Neuč orla lietať – 32. kapitola

Nirella rýchlym krokom, bez raňajok, vošla rovno do veliteľskej sály za Gavranom.

„Dobré ráno,“ pozdravila ho, ale nečakala na odpoveď. A odignorovala jeho užasnutý pohľad. Hneď sa oprela o stôl, prstami prešla po mape a zastavila sa pri ohybe rieky. Chvíľu mlčala a potom zdvihla na veliteľa pohľad:

„Tadiaľto kedysi viedol brod. Malý, len pre ľahké povozy. Nie je tu zakreslený. Je tam ešte?“

Gavran sa zamračil:

„To neviem.“

„Nevieš alebo mi to nechceš povedať?“ útočne zdvihla hlas.

„Naozaj neviem,“ odpovedal obranne. Na rozdiel od Kaelena jemu bolo absolútne jasné, že kráľovná začína ďalšiu partiu a rozdáva karty nanovo. A rovnako na rozdiel od Kaelana jemu to bolo sympatické.

„Ak existuje a je prejazdný, dá sa tadiaľ obísť vyvýšenina. To by sme získali všetko. Výšku, rieku aj výhľad,“ vysvetľovala Nirella.

„To by zrejme rozhodlo bitku.“

„Idem za Kaelanom,“ oznámila a zvrtla sa.

On však stál už rovno za ňou.

Šokovane preletel jej oblečenie. Okolo zadku mala dlhú sukňu, vpredu úplne otvorenú. Na nohách mala kožené nohavice priliehajúce na stehná. Hornú časť tela jej chránil zúžený kožený korzet s kovovými výstužami na ramenách a predlaktiach. Ženský, ale zjavne určený do boja. Vlasy nemala upravené do kráľovskej koruny ani vyčesané, ale stiahnuté do jednoduchého vrkoča, presne ako v deň, keď ju zajali.

Až teraz mu to všetko zapadlo. Brnenie na figuríne. Tento jej polovojenský zjav. Áno, pripravuje sa na boj.

Kaelan stál ako prikovaný, s očami upretými na ňu a tichom, ktoré mu zvonilo v ušiach viac než vojenské bubny.

„Dočerta,“ vydýchol.

Gavran sedel Nirelle za chrbtom so založenými rukami a Kaelanovi hľadel do tváre s výrazom človeka, ktorý práve sleduje, ako sa napĺňa výsledok dávno prehratej stávky. A ani sa nepokúsil predstierať súcit, len sa nepokryte bavil.

„Ahoj, dobré ráno,“ spustila Nirella na Kaelana, ignorujúc jeho pohľad. „Na tej rieke bývali dva brody. Zakreslený je len jeden. Je tu niekto, kto o tom druhom niečo vie?“

Kaelan sa stále snažil spamätať.

„Každý, kto by to mohol vedieť, je práve v tejto chvíli tam,“ odvetil pomaly, napoly v odpovedi, napoly v uvedomení.

Nirella prikývla bez váhania.

„Tak to musím ísť overiť,“ povedala. Bez ďalších slov ho rýchlym krokom obišla a vybrala sa k dverám.

„Ehm,“ prebral sa konečne Kaelan. „To tak úplne nepôjde.“ Bolo mu jasné, že toto vágne vyjadrenie bude musieť vysvetliť a roztvorí sa peklo.

„Prosím?“ otočila sa na neho naspäť Nirella.

Gavran si k založeným rukám ešte aj vyložil nohy na stôl. V očiach mal číre pobavenie v zmysle: Tak to si pozriem, ako sa rútiš do problémov!

„Vypadni,“ obrátil sa k nemu Kaelan.

Gavran si teatrálne povzdychol, ale poslúchol. Keď odchádzal, šibalsky na Nirellu žmurkol.

Dvere sa zavreli.

Kaelan sa otočil k nej a pomaly prešiel bližšie. Nezdvihol hlas. Nepokúsil sa ju upokojiť. Len sa na ňu zahľadel so zvláštnou zmesou neústupnosti a obáv.

„Nepôjdeš tam, Nirella.“

Zamračila sa. „Chceš mi to zakázať?“

„Nieže chcem. Zakazujem.“

„Čo si to dovoľuješ?!“

„Je to nebezpečné, nepustím ťa tam.“

„Som vojak!“ vybuchla.

„Si žena. Moja.“ Jeho hlas zostal pokojný. „A kráľovná. Zostaneš v bezpečí.“

„To myslíš vážne? Chceš ma tu držať ako slabú, bezmocnú žienku?“

„Ak to bude treba.“

Nirella naňho zízala, začínala červenieť od zlosti.

„Nenávidím ťa,“ zasyčala potichu.

„To môžeš,“ prikývol.

Už nešlo o taktiku ani o brody. Išlo o ňu. A Kaelan sa nezastavil. Ani pred jej hnevom, ani pred výčitkami. Pretože jej hnev prejde. Ale ak by sa jej niečo stalo, jeho výčitky by neprešli nikdy. Pozeral sa jej do očí plných vzdoru a zlosti a vedel, že to musí urobiť. Aj keby ho to stálo všetko ostatné. Zúrivo sa zvrtla na päte, akoby chcela vybehnúť za Gavranom, ale hneď ju zastavil jeho hlas.

„Nevzpieraj sa mi, Nirella, a urob, čo ti hovorím.“

„Ako sa opovažuješ…“ zasyčala znova. Tentoraz sa už ani nepokúšala ovládať. „Ako sa opovažuješ o mne rozhodovať?! O tom, čo zvládnem?!“

„Nie je to o tom, čo zvládneš. Je to o tom, čo ja nedovolím. A nedovolím, aby sa ti niečo stalo.“

„Nezastavíš ma!“

„Pokús sa porušiť môj zákaz a potrestám ťa.“

Zúrivo zavrčala a ráznym krokom odišla. Kaelan pomaly vyšiel za ňou. Len preto, že vedel, že za dverami čaká Gavran. Ten stál chrbtom a jednou nohou opretý o stenu, tváriac sa, že si čistí nechty.

„A Nirella!“ zakričal ešte Kaelan, sledujúc jej štíhle nohy obtiahnuté kožou. Zastala a otočila sa veľmi pomaly.

„Vyzleč si tie nohavice!“ vyštekol. „Nepáči sa mi to!“

Rozhliadla sa po okolitých svedkoch a pomaly ho prepichla pohľadom. Potom však pohla sánkou a na tvári sa jej zjavil ľahký úsmev uspokojenia.

Týmto si si, drahý, sám nahral na ďalšie nádherné poníženie.

Čo ten úsmev znamená, mu došlo okamžite, rovnako ako aj Gavranovi. Nirella sa otočila a odišla a on na chvíľu privrel oči.

„Toto budem ľutovať, však?“ opýtal sa Gavrana.

„Áno,“ odpovedal s takou istotou, ako že zajtra vyjde slnko. A snažil sa neusmiať.

Kaelan zhlboka vydýchol a pretrel si tvár.

„Nech sa nedostane z hradu. Ak sa o to pokúsi, rovno mi ju priveďte,“ prikázal. „A pošli mi do komnát kováča.“