekoľkí dôstojníci. Ani sa neotočila, no zrejme o ňom vedela už od prvej sekundy, čo prekročil prah.

„Na moment,“ zamrmlal mužom chladne, takmer potichu, a nečakal na súhlas. Prešiel k nej, chytil ju pevne za lakeť a odtiahol o pár krokov ďalej, preč od očí i uší ostatných. Jeho ruka bola tvrdá, ale ešte sa ovládal. Ešte stále. Zohol sa k nej a zasyčal tak potichu, že to počula len ona:

„Si zranená?“

„Nie.“

To už na ňu pohľad zdvihol a začal cediť cez zuby:

„O pár minút budeš stáť úplne nahá. Nájdem. Každý. Jeden. Škrabanec. Takže, si zranená?“

„Nie.“

Prikývol. A potom sa otočil a odišiel. Vedel, že s informáciou, ktorú Nirella má, by mali začať plánovať, ale toho nebol schopný.

Dvere za sebou nezavrel, zabudol. Alebo sa už neobťažoval. Namieril si to rovno k jej komnate. Kráčal zúrivo, že aj Gavran mu šiel z cesty. Dvere rozrazil tak prudko, že tresli o stenu. Vošiel bez zaváhania. Jeho krok bol presný, tvrdý, nezastaviteľný. Prešiel rovno k miestu za závesom. Brnenie tam bolo. Presne tak, ako predtým.

Vrhol sa k figuríne a bez najmenšej opatrnosti z nej strhol vrchnú časť brnenia. Pracky roztrhol rukami, kov mu udrel o hánky, keď ho bezohľadne odopínal. Rukavice, výstuhy aj drôtenú košeľu trhal dole postupne, s rastúcou zúrivosťou. Každý pohyb bol tvrdý, prudký, sprevádzaný tichým syčaním dychu medzi zovretými zubami. Kov mu zvonil v rukách ako dôkaz jej vzdoru. A on ho nenávidel.

Nirella sa venovala mape, ale keď začula cinkanie kovu, spozornela a zdvihla hlavu. Zazrela otvorené dvere, okolo nich prechádzal Kaelan s jej brnením v náručí. Zmeravela. V tej chvíli zabudla dýchať. Nepripravená, nemá, zaskočená. Na okamih sa ich pohľady stretli. On jej pohľad opätoval. Zúrivý. Nezastal ani nespomalil. S brnením v rukách vyšiel von na nádvorie.

Nirella za ním konečne vybehla.

„Neber mi ho, prosím,“ zašepkala, keď ho dostihla.

Nereagoval, len kráčal ďalej. A zatínal zuby.

„Kaelan,“ znela prosebne aj zúfalo, keď jej došlo, že to má nasmerované rovno ku kováčovi. Tesne predtým, ako k nemu vošiel, sa mu postavila do cesty.

„Prosím ťa! Neber mi ho.“

Prepichol ju takým pohľadom, že mala čo robiť, aby ľaknutím neurobila krok dozadu.

„Ustúp,“ zavrčal besne. „Lebo ak by som si niekedy dokázal fyzicky vynútiť tvoju poslušnosť na verejnosti, tak dnes.“

Sťažka prehltla a poslúchla. Sledovala, ako vošiel dnu a jej brnenie zúrivo hodil rovno do ohňa.

„Roztaviť,“ zavrčal kováčovi. „Všetko. Do posledného háčika.“

Nirella stála pár krokov za ním, pery stisnuté. Oči sa jej zaliali slzami, no ani jedna nestiekla. Iba tam stála, skamenená, bezmocná.

Kaelan sa prudko otočil, chytil ju za zápästie a viedol späť do hradu. Jeho krok bol dlhý, tvrdý, ťahal ju za sebou tak rýchlo, že mu ledva stačila. Len raz sa pokúsila niečo povedať, ale on stisol jej ruku ešte pevnejšie a ani sa na ňu neotočil.

Dvere do jej komnaty rozrazil bez varovania. Voviedol ju dnu tak prudko, až sa takmer potkla. Zavrel za nimi a pustil ju.

Bez jediného slova sa otočil a pohol k nej. Chytil jej sukňu a jedným pohybom ju rozopol v páse. Látka skĺzla na podlahu. Nirella zalapala po dychu, ale neodvážila sa pohnúť.

Kaelan sa sklonil k jej nohaviciam. Pracku rozopol tak prudko, až kov zapraskal. Kožené pútka trhal z jej stehien bez najmenšej opatrnosti, pohybmi plnými zúrivosti. Žiadne zbytočné gestá, žiadne váhanie. Len sila a rozhodnutie. Hodil nohavice rovno do krbu. Plameň ich zachytil okamžite. Bez výčitky.

Napokon sa vrhol na pracky korzetu. Rozopínal ich prudko, bezohľadne, prstami, ktoré sa jej miestami až bolestivo dotýkali. Nezdržiaval sa. Len strhával, ako keby každým pohybom trestal jej vzdor. Keď sa mu napokon podarilo uvoľniť aj posledný háčik, stiahol jej ho z pliec a hodil k zvyšku.

Ostala pred ním stáť len v spodnej bielizni. Hruď sa jej dvíhala, oči mala sklopené, no nepohla sa.

Kaelan sa už na ňu ani nepozrel. Stál pred krbom len chvíľu, sledoval, ako oheň požiera zvyšky jej výstroja. Potom sa bez slova otočil a odišiel. Dvere sa za ním zatvorili s tichým klapnutím.

Nirella osamela. Stála pred krbom polonahá a pozerala sa do ohňa. Nehýbala sa. Ani neplakala. Len hľadela, ako mizne všetko, čím bola.

Kaelan kráčal rýchlo, tvrdými krokmi, akoby ho každé zdržanie mohlo zraniť. Keď zbadal Gavrana na nádvorí, zamieril rovno k nemu.

„Potrebujem trénovať,“ precedil.

Gavran sa naňho pozrel spod čela, zjavne pochopil, že nie je čas na otázky. Ale neodpustil si poznámku:

„Čakal som, že budeš s ňou.“

„Ak by som ju teraz chytil, tak ju zabijem,“ odvetil Kaelan tvrdo.

Gavran sa nečujne pousmial, bez irónie. „Dobre. No, ak mi dnes zlomíš zápästie, nebudem sa čudovať.“

„To skôr naopak, nechcem sa preťažiť,“ zamrmlal Kaelan, keď si bral zbraň. „Mám v pláne tú ruku dnes ešte potrebovať.“

Nemusel to povedať nahlas, aby Gavranovi došlo, že hovorí o manželkinom výprasku. 

Kaelanovi sa myseľ zadrhávala o vlastné myšlienky, ale telo už dávno vedelo, čo má robiť. Vzal do rúk meč. Ťažký, dvojručný, chladný ako jeho nálada. Gavran stál proti nemu, pripravený, ale obozretný.

Zaznelo prvé kovové plesknutie. Potom druhé. Ich zbrane sa míňali len tesne, pohybovali sa rýchlo. Kaelanov štýl bol elegantný, ale tvrdý, plný výpadov, ktoré by v skutočnom boji mohli zabiť. Gavran niekoľkokrát cúvol, len aby nestratil rovnováhu.

Kaelan zrazu zastal. Ruky sa mu ešte triasli, ale zbraň držal pevne.

„Do pekla, čo s ňou mám robiť?“ vyhŕkol a odvrátil zrak. „To je ako chytať vietor! Nedá sa udržať. Nedá sa viesť. Len neustále mení smer a ja… ja to nestíham ani sledovať.“

Gavran si utrel čelo rukávom. „Nemyslel som si, že niečo také niekedy povieš.“

„Ja tiež nie,“ priznal Kaelan, než sa znovu rozohnal mečom a s rachotom udrel do Gavranovej čepele.

„Ale buď ju zlomím, alebo zlomí ona mňa.“