Neuč orla lietať – 25. kapitola

Prvé, čo cítila, bol chlad na holých stehnách. A potom tiaž niečoho mäkkého. Kaelanovho stehna vedľa nej. Ležal na chrbte, pokojný, silný, v dyme svitania, ktorý prenikal cez ťažké závesy.

Nirella sa nehýbala. Telo ju bolelo, ale nie tak, ako čakala. Nie z násilia, ale z preťaženia, z nepoddajnosti, ktorou si sama zavarila. Každý sval jej pripomínal noc, každý výdych mal stopu napätia, ktoré si niesla ešte z predchádzajúcich dní.

Chcela sa pohnúť, no ostala ležať. Nevedela prečo. Možno z obavy, že je ešte zviazaná. Možno z istoty, že ak nie je, niečo to znamená.

Pomaly zodvihla ruky. Voľné. Zápästia mala doškriabané, ale voľné.

Zostala zmätená. Ruky spustila na boky a zistila, že celkom nahá leží pod prikrývkou a nik ju nestráži. Ani lano. Ani reťaz. Ani jeho paže.

Kaelan dýchal zhlboka. Ešte spal. Prehltla. Pomalým pohybom sa vyvliekla z postele. Chcela niečo na seba. V rohu miestnosti ležali jediné jej šaty. Svadobné. Krémové, pokrčené, s natrhnutou stuhou na chrbte. Zdvihla ich a obliekla si ich bez spodníc, bez korzetu, len ako záchranu pred nahotou.

Dvere. Neboli zamknuté.

Otvorila ich potichu a vyšla do chodby.

Nikde nikoho.

Nie stráže. Nie šepot. Len ranné šero, ticho prerušované zvukmi vetra, ktorý sa opieral do starých skiel.

Rozbehla sa. Nevedela kam. Ale musela ísť preč. Do väzenia, bola jej prvá myšlienka. Chcela vidieť svojich ľudí. Presvedčiť sa, že sú v poriadku. Nájsť niečo pevné, čo by jej dalo zmysel.

Hrad bol cudzí. Zle sa jej orientovalo. Míňala dvere, schody, tiché arkády. Všade pusto. Aj tam, kde by čakala služobníctvo.

Pri jednej z chodieb natrafila na staršieho sluhu s prázdnym košom. Zastal hneď ako ju zbadal a sklonil hlavu.

„Vaša Výsosť,“ zašepkal s rešpektom a cúvol k stene.

Nirella sa mu nepozdravila. Len prešla okolo, ale vnútri ňou niečo trhlo. Ďalšia žena, možno kuchynská pomocníčka, zastala s miskou vody a bez slova sa uklonila. Mladý panoš, ktorý niesol listiny, sa jej uhol z cesty a pokľakol, ako sa patrilo.

Krivilo jej to myšlienky. Nečakala to. Táto úcta… nebola predstieraná. Prichádzala samozrejme. Akoby ju už všetci prijali. Akoby ju považovali za to, čím sa včera oficiálne stala.

Zastavila sa až pri klenutej chodbe, kde sa steny zvažovali do úzkeho podzemia. Prvá stopa tmy. Prvá vôňa vlhkosti. Možno tam nájde, čo hľadá. Otvorila ťažké dvere.

A zostala stáť.

Bola to len stará pivnica. Sudy. Seno. Nič, čo by jej mohlo pomôcť. A predsa v tej tme chvíľu stála, akoby čakala, že ju niekto vyhreší.

Nik neprišiel. Nik sa jej nepýtal, kam ide. Nik ju nechytil za rameno.

A to ju prekvapilo najviac.

Niekoľko krokov späť po kamennom schodisku našla mladého strážcu so zlatou prackou na plášti. Vyzeral prekvapene, keď ju zbadal, no okamžite sa uklonil.

„Vaša Výsosť… môžem vám nejako poslúžiť?“

„Kde nájdem väzenie?“ opýtala sa bez zaváhania.

Neodporoval:

„Zájdite touto chodbou až po sochu vlka, potom vpravo. Posledné dvere naľavo dolu schodmi.“

Nirella prikývla. Nič viac nepovedala. Len pokračovala.

Väzenské dvere boli ťažké, kovové, so železnými výstuhami. Pred nimi stáli dvaja strážcovia, ktorých prítomnosť ju na okamih zmiatla. Jeden sa okamžite vystrel, druhý jej otvoril dvere bez slova. Ani jeden jej nevzdoroval. Ani sa nepýtali, prečo prichádza.

Otvorila ich bez váhania. Za nimi sa vinula chodba s niekoľkými celami. Vládol tam zápach potu, kovu a zatuchliny.

V jednej z ciel sedel muž so strapatými vlasmi a zarastenou tvárou. Spod viečok na ňu pozrel unaveným pohľadom.

„Veličenstvo?“ zamrmlal.

Nirella sa zastavila pár krokov od mreží. Muž mal jazvu cez obočie a v jeho hlase znela únava, nie však porážka.

„Slúžil si podo mnou,“ povedala potichu.

Muž prikývol.

„Od smrti kráľovského syna. Pamätám si deň, keď ťa priviedli do tábora. Nikto nevedel, kto si. Ale rozkazovať si vedela lepšie než on.“

„Hovorili ste, že bránime naše územie,“ zašepkala.

„Hej. Ale odkedy som tu…“ pokrčil plecami, až zaškrípali putá. „Nie som si tým už istý.“

Pozrela mu do očí. Boli bledé, ale priame. Nie zničené.

„Koľko vás tu je?“ spýtala sa.

„Štrnásť. Niektorí zranení. Niektorí… zlomení.“

Nirella stisla pery. Otočila sa k vojakom pri dverách.

„Priveďte správcu väznice,“ povedala pokojne. „A pripravte zoznam všetkých zajatcov z Vargornu.“

Strážca zaváhal len na okamih, potom sa uklonil a zmizol.

Muž za mrežami na ňu uprene hľadel. „To myslíte vážne?“

„Neviem, čo všetko môžem,“ odpovedala potichu. „Ale viem, že vás tu nenechám hniť.“

O niekoľko minút sa objavil zavalitý úradník so zväzkom kľúčov a strážnym záznamom. Uklonil sa až po pás.

„Vaša Výsosť?“

„Všetkých mojich mužov prepustíte do môjho dozoru. Dnes. Hneď.“

„Ale… to by vyžadovalo súhlas kráľa…“

„Alebo kráľovnej?“ prerušila ho ostro. „Nechajte ich obliecť, umyť, nakŕmiť. Do večera budú na slobode.“

Úradník sa znova uklonil. „Ako rozkážete.“