Neuč orla lietať – 29. kapitola

Kaelan sa prebudil skôr, než sa vonku rozvidnelo. Zobudil ho vlastný dych a telo, ktoré ho neposlúchalo. Vtáka mal tvrdého a nebol si istý, či tomu tak nebolo celú noc. Skôr áno. Všetky sny boli o tele jeho manželky. 

Ako ležala pod ním nahá, kolená široko roztiahnuté, zhlboka dýchala a on do nej znova a znova vnikal, rukou jej držiac zápästie pri hlave… Ako ho prosí potichu, šepky, aby neprestával. A on, bez odpovede, len pritvrdzuje, kým celá jej hruď nedýcha v rytme jeho pohybov… Ako ju drží oboma rukami pod zadkom a dvíha si ju k sebe, keď ho už nevládze obopínať nohami…

Akoby jeho telo žilo v inej pravde než jeho hrdosť.

Prevalil sa na chrbát. Hrudník sa mu hýbal v pomalom, zdržanlivom rytme. Nepohol sa. Len si uvedomoval tú nepríjemne slastnú bolesť v slabinách.

Mal za ňou včera večer ísť. Mohol. Mohol ju len chytiť a dať jej najavo, že si ju berie.
No nešiel. Nie preto, že by nechcel, ale preto, že nevedel, ako. Trestať ju nemal za čo. Neprevinila sa. Iba mu unikla pomedzi prsty. A odmeňovať ju? Za čo, do pekla? Za to, že je chytrejšia ako on? Na to ešte jeho ego nebolo pripravené. Zovrel prsty do plachty a potlačil povzdych. Zodvihol sa z postele ako z boja, ktorý prehral, hoci sa ešte ani nezačal. Rozhodol sa pre raňajky.

Keď vyšiel z izby, hmla už ustupovala a chodby ožili. Sluhovia presúvali nádoby s jedlom, obrusy, taniere. Všetko pôsobilo pokojne, no len do momentu, kým z vedľajšieho výklenku nevystúpil Gavran.

„Kaelan,“ prehovoril tlmeným hlasom, „musím s tebou hovoriť.“

Kaelan podráždený, nevyspatý a s tvrdým vtákom hneď zareagoval:

„Sakra, áno, vyjebala so mnou! Fakt sa v tom ešte musíme vŕtať?!“

„Nie o tom som chcel,“ odvetil Gavran zaskočene. 

Kaelan sa zastavil a ich pohľady sa stretli. Výraz v Gavranovej tvári prezrádzal, že nejde len o bežné hlásenie. Niečo sa deje.

„Tharanove vojská,“ prehovoril Gavran potichu, „z tých severných nížin neodišli. A prichádzajú ďalšie.“

V Kaelanovej hrudi to trhlo. Všetka podráždenosť v ňom stíchla.

„Kde sú teraz?“

„Ešte v pohybe. Nevieme, kam presne smerujú. Ale nie je ich málo.“

„Mapa,“ povedal Kaelan. „Okamžite.“

Odklonil sa z chodby, v ktorej čakal vôňu chleba a zamieril rovno do veliteľskej miestnosti.

Mapa ležala pripravená. Kaelan pristúpil k stolu a sklonil sa nad známe obrysy území.

„Zavolaj mi kráľovnú a nechaj nás samých,“ povedal bez zdvihnutia pohľadu.

„A ty vieš, ktoré farby ona vlastne háji?“ opýtal sa Gavran, ale nebol to dobrý nápad.

„Nie!“ vyletel Kaelan a zdvihnutou rukou zastavil ďalšie slová. „Nie. Toto teraz nie. Priveď ju.“

Gavrana úplne chápal. Nirella je dcéra nepriateľa, ešte nedávno stála na bojisku proti nemu. A jeho manželkou je z donútenia, nedá sa očakávať, že tak rýchlo zmení stranu. Ale Kaelan z akéhosi dôvodu vedel, že ona má morálny kompas nastavený správne. Inak by si ju nevzal. Teraz je síce oklamaná nesprávnymi informáciami, ale on potrebuje jej známe schopnosti stratéga.

O niekoľko minút neskôr Nirella vstúpila. Bola už oblečená, vlasy sčesané dozadu, tvár pokojná. Zjavne ju našli už po raňajkách.

Zastala kúsok od stola, pohľadom prebehla figúrky.

„Dobré ráno,“ pozdravila.

„Dobré ráno, stratég,“ odzdravil jej oveľa jemnejším tónom než vyprevadil Gavrana.

Uchechtla sa, vedela, že ho včerajšia prehra škrie.

„Čakala som, že sa na mne prídeš v noci vyzúriť.“

„To by bolo úbohé,“ pokrútil hlavou. „Aj keď tento názor mi dal zabrať, som natvrdo celú noc a aj teraz,“ priznal.

Nadvihla obočie a pohľadom mu prešla medzi nohy.

„Nie je to vidno,“ snažila sa ho upokojiť.

„Rád ti to ukážem,“ usmial sa. Aj ona.

„Prečo som tu?“ opýtala sa a pozrela sa na mapu na stole. „Hráme hry?“

„Tak nejako,“ súhlasil. „Potrebujem pomoc.“

„Uhm,“ prikývla. „Kto má vyhrať?“

„Ideálne modrí.“

Nepovedal viac. Nechcel ju ovplyvniť. Nechcel klamať, ale ani klásť pasce.
Prosto… chcel vedieť, čo povie.

Nirella urobila krok vpred. Pohľad jej skĺzol na mapu. Na farby. Na posunuté figúrky.
„Modrí sú… obrancovia?“
„Povedzme.“
„A červení sú útočníci?“
Nepohol sa. Nedal jej odpoveď.

Niečo mu nesedelo. Ale potreboval to vidieť z iného uhla. Potreboval ju. Nie ako kráľovnú. Ako vojenského stratéga. Ako niekoho, kto vidí mapu ako hru. A zároveň nechcel vedieť, čo bude, keď ona zistí, čo vlastne analyzuje. Sklonila sa bližšie, až sa jednou rukou oprela o stôl. Jej oči sa prižmúrili a ticho sa nadýchla, akoby niečo skúmala. Zasunula si jeden prameň vlasov dozadu a zastrčila ho za ucho, bez toho, aby odtrhla pohľad od figúrok.

„Sú niektorí domáci?“ opýtala sa.

Nechcel odpovedať.

„Myslím, poznajú terén obaja rovnako?“ doplnila.

„Predpokladajme, že áno,“ prikývol.

„Títo,“ povedala, keď ukázala na menšiu červenú skupinu pri vyvýšenine.
„By sa mali pokúsiť dostať sem. Aby ovládli výhľad a tok rieky.“
Posunula jedného modrého panáčika.
„Takže títo musia byť rýchlejší. Ak sa tam dostanú prví, zablokujú postup a zároveň zneistia červených.“

Kaelan mlčal. Sledoval spôsob, akým sa jej mení výraz, keď uvažuje. Bolo to čisté, presné. Nezaváhala pri jedinom presune. A predsa nemohol vedieť, čo jej prebehlo hlavou. Či v tom hľadá stratégiu… alebo spomienky.

Nirella sa presunula k druhému okraju mapy, k horám.
„Tento priechod… je starý. Nepôsobí dôležito, ale ak by som mala uhádnuť, tu by som čakala obchvat. Nie frontálny útok, ale obídenie línie. Ak červení uvažujú takto, pošlú menšiu skupinu tadiaľto.“
Zamyslela sa. Potom posunula ďalšieho modrého panáčika bližšie k prechodu.
„Ak ho modrí rýchlo neobsadia, môže byť neskoro.“

Možno uvažovala ako vojak. Ale možno to bolo čosi iné, presnejšie. Príliš presné. Presunula modrého s istotou človeka, ktorý pozná vzdialenosti podľa sklonu slnka.

„Ak zálohy týchto modrých dorazia sem,“ ukázala na juh, „včas, vytvoria tlak zospodu. Červení budú musieť rozdeliť sily. A tým modrí získajú prevahu.“

Kaelan prikývol. Nepovedal nič, ale v očiach sa mu zračilo uznanie. Nielen pre jej znalosti. Ale aj preto, že jej odpovede neboli podfarbené zámerom. Nedržala nič späť. Ani len netušila, čo práve prezradila. Alebo áno?

Nirella sa odrazu napriamila. Zmenil sa jej dych. Pozrela na mapu, potom na figúrky. Spomalila pohyb, ako by ju niečo zabolelo.

Nie. Niečo nesedelo. Poznala ten úsek. Aj ten priesmyk. To nebola náhoda. A tie farby…
Prečo boli červení tí, ktorí poznajú každý kamienok, a modrí tí, čo sa tvária, že bránia vlastné územie?

„Toto nie je hra,“ povedala ticho.

Kaelan nič nepovedal.
Zostal mlčať. Pretože to vedel. Ale nevedel, čo presne zistila ona.

„Tá mapa je skutočná, však?“
Jej hlas bol už iný. Hlbší.
„Tie kopce… rieka… poznám tie miesta. A keď vravíš modrí a červení, myslíš tým… skutočné armády.“

Pozrela mu do očí. Nie s výčitkou. Ale s niečím, čo bolo oveľa tichšie a chladnejšie.
Zdržanlivosť. Možno bolesť.

„Len si mi nepovedal, kto je kto.“

Kaelan stále nič. Bál sa, že ak povie „modrí sme my“, zistí, čo sa práve stalo. A ak nepovie nič… možno ešte chvíľu zostane v nevedomosti. Ale možno už teraz nezostala.

Nirella sa znova pozrela na stôl. Dýchla nosom.

„Ak mám pravdu… a ak to, čo som práve povedala, sa stane… tak si ma práve prinútil povedať, ako má tvoja armáda poraziť môjho otca.“

Ustúpila o pár krokov a s vlhkými očami povedala:

„Až tomuto sa povie výhra. Gratulujem. Si lepší ako ja.“

Kým stihol otvoriť ústa, otočila sa a zmizla.