Neuč orla lietať – 28. kapitola

Nasledujúce dni trávila Nirella v archívoch. Doslova hnaná túžbou po pomste. Dala si predložiť staré zákony, vyhlášky z čias dávnych kráľovien, vojnové výnimky a protokoly o výkone moci počas neprítomnosti panovníka. Študovala s pokojom a sústredením. Všetko si zapisovala. A potom, o niekoľko dní neskôr, si dala pripraviť podklady. Nechala zvolať hlavných veliteľov a poradcov. Požiadala o prítomnosť aj správcu dekrétov, niekoľkých pisárov a dvoch archivárov ako svedkov.

Večer predtým zašla za Kaelanom do jeho komnaty.

„Ahoj,“ pozdravila.

Zdvihol hlavu od akéhosi papiera.

„Ahoj,“ usmial sa na ňu.

„Zajtra mám stretnutie s niekoľkými veliteľmi.“

Kaelan chvíľu premýšľal, kým sa opýtal:

„O čom?“

„Nič dôležité, ženské veci. Hovorím ti to len preto, aby si sa to nedozvedel od niekoho iného ako nejaké tajomstvo alebo čo. Máme medzi sebou celkom kľud, nechcem zbytočne víriť vodu.“

Chápavo prikývol.

„Dobre. Takže tam nemám ísť s tebou?“

„Nie, určite nie.“

„Dobre.“

Príjemne sa usmiala a otočila na odchod.

„Nirella?“ zastavil ju.

„Áno?“

„Som rád, že dodržiavaš etiku našej komunikácie.“

„Iste,“ prikývla.

Do svojich komnát sa pobrala so spokojným úsmevom.

Kaelan sa v kresle oprel a cmukol. O všetkom tomto už dávno vedel, jeho špeh nespúšťal kráľovnú z očí. Vedel, že bola celé dni v knihách, vedel, že velitelia sú na ceste k nim. Síce nevedel presne, o čo Nirelle ide, ale bolo mu absolútne jasné, že na tom stretnutí musí byť.

Kamenná sieň bola chladná, presvetlená len lúčmi slnka, ktoré sa lámalo cez vysoké oblúkové okná. Stoly boli postavené do tvaru podkovy, uprostred vyhradené miesto pre hovorcu. Vojenskí velitelia prichádzali po jednom, každý so sprievodom sluhu. Niektorí v plnej zbroji, iní v cestovnom odeve, ale všetci s rovnakou opatrnosťou v očiach.

Pozvanie totiž neprišlo od kráľa, ale od novej kráľovnej. A to bolo prinajmenšom nezvyklé. 

Nirella sledovala prichádzajúcich z balkóna. Dnes stavila všetko na jednu kartu. Že Kaelana už pozná dobre. Že keď mu povie, aby niekam nechodil, pôjde hneď priamo tam. Ak sa nemýli, tak Kaelan je už teraz niekde medzi divákmi, ktorým bolo rokovanie prístupné. Medzi veliteľmi by bol nápadný, ale v civilnom dave bude veriť, že o ňom Nirella nevie. Keď ho konečne zbadala, zaplavilo ju napätie z blížiaceho sa víťazstva.

Ahoj, drahý. Vitaj na dnešnom divadelnom predstavení.

Niektorí z veliteľov si medzi sebou ticho šepkali, iní si sadali mlčky. Kaelanovo kreslo na vyvýšenom mieste zostávalo prázdne. Nirella si však dala pozor, aby tam bolo.

Keď sa dvere opäť otvorili, v miestnosti nastalo ticho.

Nirella vošla pokojne, dôstojne, v tmavomodrých šatách s jednoduchou zlatou výšivkou. Bez sprievodu, bez ozdôb. V ruke držala len jeden zvitok a za ňou kráčal jediný pisár. Postavila sa doprostred, mierne sklonila hlavu na pozdrav a začala.

„Ďakujem, že ste prišli. Viem, že je nezvyklé, aby vás zvolala kráľovná. Ale verím, že to nebude veľký problém a spolu to zvládneme.“

Jej hlas nebol tvrdý ani ostrý. Len vyvážený a jasný. Niekoľko hláv sa naklonilo v pozornosti.

„Keďže ste tu, zjavne viete, že kráľ Denverry sa oženil. Alebo teda pre tých, ku ktorým sa táto novinka ešte nedostala, som Nirella, pôvodom z Varndorfu, dnes už z Denverry. Čiže tá, ktorú si kráľ Kaelan vybral, aby mu znepríjemňovala život.“

Kaelan sa pod kapucňou plášťa uchechtol a rovnako ako Nirella počkal, kým sa velitelia dosmejú.

„A teda, dnes s tým začínam. V uplynulých dňoch som preštudovala archívy týkajúce sa vojnového protokolu a výnimočných situácií. Všetci žijeme v krajine, ktorá vlastne ešte len teraz ukončuje vojnu. A tým myslím aj Varndorf, aj Denverru. Naši predkovia vedeli, že vo vojnovom stave sú muži na fronte, a tak starostlivosť o civilné obyvateľstvo ostávala na kráľovnej. Tento váš zákon upadol do zabudnutia, možno aj preto, že ste kráľovnú nemali, ale teraz ju máte.“

Ideš na to dobre, uznal v duchu Kaelan.

„Váš starý zákon doslova hovorí,“ sklonila sa k pergamenu a začala čítať. Aj Kaelanovi v tej chvíli došlo, že si touto schopnosťou získala ďalšie sympatie. „V neprítomnosti kráľa – počas jeho ciest, strategických misií alebo akéhokoľvek vyjednávania – má kráľovná právo rozhodovať o opatreniach súvisiacich s obranou civilného obyvateľstva. To znamená evakuácie, zásobovanie, zdravotné presuny.“

Tak to si vyhoď z hlavy! Toto by si mohla šmahom ruky otočiť na absolútnu moc hneď, ako vytiahnem päty z paláca!

V miestnosti nastalo ticho.

„Ja si uvedomujem, že mám ako kráľovná právo tento zákon jednoducho začať využívať. Ale chcela som vás vidieť a povedať vám to. Bola by som rada, keby som v tomto rozhodnutí mala vašu podporu, aj keď zo zákona nie je potrebná.“

Dobre, toto budem musieť zahrať nejako do ticha. Takú moc ti nedám.

V miestnosti zavládlo tlmené napätie. Jeden z veliteľov si odkašľal, druhý preložil ruky na stole. Žiaden z nich sa však neopovážil položiť otázku. Nirella ich mala. Všetkých. Napriek tomu bolo vo vzduchu cítiť ľahkú neistotu a Nirella si do rukáva siahla po eso:

„Náš kráľ Kaelan si myslí, že ho k tomuto nepotrebujem, ale ja som si nebola istá. Chcela som, aby ste nedostali informáciu len od niekoho, koho vlastne nepoznáte, obzvlášť, keďže som len žena. Ale aby ma podporil aj on, pretože verí, že sa o jeho krajinu dokážem dobre postarať, ak by to z akéhokoľvek dôvodu nemohol robiť on. Takže, vážení prítomní, Jeho Veličenstvo kráľ Kaelan!“

Natiahla ruku smerom ku Kaelanovi a priamo jemu do očí povedala:

„Drahý?“

Kaelanovi zamrzol na tvári výraz, srdce vynechalo jeden úder a zasekol sa mu dych.

Bežní občania okolo neho okamžite začali odskakovať ďalej a klaňať sa až po zem. Jednotliví velitelia sa na neho postupne začali otáčať a úklonom zdraviť.

„Pripojíš sa ku mne?“ venovala mu ďalšiu výzvu s hereckým úsmevom a stále vystretou rukou.

Ja ťa zabijem, povedal si v duchu, kým skladal plášť a vykročil k nej.

Prechádzal pomedzi ľudí mlčky, s kamennou tvárou, každým krokom bližšie k nej. Cítil, ako sa mu napína čeľusť. V duchu prechádzal všetky možné reakcie, no vedel, že už prehral. Všetci ho sledovali. V akejkoľvek inej situácii by ešte mohol pohŕdavo mávnuť rukou, odísť alebo aj zhodiť celý výstup ako ženský rozmar. Teraz už nie. Nie pred nimi. Nie po tomto oficiálnom vyhlásení, ktorého je zjavne súčasťou.
Vraj len žena. A predsa si ma práve donútila verejne schváliť, že budeš môcť rozhodovať namiesto mňa.

Keď k nej konečne došiel, zastavil sa len na krok od nej. Jej ruka bola stále vystretá. A ona drzá, pokojná, nádherná. Pozerala sa mu priamo do očí. Ako vždy, keď si bola istá, že vyhrala.

Kaelan jej ruku pomaly prijal a otočil sa k veliteľom.

„Moja manželka má vo všetkom, čo dnes povedala, moju dôveru aj podporu,“ povedal pokojne, hlasom, ktorý nemusel zvyšovať. Vedel, že každé slovo sa zaryje hlboko. „A ja očakávam, že ju budete poslúchať ako mňa.“

Po skončení stretnutia sa všetci presunuli do veľkej sály, kde boli pripravené stoly s vínom, ovocím, chlebom a mäsom. Velitelia postávali v skupinkách, prehodili si kabátce, niektorí si už rozopínali zbroj. Kaelan zostal. Musel. Ako kráľ nemohol odísť bez toho, aby to pôsobilo ako nespokojnosť. Nirella to vedela.

Usmievala sa, zdravila každého osobitne, pýtala sa na ich rodiny, spoznávala mená aj históriu. Boli dokonalý kráľ a kráľovná. Prívetiví, pokojní, silní. Ale ako čas plynul, pohybovali sa v miestnosti tak, že sa čoraz častejšie nachádzali v tesnej blízkosti. Až kým sa obaja ocitli pri bočnom stole, ďaleko od hlavného ruchu.

Kaelan sa k nej naklonil veľmi pomaly.

„Moja poklona, princezná. Tento kúsok sa v rebríčku tvojich výkonov dostal na druhé miesto, hneď za koleno na mojich guliach.“

Nirella sa k nemu otočila a pozrela do očí.

„Drahý, koleno na tvojich guliach mám aj dnes.“

Otočila sa a odišla. Pomaly, s ľahkým vlnivým pohybom bokov. Kaelan zaťal čeľusť tak, že ho to zabolelo. Ale zostal na mieste. Musel.

Kým sa celá udalosť skončila, vypočul si ešte jednu úprimnú vetu, keď sa pri ňom zastavil Gavran a opýtal sa:

„Dá sa toto označiť akokoľvek inak, ako že s tebou kompletne vyjebala?“