Neuč orla lietať – 3. kapitola

Dorazili na hrad krátko pred svitaním. Kamenné steny sa dvíhali z hmly, v šere pôsobili ako pevnosť vytlačená z hory samotnej. Hlavná brána sa otvorila bez jediného slova, stráže sa rozostúpili a kolóna prešla na nádvorie.

Kaelan zoskočil z koňa ešte skôr, než sa kolesá klietky zastavili. Hneď za bránou podal rýchle rozkazy mužom:

„Okamžite zobuďte správcu a kováča. V jednej z mojich komnát pripravte posteľ, vodu a VŠETKO ostatné von! Vojaci nech zabezpečia okolie. Nikto sa k tomu zajatcovi nesmie priblížiť bez môjho príkazu. Ani len pohľadom. A posilnite obranu hradieb!“

Stráže sa pohli. Sluhovia sa začali zbiehať v chodbách, niektorí ešte v nočných halenách, ale bez rečí. Rozkazy sa nekomentujú.

Klietku otvorili, keď bola izba prázdna a pripravená. Kaelan sa šiel osobne uistiť, že tam nie je žiadna zbraň, žiadny ostrý predmet, žiadny rozbitný. Skrátka vôbec nič, čo by mohla použiť. A potom šiel za ňou.

Okolo klietky stálo niekoľko strážcov, zajatkyňa sedela opretá chrbtom o bočné mreže. Ležérne, uvoľnene. Začínala tým svojím pokojom Kaelana trochu dráždiť.

Mal v rukách lano, hrubšie ako to, ktorým mala ruky zviazané teraz.

„Poď sem!“ prikázal jej, keď otvorili klietku.

Chvíľu sa nepohla. Akoby premýšľala, či ho poslúchne. Ale nakoniec urobila, čo chcel.

Chytil jej ruky, rozviazal ich a ju hneď prudko otočil chrbtom k sebe.

„Daj si ruky dozadu!“ znel druhý príkaz. Priam cítil, ako najprv prebehla pohľadom stráže okolo nich a až potom poslúchla.

Lano obtočil pevne, ale nie bolestivo. Zručným pohybom uviazal uzol a stiahol ho bokom, mimo jej dosah. Sama by na neho nedosiahla. Nebol to uzol pre ňu. Len on vedel, kde sa začína a ako povolí.

Bez ďalších slov ju chytil za rameno a viedol úzkou kamennou chodbou do komnaty. Stráže za nimi kráčali mlčky. Dvere sa otvorili a on ju postrčil dnu. Vošiel za ňou a až potom poslal stráže preč.

Bez slova ju chytil za plece a viedol k zadnej stene. Jej odpor neprichádzal. Nekládla ho, ale ani mu nepomáhala. Celé to brnenie, prilba, postoj. To všetko ho akosi zvláštne oddeľovalo od faktu, že je to žena. Proste viedol len bezmenného vojaka, nepriateľa, s ktorým mal právo robiť, čo len chce. Možno aj preto ten pohyb, ktorým ju postrčil – trochu silnejšie, než bolo treba. Zakolísala a padla na kolená. A on zostal stáť. Až po chvíľke si uvedomil, že sa nehýbe. Že nezdvíha hlavu, ani sa nesnaží postaviť. Ustúpil o krok späť a došlo mu. Kým na neho počas cesty hrala ležérny oddych, kým ho dráždila svojím pokojom, nespala. A tak musí byť v tejto chvíli unavená rovnako ako on.

Zohol sa, podišiel k reťazi a skontroloval hák zapustený do steny. Potom vzal reťaz a prevliekol ju cez lanom spútané zápästia. Žiadny nový uzol, len jednoduché zaistenie, ktoré neumožňovalo únik. Reťaz jej nedávala šancu ani pri najväčšej snahe. Vystrel sa a pozoroval ju. Kľačala na kolenách, ale hlavu mala zdvihnutú. Plne si uvedomoval jej brnenie. Už len samotná zbroj, ktorú mala na sebe, musela byť neznesiteľná. Ťažká aj pre statného chlapa, nieto pre ženu. A ona v nej bola už celý deň aj noc. Bez oddychu, bez úľavy, bez možnosti sa uvoľniť. Ktovieprečo sa v ňom ozvala ľudskosť. Nie slabosť, len chladné uvedomenie si faktu, že ak ju má udržať pri vedomí a účinne ju vypočúvať, nemôže ju nechať stuhnúť v železe. Aspoň tak si to hovoril. Rozhodol sa zložiť z nej tú váhu.

„Vstaň!“ prikázal.

Nepohla sa. Ani slovkom mu neodvrkla, ani vzdor nezvýraznila. Len nepatrne zmenila polohu. Kúsok, len toľko, aby vedel, že ho počula. Ale nevstala. V tej chvíli v ňom vzbĺkol hnev. Prudko k nej pristúpil, chytil jej zápästia za chrbtom a jediným trhnutím ich vytiahol do výšky. Brnenie zaškrípalo, telo pod ním sa v okamihu predklonilo a prilba s ostrým cinknutím udrela o podlahu.

„Keď ti poviem, že máš vstať, tak to proste urobíš!“ cedil cez zuby.

Trochu sa zohol, hlas mal tichý, no ostrý ako čepeľ.

„Mne je jasné, že si zvyknutá, že ťa poslúchajú. Ale tu si nič. Si vojnový zajatec. A ja som ten, kto rozhoduje, čo s tebou bude.“

Pomaly ju pustil, no jeho pohľad na nej ostal. A ona sa nepohla, nezdvihla.

„Môžem ťa držať pripútanú v tme celé dni. Môžem ťa nechať stáť, kým sa ti nepodlomia kolená. Môžem prikázať, aby ťa nenechali spať. Alebo ťa priviažem k stene a budem sa len pozerať, koľko vydržíš.“

Oprel sa o rám postele.

„A to som ešte nezačal byť krutý. Ak nebudeš spolupracovať, môžem z teba urobiť len meno v kronike. Alebo ma prinútiš nájsť si… kreatívnejšie metódy.“

Odmlčal sa.

Jej ticho ho dráždilo. V očiach mal tiene, napätie mu pulzovalo v spánkoch. Naklonil sa späť k jej uchu a pokračoval:

„To všetko by platilo, keby si bola muž. Ale ty si žena. A to otvára široký priestor množstvu ďalších možností.“

Hlas mal nižší, pomalší, takmer dôverný.

„Môžem ťa nechať pre zábavu vojakom. Ale neboj, len tak, aby ťa nezabili. Môžem si ťa nechať pre seba, ale to nebude oveľa ľahšie. Môžem s tebou urobiť čokoľvek. Patrí mi tvoj život.“

Vystrel sa a mlčky sa na ňu díval. Potom ju bez varovania chytil a jediným silným ťahom vytiahol na nohy. Nečakal, kým sa spamätá. Prudko ju otočil a nasmeroval k posteli. Surovo ju postrčil, až sa jej telo v brnení zrútilo do prikrývok. Posteľ sa pod jej váhou prehla, kovové kusy zbroje zaškrípali o drevo. Pohyboval sa rýchlo, bez zaváhania. Chytil koniec reťaze, ktorá visela od steny a bez jediného slova ju pripevnil o kovový hák na posteli, priamo pri čele. Zápästia pritlačil k drevenej konštrukcii a zviazal ich tak, že nemohla vstať. Mohla sa len otočiť na bok alebo na chrbát. Ale nie utiecť. Nie brániť sa. Zastal nad ňou a ťažko dýchal. Brnenie sa jej lesklo na chrbte, ramená mala napnuté. Stále mu nevenovala ani slovo. Ale on vedel, že vníma každé gesto. Každý dotyk reťaze. Každý pohyb, ktorý ju obral o možnosť voľby. Díval sa na ňu ešte chvíľu. Bez ľútosti, ale bál sa, že by mohla prísť. A tak sa radšej otočil a odišiel.