Neuč orla lietať – 27. kapitola

Nirella stála na podstavci uprostred komnaty len v tenkej spodnej bielizni, ktorú jej zapínali na chrbte dve mladé slúžky. Tretia sa práve skláňala k jej členkom, kde sa snažila zmerať dĺžku lemu, ktorý mal ísť na spodok budúcej sukne. Vzduch vo vnútri bol plný šepotov, ihiel, nití a jemnej levanduľovej vône, ktorú niekto rozptýlil z čerstvo natrhaného venca pri okne. Nirella mala zdvihnuté ruky a držala ich pokojne nad hlavou, ako jej to kázali. Plecia mala rovné, pohľad upretý pred seba. No myseľ jej utekala inam.

Zrazu sa na dverách ozvalo prudké zachvenie kľučky. Kaelan sa nesnažil klopať, rovno sa pokúsil otvoriť dvere.

„Nirella?“ ozval sa za dverami jeho hlas. Prekvapený.

„Áno?“ odpovedala.

„…tie dvere sú zaistené?“

„Áno.“

„…lebo?“

„Lebo som nahá a potrebujem súkromie.“

Každej jeho vete predchádzalo krátke váhanie, každá jej odpoveď bola rýchla a samozrejmá.

„…to je žart?“

„Nie.“

Nastalo o niečo dlhšie ticho. Potom jeho varovný hlas, zreteľne nižší, až neprirodzene pokojný:

„Napočítam do troch…“

Premýšľala. Bože, tak veľmi chcela, aby sa k nej nedostal. Tak veľmi túžila vytočiť ho, aby zúril! Od bezmocnosti! Aby mu klesol ten jeho hrebienok!

„…jedna…“

Dočerta. Nechce na zadok. Nie, také poníženie už nie.

„…dva…“

Dočerta!

Nirella schmatla najbližšiu látku, kus nedokončenej sukne, ktorá ležala cez operadlo kresla, a narýchlo si ju pritisla k telu. Zakrývala si ňou prsia aj boky, tak, ako sa len dalo.

„Otvorte mu!“ skríkla na slúžky.

Jedna z nich rýchlo odsunula závoru. Dvere sa otvorili skôr, než stihli ustúpiť.

Kaelan vošiel bez zaváhania. Zastal priamo vo dverách, pohľadom preletel po miestnosti. Po nej, po slúžkach, po rozpakoch a tichu, ktoré zrazu vibrovalo ako napnutá struna.

„Von,“ povedal tlmene.

Slúžky sa ani nepokúsili protestovať. Bez jediného slova odložili nástroje. So sklopenými hlavami vyšli z komnaty a aj za sebou zavreli dvere.

Nirella stála nehybne na podstavci, zabalená do látky, ktorú si držala pevne na prsiach. Líca jej horeli, no pohľadom neuhla. Pozerala priamo na neho. Pevne.

Kaelan pristúpil až k nej. Bez slova. S výrazom, ktorý nebol ani nahnevaný, ani láskavý. Len neústupný. Stisla látku ešte pevnejšie. Srdce jej bilo ako o závod.

Kaelan si strčil ruky do vreciek nohavíc. Už vedela, že to neveští nič dobrého.

„Čo to malo znamenať?“ zaznelo jasným tónom, ktorý sa jej zaryl pod kožu ako ihla. Nie krik, nie výčitka. Len surová kontrola.

„Nemôžeš si sem vojsť, kedy sa ti zachce! Mám právo na súkromie a očakávam, že to budeš akceptovať!“ Nirella zhlboka dýchala, v očiach sa jej miešal strach s hnevom. „Chodíš si ma používať ako vec, ale nemôžeš si robiť všetko, čo ti napadne!“

Ako vždy, tento jej tón mu začal presúvať krv do nohavíc. Pomaly kývol hlavou a naznačil miesto pred sebou. 

„Poď mi porozprávať, čo všetko nemôžem,“ vyzval ju takmer priateľsky, tým tónom, ktorý vždy znamenal jediné. Chystá sa ju šukať. Jej vnútro sa stiahlo v očakávaní a čosi v nej sa bleskovo prebralo. Ale nepohla sa.

„Nebudem ťa poslúchať ako pes!“ vyhŕkla.

Kaelan sa ani nepohol. Len sa na ňu díval. Dlho. Výraz mu zmäkol. Nie však z lásky. Z istoty. Ako lovec, ktorý vie, že korisť neutečie, nech sa akokoľvek vzpiera. Nadýchol sa cez nos, veľmi pomaly, akoby si vychutnával jej vzdor, jej chvejúce sa telo, ten pohľad plný hrdosti, ktorý už poznal. A vedel, ako končí.

„Budeš ma poslúchať ako žena, ktorá vie, komu patrí,“ odpovedal potichu.

„Nepatrím ti a nebudem ťa poslúchať!“ vykríkla zúrivo.

Ale slová jej už zneli menej presvedčivo. Sama cítila, ako slabne. Nie zo strachu, ale z vedomia, že jej protesty nezmenia nič. Jej telo ho už cítilo, hoci stál pár krokov od nej. Tá istota v jeho hlase, pomalosť jeho pohybov. Všetko v nej kričalo, že čoskoro sa jej zmocní. A čo bolo horšie… jej vlastné telo to chcelo. Nenávidela tú túžbu, ktorá prichádzala napriek vôli. Napriek rozumu. Len z neho. Z jeho hlasu, z jeho blízkosti, z toho pokoja, ktorý ju rozkladal zvnútra.

Kaelan sa pohol náhle a oboma rukami ju chytil za boky. Zastonala prekvapením, no nestihla ani protestovať a už ju sťahoval dolu. Snažila sa udržať látku, ktorou si zakrývala telo, no on jej ju bleskovo vytrhol z prstov. Prudko, suverénne. Jeho ruky boli neúprosné, keď si ju pritiahol k telu. Oprel si ju na hrudník, cítila napnuté svaly pod jeho košeľou a tvrdosť jeho postavy, ktorá sa ani nepohla pod jej váhou. V tej blízkosti ju obklopila jeho vôňa. Ostrá, surová, ešte len sa rozvíjajúca. Tá, ktorú poznala, keď ju chcel. Z opaska vytiahol krátky nôž. Ostrý, lesklý, ako všetko na ňom. Nepustil ju. Naopak, jednou rukou ju pevne držal, aby sa nemohla ani pohnúť, druhou siahol k jej bielizni. Čepeľ priložil priamo doprostred látky, medzi jej prsia, a jedným plynulým ťahom ju rozrezal celú zhora nadol. Bez zbytočných gest. Bez zaváhania. Látka povolila, rozletela sa a zosunula z jej tela. Ešte stále ju držal, keď sa jej zvyšky skĺzli po bokoch a dopadli na zem k ostatným kúskom. Nepohol sa. Neprestal. Jeho pohyby boli pokojné, no nekompromisné. Až potom ju pomaly postavil pred seba. Nie jemne, ale pevne, presne. Ako keď niečo uloží tam, kde to má byť.

Tá jeho fyzická nadvláda jej vždy brala odhodlanie.

Hľadel na ňu nie s posmechom, nie s triumfom. Len s tým tichým, neotrasiteľným nárokom, ktorý jej bral dych.

Už mi to urob! Privrela na chvíľku oči, ale potom ich otvorila späť na neho. Pozoroval ju a jeho pohľad sa zmenil. Spozornel. Akoby v jej tvári odrazu zbadal niečo nové.

Snáď nečítaš aj myšlienky! zhrozila sa.

Jemne naklonil hlavu a prižmúril oči. Pristúpil k nej tak blízko, že na vlasoch cítila jeho dych.

„Chceš, aby som ťa šukal, princezná?“ zašepkal nežne.

Hneď! Ale mlčala a rýchlo dýchala.

„Tak mi to ukáž,“ pokračoval. „Ponúkni sa mi,“ vyzval ju.

Roztiahla oči nechápavo aj šokovane.              

„Kľakni si na štyri a vystrč mi mušličku. Ak ju chceš vyplniť.“

Jemu samému tie slová, a najmä predstava, vytvrdili vtáka ešte viac.

Nirella okamžite zavrčala:

„Zabudni!“

Chvíľku mlčal a potom jemne pokýval hlavou. Otočil sa na odchod a kým prešiel dverami, predniesol:

„Ešte raz nájdem ktorékoľvek dvere k tebe zaistené a rovno dostaneš na holú!“

Nirella ostala šokovane stáť.

Nemôžeš ma nechať… takto!

Kaelan sa sám pre seba usmial. Vedel úplne presne, čo práve urobil. Nechal ju vzrušenú, z neho. A neuspokojenú. Nechal ju proste chcieť. Odchádzal hoci nadržaný, s tvrdým vtákom, ale plný uspokojenia.

Už si moja, princezná. Ale ovládať ma nebudeš!

Kým zašiel za roh, začul ešte prudký náraz o stenu a zvuk rozbíjania sa niečoho krehkého.

„Zasraný bastard!“ skríkla Nirella zúrivo.

Doširoka sa usmial.