Neuč orla lietať – 30. kapitola

Dvere sa zatvorili a miestnosť stíchla. Kaelan zostal stáť, pohľad mu padol späť na mapu. Nevedela, že je skutočná. A napriek tomu vedela, kam nepriateľ pôjde. Presne to povedala. Presne to potrebovali.

Otočil sa k vojakovi pri dverách:

„Zavolaj späť Gavrana. A aj veliteľa západného priesmyku a hlavného stratéga. Teraz.“

Len čo prišli, ukázal na pozície figúrok.

„Podľa Nirelly Tharan zamieri sem, rozdelia nás. Ak sa naši presunú sem a sem,“ ukázal na dva úzke ťahy pri lese a severnom výbežku, „vieme ich odraziť ešte skôr, než zistia, že sme ich prečítali.“

Velitelia prikývli. Na chvíľu zavládlo ticho.

„Zariaď to čo najskôr, hneď!“ prikázal Kaelan Gavranovi už cestou von z miestnosti.

„A ty ideš kam?“ opýtal sa veliteľ.

„Musím za manželkou. Niečo som strašne posral.“

Prešiel chodbami, prehľadal jej izby, balkón, dokonca aj knižnicu, ale Nirella nikde nebola. Nikto ju nevidel. Zovrelo mu žalúdok. Zavolal špeha, ktorý ju mal sledovať.

„Kde je kráľovná?“

„Odišla, pane. Vzala si niekoľkých mužov z vašej stráže a vyrazili na severné nížiny.“

Kaelan stuhol.
„Kedy?“
„Je tomu niečo vyše hodiny.“

Zostal stáť ako prikovaný. Severné nížiny. Presne to miesto, o ktorom hovorili pred chvíľou. Čo tam chce vidieť? Koho? Prečo práve teraz? Prečo nešla za ním? Aj keď, to vlastne vedel, prečo nešla za ním. Od neho teraz nechce nič. Tak či onak, tam teraz nie je bezpečne. A už vôbec nie pre ňu. On nie je jediný, kto si uvedomil jej politickú a vojnovú hodnotu. A ak sa niekto rozhodne, že je prekážkou alebo kartou…

Srdce mu zovrel strach. A trochu sa v ňom ozval aj vychovávateľ. Jeho princezná do vojny nepatrí a on ju tam nebude púšťať! Nech si kope, koľko chce, bude sedieť doma v bezpečí! Lenže najprv ju domov musí dostať. Len stisol čeľusť, kývol a rozkázal pripraviť koňa. 

Kopytá zvučali dlažbou nádvoria, keď vyrazil. Nestihol si ani natiahnuť rukavice, vietor mu trhal okraj plášťa a kôň už trielil cez bránu. Zrýchľoval, hnal ho vpred, ani sa neobzrel.

Videl len obrazy. Jej tvár, keď stála pri mape. Jej dych, keď pochopila, čo vlastne analyzuje. To ticho, ktoré nastalo, keď si uvedomila, že figúrky nie sú len hračky.

Kaelan zovrel opraty pevnejšie. Hmla sa mu zavrtávala do očí, štípal ho vietor, ale nemohol zastaviť. Každý úder kopyta bol ako tikajúca výčitka. Mal ju zastaviť. Mal jej povedať pravdu. Mal… byť rýchlejší.

Krajina mu splývala pred očami. Stromy, cesty, stúpania. Len jedno ho hnalo vpred: nájsť ju. Nech je kdekoľvek na ceste. Nech je akokoľvek nahnevaná.

Nirella nesedela v sedle vzpriamene, skôr uvoľnene, rozvážne. Nepotrebovala trieliť. Neutekala. Nešlo jej o rýchlosť, ale o istotu.

A premýšľala o Kaelanovi. Dobre, nepovedal jej, ktoré figúrky sú ktoré. A možno ani nemusel. Možno mu stačilo nechať ju hrať sa so svojím dôvtipom, až kým sama nepochopí. A potom len mlčať. Nechať ju stáť nahú, odhalenú až na kosť, pod váhou vlastných dôsledkov, ako to vie len on. Ale to, čo sa jej nedarilo pochopiť, jej vŕtalo v hlave čoraz prudšie. Bez ohľadu na to, kto je doma… Prečo sú na jednom území obe armády?

Mier bol podpísaný. Podmienky boli jasné. Kaelana poznala. Dodržal by svoju časť. Vždy bol zásadový. Nech si o ňom myslela čokoľvek, túto istotu mala. To by ale znamenalo, že jej otec… Musí to ísť zistiť. Komu tie územia vlastne patria a prečo tam sú tí druhí.

Preto si vybrala miesto, ktoré bolo podľa mapy úplne neutrálne. Obývané. Tu sa nemali ukrývať vojaci, ani presúvať jednotky. Toto bolo územie, ktoré podľa všetkého malo zostať pod ochranou mieru. Keď kone prešli zákrutou a dostali sa na široké otvorené priestranstvo, Nirella spomalila. Pred nimi sa rozprestierala holá rovina s iba niekoľkými kamennými domami. Nebolo tu nič, čo by pripomínalo vojenský pohyb. Žiadne zástavy, žiadne stráže, ani stopa po opevnení. Len vietor, plochy poľa a tri nízke stavby roztrúsené medzi nimi.

Zadržala koňa. Oči jej prebehli po líniách krajiny a nasmerovala si to k jednej zo stavieb. Pomaly, s istotou v pohybe, ale napnutou mysľou. 

Zastavila len pár krokov od nízkeho múru, ale dom bol zjavne opustený. Dvere boli síce zatvorené, ale zámok hrdzavý a všade len prach. Nirella sa ani neunúvala zosadnúť z koňa. Rovno sa otočila a zamierila k ďalšiemu. Bol najbližšie k rozbitej studni a pred domom sedel starý muž so šedou bradou, opretý o stoličku. Až tesne pri ňom zosadla z koňa a pomaly vykročila.

Presne v tej chvíli Kaelan dorazil k jej skupinke. Vojaci ho zbadali a kým si uvedomili, kto je, inštinktívne siahli po zbraniach.

Zoskočil z koňa, gestom im prikázal zostať. A potom sa pomaly, nenápadne, priblížil Nirelle za chrbát. Nechcel ju vystrašiť. Ani konfrontovať. Chcel len vedieť, čo robí. Čo hľadá. A čo tu dúfa nájsť.

„Dobrý deň, pane,“ oslovila starca opatrne. „Bývate tu?“

Muž sa narovnal len trochu, akoby ho zvuk jej hlasu prekvapil. Prikývol:

„Odjakživa.“

„Odjakživa?“ zopakovala po ňom.

„Od chlapca,“ pokrčil plecami. „Narodil som sa tu. Moja žena tiež. A jej matka. Nikam sme nešli.“

„Asi ste zažili vojnu,“ začala jemne.

„Ktorú?“ odfrkol. „Každá generácia má svoju. Ale hej… minulú zimu to tu bolo napäté.“

„A kto tu vtedy bol? Pred zimou?“

„My,“ odpovedal stroho. „Ľudia. Ráno šli do polí, večer domov. Sem-tam prišiel výberca daní, ale inak pokoj.“

Nirella sa mierne zamračila. „Ale… aký správca? Kto vtedy rozhodoval? Ktorá krajina…?“

V tej chvíli, za jej chrbtom, Kaelan pochopil. Ona si neprišla niečo dokázať. Neprišla sabotovať. Prišla zistiť pravdu. Niečo mu zovrelo srdce.

Muž sa pozrel bokom, akoby nechápal otázku. Potom si odkašľal. „Pani… ste zďaleka?“

„Len mi odpovedzte, prosím. Kde sme?“

Starec sa narovnal, položil si ruky na kolená a pozrel sa jej priamo do očí:

„V Denverre, pani. Vždy sme boli v Denverre.“

Ako Nirella stála, tak sa zviezla na kolená. Sklonila hlavu a zhlboka vydýchla. Kaelanovi jej v tej chvíli prišlo ľúto. Nespokojne stisol pery. Nirella ešte chvíľu premýšľala a potom vstala. Starcovi poďakovala a otočila sa. Pohľad jej padol rovno do Kaelanových očí. Vyzerala, že nemá silu na prekvapenie. Len zopakovala:

„Vždy to bolo tvoje.“

Prikývol a premáhala ho chuť objať ju. Lenže to kráľovnej pred vojakmi urobiť nemohol.

„Ospravedlňujem sa,“ povedala ticho, ale jasne.

„To teraz nerieš,“ pokrútil hlavou. „Poďme domov.“

V tom okamihu sa od poľa ozvalo zapraskanie konárikov. Kopyto zadrnčalo o skalu a zvuk prichádzajúceho koňa sa priblížil. Nirella sa otočila práve vo chvíli, keď spoza rohu vyšiel mladík v sedle. Sotva dvadsaťročný, strapatý, so zvesenou kušou na pleci.

Zmeravel, keď ich zbadal. Pohľad mu preletel z Nirelly na Kaelana a späť. Potom nahlas zvolal:

„Hej! Kto ste?“

Kaelan reflexívne siahol po meči. Nirella ho rázne zastavila gestom. Bez toho, aby sa na neho pozrela. Kaelan sa, celkom automaticky, zastavil.

„To je môj vnuk,“ ozval sa starec.

Mladík sa zháčil, ale neupokojil. Videl zbrane, cudzie tváre a postoj, ktorý sa nedal nevycítiť. Ticho sa naplo ako povraz. Kaelanova ruka zostala na rukoväti meča. No hrot ostal tam, kde bol, v pošve. Nirella zdvihla ruky dlaňami od seba a na chlapca rýchlo prehovorila:

„Hej, hej! Upokoj sa. Všetko je v poriadku. Len sa rozprávame.“

Mladík zúžil oči, ale zostal na mieste. Kušu mal stále zvesenú, no napätie z neho sršalo ako z preťaženého lana. Kaelan, stále so zovretou sánkou, sledoval jej chrbát.

Prečo ju, preboha, poslúchol? Úplne samozrejme. Len jedno jej gesto. A predsa sa zastavil. Ako pes. Čo to s ním urobila?

„Vy ste ktorí?“ opýtal sa mladík.

„Tí dobrí,“ usmiala sa Nirella upokojujúco.

„Denverra nemá v armáde ženy,“ premeral si ju nesúhlasne.

„No, už má,“ usmiala sa ešte viac, Kaelan zamračil.

Nemá!

Mladík prižmúril oči ešte viac, potom zliezol z koňa.

„Len jednu… vy ste teda… kráľovná?“

„Ani neviem ako,“ ostávala Nirella úprimná. „Sledujem, že chýry sa šíria.“

„O žene v brnení sa vie rýchlo. Veľa vecí. A veľa zase nie. Komu nás dáte, po tejto vzácnej návšteve? Manželovi či otcovi?“ zaútočil.

Chápavo prikývla. Ale v správnosti situácie mala neochvejne jasno.

„Obávam sa, že ak sa ti v Denverre nepáči, budeš sa musieť presťahovať o pár míľ severnejšie,“ odvetila.

Chlapec spokojne prikývol.

„O armáde orla pri vyvýšenine viete?“

„Áno. Nevieš, pohybujú sa?“

„Nie. Už snáď od vašej svadby sú stále na tom istom mieste.“

„Dobre. To je dobre. Vyriešim to, sľubujem.“

Kaelan si nebol istý, ako má jej vetu pochopiť, ale mal zlé tušenie, že presne tak, ako nechce.

„Vaše veličenstvo, už by sme mali ísť,“ oslovil ju, aby prerušil rozhovor.

Prikývla. Vyskočila do sedla a ešte sa otočila na starca:

„Ďakujem za rozhovor. Zaistím vám pokojnú domovinu.“

Kaelan zase zadržal dych a chvíľku na ňu hľadel. Vzala na seba zodpovednosť, ktorú nemusela a ani jej neprináležala. Úplne odignorovala, že pánom krajiny je on. Správala sa ako samostatná kráľovná. Podľa nej niečo nejako má byť a tak to zariadi. Bez ohľadu na neho. Nevedel sa rozhodnúť, či ho to fascinuje alebo uráža.