Neuč orla lietať – 31. kapitola

Kamenné múry hradu ich opäť pohltili. Ťažká brána sa zatvorila s dutým buchotom a ozvena sa niesla cez nádvorie ako varovanie. Nirella kráčala mlčky popri Kaelanovi, stále zamyslená, stále vzdialená. Nezastavila sa ani pri schodoch, len letmo kývla strážam a zamierila priamo do hlavnej haly.

Kaelan ju oslovil až pri točitom schodisku.

„Musíme sa porozprávať,“ začal potichu, no ona len zdvihla ruku.

„Nie teraz.“

Jej hlas bol pokojný, no tvrdý. Ako keď sa zavrie kniha, ktorá sa už čítať nebude.

Nechal ju teda ísť. Len sledoval, ako sa jej chrbát stráca v hornom poschodí a v jeho hrudi sa rozlievalo niečo neznáme. Nie hnev, nie strach, ale akési neznáme vnútorné napätie.

Nirella však nezamierila do svojej komnaty. Vošla rovno do miestnosti s mapou. Gavran tam už bol spolu s dvoma mladšími dôstojníkmi. Bez pozdravu sa zastavila pri stole.

„Čo sa zmenilo od rána?“ opýtala sa priamo.

Gavran zaváhal. Len na ňu pozrel, ale neodpovedal.

„Som tvoja kráľovná a pýtam sa, čo sa zmenilo!“ zvýšila hlas a výhražne urobila krok k nemu.

Mlčal. Jeho pohľad skĺzol bokom, akoby váhal, čo môže a čo nesmie povedať. Vo dverách si však všimol Kaelana a ten mlčky kývol. Až vtedy Gavran prehovoril.

„Zistili sme, že červení sa preskupujú severnejšie ako sme čakali. Našli sme náznaky, že prechod pri mŕtvom lese môže byť aktívnejší, než vyzeral. A obyvatelia z okolia hlásia pohyb. Nie vojenský, ale podozrivý.“

Nirella sa mračila a sklonila sa k mape.

„A čo sme urobili my?“ pýtala sa ďalej.

Kaelan stál opretý o zárubňu a mlčky ju sledoval. S obdivom, rešpektom aj ľútosťou. Dnes prišla o dosť ideálov o svojom otcovi. A manžel jej ráno deň tiež práve nevylepšil.

„Posilnili sme stráže na severe. Obyvateľov tej oblasti sme stiahli k západnému brehu. Ale tí, čo ostali, začínajú byť nervózni. Niektorí sa medzi nimi pýtajú, komu vlastne patrí zem, na ktorej žijú. A prečo nikto nedal jasnú odpoveď.“

„Vyriešim to,“ odpovedala Nirella rázne.

„Ako?“ už si neodpustil otázku Kaelan.

Neodpovedala.

„Máte nejakú menšiu mapu?“ spýtala sa vecne. 

Gavran jej jednu podal. Preložila si ju cez predlaktie a odišla.

Obaja muži sa za ňou ešte chvíľu pozerali. Kaelan na sebe cítil Gavranov pohľad, tak sa na neho otočil:

„Čo je?“

„Nič,“ mykol veliteľ plecom a spustil sa na stoličku. Kaelan ho prepichol pohľadom a tak odpovedal:

„Len by ma zaujímalo, či vidíš, čo ti tu pod nosom rastie.“

„Myslíš zradu? Ani zďaleka. Bola si zistiť u domácich, do ktorej krajiny podľa nich patria. A teraz pomáha nám.“

„To som pochopil, v poriadku. Ja len hovorím, že tvoja žena sa chystá priamo na bojisko.“

„Tam ju nepustím,“ zavrčal Kaelan.

Gavran sa posmešne uškrnul.

„Pozri sa na ňu! Neváži ani toľko, čo sud piva!“ stúpal v Kaelanovi hnev.

„Ale energie má ako sud pušného prachu,“ zakontroval Gavran.

To si Kaelan plne uvedomoval.

„Mám ju celkom rád,“ zašepkal.

„Tak toto som vedel skôr ako ty,“ dostal od priateľa odpoveď. „Ale vzal si si bojovníčku. Naozaj si myslíš, že ocení, ak ju budeš zatvárať doma?“

„Ak by som si musel vybrať medzi tým, či mi opätuje city, alebo bude živá a zdravá, vyberiem si to druhé,“ predniesol s neotrasiteľnou istotou.

„Kamarát, kto seje vietor, s víchricou pretancuje aj posledné topánky.“

„Nepôjde na bojisko! Ani keby som ju mal zase držať pod zámkom!“

„Strašne rád by som bol pri tom, keď jej to povieš. Tá rozpúta peklo!“ Gavran sa ani len nepokúšal zakryť ohromné pobavenie. „Úprimne, keby som si mal na jedného z vás dvoch staviť, prihodím na ňu!“

Kaelan zavrčal tak zúrivo, až Gavran pochopil, že čas vtipkovania skončil.

————————————–

Nirella nad situáciou premýšľala od chvíle, čo v posteli otvorila oči. Chvíľu vyberala oblečenie a keď zbadala svoje kožené nohavice, hlavou jej preletela spomienka na starý brod. Prekvapivo však aj na to, že to vtedy nebola ich krajina. Bože, veď to v hlave mala! Ako na to mohla zabudnúť? Ani v jej detstve to územie nepatrilo jej otcovi. Prudko sa jej stiahlo hrdlo a žalúdok sa jej napol, akoby v tej chvíli zacítila pach mokrej hliny a špliechanie konských kopýt. Do spánkov jej vystúpilo teplo hanby.

Potriasla hlavou a rozložila mapu, ktorú jej včera dal Gavran. Na tej však bolo vidno iba jeden brod. Otočila sa ku skrini. Možno tam bude musieť zájsť. Vytiahla nohavice a kým si ich obliekala, zamyslela sa, že ešte skúsi pozrieť veľkú mapu. Slúžka, ktorá jej ráno chodievala učesať vlasy, už stála pripravená, ale Nirella ju poslala preč a zaplietla si vlasy len do jednoduchého vrkoča.

Kaelan sa ráno prebudil s neodbytným pocitom, že musí s Nirellou hovoriť. Rýchlo sa obliekol, prebehol známe chodby a bez zaklopania vošiel do jej komnaty. Dvere sa podvolili bez odporu. Izba bola prázdna. Posteľ uhladená, podlaha čistá, okno pootvorené. Vzduch chladný. Kaelan prešiel izbou pomaly, očami prebehol známe detaily. Všetko bolo na svojom mieste. Zastal pri toaletnom stolíku, sklonil sa k fľaštičkám, k hrebeňu a potom sa pohol hlbšie do izby. K miestu za závesom pri stene, kde si všimol zvláštny výklenok, obvykle prázdny. Dnes nie. Ťažká tmavá látka, prehodená cez niečo vysoké. Na prvý pohľad len nepodstatná tvarová masa v tieni. Ale niečo na nej upútalo jeho pozornosť. Možno ten zlomok svetla, ktorý sa odrazil od kovu pod okrajom plátna. Podišiel bližšie a pomaly stiahol látku.

Figurína a na nej brnenie. Nirellino. Pod ním bola viditeľná aj jemne lesklá kovová košeľa, spletená z drobných krúžkov, ktorá chránila telo pred čepeľami. Nie rozhádzané. Nie odložené. Čisté. Naleštené. Pripravené, akoby čakalo, že si ho ráno oblečie. Niekto ho musel starostlivo vyčistiť a upraviť. Zrejme ona sama, ešte kým všetci spali. Ramenné výstuhy sa jemne zaleskli, akoby niekto v noci prešiel po kovovej hrane handrou s voskom. Pracky boli zapnuté, korzet napnutý. Toto brnenie naposledy videl, keď jej ho pred mesiacmi skladal. Odvtedy zmizlo. A teraz ho tu našiel. Nie zabudnuté. Pripravené. Kaelan sa nehýbal. Nepotreboval viac.