Neuč orla lietať – 24. kapitola

„V poriadku,“ vstal z postele. „Chcel som začať po dobrom, ale keď nie, tak nie.“

Rozhliadol sa. V rohu izby, nad lavicou pod oblúkovým oknom, sa klenul kovový hák pôvodne určený na zavesenie zbroje či lampáša. Kaelan ho letmo zaregistroval už predtým. To nebolo úplne ideálne. Na jednej zo stien boli v stene svietniky. Až mu pohľad padol na ťažký dubový stôl s vyrezávanými nohami. Luster nebol ďaleko od neho. Kaelan prešiel k stolu a potiahol ho tak, aby jedna z jeho hrán ostala pod lustrom. Vrátil sa k Nirelle, bez slova ju vzal za ruku a odviedol práve tam. Trochu znervóznela, nevedela, čo plánuje. Ale nebránila sa ani náznakom. Zastal pred ňou, uchopil ju za boky a bez slova ju nadvihol. Usadil ju na okraj stola s nohami spustenými k zemi. Zo svojho županu prehodeného cez operadlo kresla vytiahol viazanie, široký pás jemnej tmavej látky.

„Nie,“ hlesla, keď to zbadala.

„Prosím?“ Ustal v pohybe. „Nechceš, aby som ťa viazal? Nie je to vôbec nutné. Stačí povedať, čo by si chcela.“

„Nemôžeš ma zviazať! Nie je na to dôvod, robím všetko, čo odo mňa chceš!“ bránila sa.

Chvíľku ju pozoroval. Takže takto si to premyslela. Keď bude poslúchať, nezviaže ju. Usmial sa:

„Som tvoj kráľ. Môžem všetko.“ 

Pohladil ju po vlasoch, ale odtiahla sa od neho.

„Nepoviem, že ťa nechcem!“ skúšala ešte posledné, ale už jej do očí vstupovala zlosť.

Chvíľku hľadal slová.

„Dobre, princezná, takže prvé pravidlo nášho spoločného života. Čokoľvek, čo urobíš, bude mať následky. A za to, o čo si sa pokúsila teraz, už nebude stačiť, že ma neodmietneš. Budeš musieť povedať, že chceš, aby som ťa pretiahol.“

Porazenecky zakňučala. Veľmi dobre vedela, kto zase vyhrá. Pomaly jej zdvihol ruky nad hlavu a zviazal zápästia, upevniac ich o hák na lustri. Napnuté ramená ju nútili narovnať sa, chrbát mala vystretý, prsia vystavené jeho pohľadu.

Kaelan si kľakol na zem medzi jej nohy. Uchopil ju za boky, pritiahol si ju bližšie k okraju stola a pomaly, takmer s posvätnou úctou, sa sklonil. A jazykom sa jej dotkol. Jemne. Presne.

Nirella sa napla. Nie zo vzdoru, zo šoku. Nevedela, čo čaká, ale určite nie toto.

Prvý výdych jej unikol s nečakanou silou. Druhý už bol prerývaný. Tretí sa stratil v tichom zastonaní. S každým ďalším pohybom jeho jazyka sa v nej lámalo odhodlanie. Zadržiavala dych. Vzpierala sa vlastnému telu. No márne.

Nohy sa jej začali chvieť. Ruky sa napli ešte viac. Nechcela. Naozaj nechcela. A predsa sa jej boky samy zdvihli v ústrety jeho ústam. Vzlykla, nehlasno, s tvárou obrátenou k stropu, akoby sa hanbila za to, čo cíti.

Kaelan to nevnímal ako víťazstvo, skôr ako potvrdenie toho, čo vedel. Že jej telo ho už dávno prijalo. Len myseľ ešte stále bojovala. A tú hodlal zlomiť najpomalšie zo všetkého.

Neprestával. Naopak. Jeho jazyk sa hýbal s precíznosťou skúseného muža, ktorý sa neponáhľa. Vedel, kam sa má dotknúť, kedy pridať, kedy zastať. A kedy sa jej znova dotknúť len dychom.

Nirella sa triasla. Nie strachom. Vzrušením, ktoré nenávidela. Kaelan zodvihol zrak. Pozrel sa na ňu roztrasenú, stratenú, krásnu. A pokračoval. 

„Kaelan!“ vykríkla. Miloval, keď šepkala jeho meno, ale tento výkrik si ho okamžite podmanil.

Postavil sa.

„Chceš mi niečo povedať, princezná?“ zašepkal viac vzrušene, než nežne. Pozrela na neho omámeným pohľadom a lapala po dychu. Strčil jej medzi nohy ruku a opäť našiel klitoris, tentokrát prstami.

„Vieš, že ti to nemôžem odpustiť. Musíš mi povedať, čo chceš.“

Dýchal zrýchlene a prstami pokračoval tam, kde jazyk prestal. Zvíjala sa v putách a nahlas vzdychala. Pozrela na neho znova, ale už bola tak tesne pred vrcholom, že nedokázala mať v pohľade nič iné, než túžbu. 

„Prosím, pretiahni ma,“ vydýchla.

Okamžite si prisunul jej boky, zdvihol ju ešte vyššie a prudkým pohybom do nej vnikol. Nirella vykríkla prekvapením, túžbou, napätím, ktoré sa konečne uvoľnilo. Nebola pripravená. A predsa úplne. Bolesť, ktorá jej vystrelila do lona, sa zlomila v slasti, keď sa začal hýbať. Rýchlo. Bez varovania. Bez prosby. Bez náznaku citu. Tak, ako mu to dovolila. Tak, ako ho k tomu vyprovokovala.

Jej ruky nad hlavou sa napli do posledného svalu, no telo sa mu poddávalo so zúfalou oddanosťou. Znovu a znovu sa jej boky dvíhali proti jeho nárazom, až stratila pojem o tom, čo cíti. Jediné, čo vedela, bolo, že to nestačí. Že sa blíži… a že ešte nechce prestať. Kaelan sa nehýbal v rovnom rytme, menil tempo, hĺbku, uhol. Akoby ju skúšal. Akoby si vychutnával každý kúsok jej tela. Nirella lapala po dychu. A keď sa jej konečne zachvela panva, keď sa nadvihla do oblúka a prudko vykríkla v slastnom kŕči, neskončil.

„Ešte nemáš dosť,“ zachripel, keď pocítil, ako sa jej stiahli svaly. „Ani náhodou.“

Zovrel jej boky a prirazil tvrdšie. Znova. A znova. Nedovolil jej uvoľniť sa. Nedovolil jej padnúť. Práve keď si myslela, že sa jej telo zrúti, preťal ju druhý vrchol. Prudší, surovejší, krik jej vytrhol hlas z hrdla. Bola jeho. Každým kúskom. Svoj silný orgazmus by nezastavil, ani keby veľmi chcel.