Neuč orla lietať – 23. kapitola

Kamenné nádvorie sa hemžilo hosťami, akoby naň zostúpila celá šľachta severu. V skutočnosti to boli len tí, ktorí to za taký krátky čas stihli. Vojvodovia v hermelínových plášťoch, baróni so zlatými retiazkami, rytieri s lesklými mečmi a poslovia vzdialených dvorov sa zoradili do polkruhu pred oltárom pokrytým smrekovými vetvami a čečinou prepletenou sušenými kvetmi, znakmi oboch krajín. Nad nimi sa skvel erb Kaelanovej Denverry so sivým vlkom, vedľa neho orol Vargornu. Znak spojenectva, ktoré ešte len hľadá rovnováhu.

Kaelan stál mlčky. Jeho tmavomodrý plášť s vyšitým sivým vlkom sa jemne vlnil vo vetre. Tvár mal bez výrazu, pevne sústredenú. Po bokoch stáli dvaja najstarší radcovia, nemí svedkovia jeho rozhodnutia, za chrbtom sa mu leskli prilbice jeho verných mužov.

Hudba stíchla. Kroky na kameni oznámili príchod nevesty. Nirella kráčala s hlavou vztýčenou, v rukách držala kyticu z lesných kvetov a suchých tráv. Jej otec, Tharan, ju viedol bez slova. Jeho dlaň bola tvrdá ako železo, ale hrdá. Držal ju pevne, s vedomím, že tento krok je začiatkom veľkej príležitosti a že práve cez ňu môže získať, čo sa mu vojnou nepodarilo.

Kňaz zdvihol ruky a hlasom starého severu začal hovoriť o zväzkoch, o cti, o obeti. Slová zneli ako z iného sveta, tvrdé, neúprosné, dávne. O povinnosti kráľa viesť svoj ľud a ženy ctiť meno svojho muža. Kaelan stál nehybne. Nepohol jediným svalom ani vtedy, keď mal prehovoriť. No jeho odpovede boli jasné, zreteľné, neochvejné. Všetci počuli, že vie, čo robí.

Nirella mlčala. Odriekla sľuby ako cudzie verše, ktoré sa musia povedať, aby sa človek dostal z tmy. Jej tvár bola hladká ako mramor, ale oči sa jej leskli vzdorom. Ten jediný plamienok ešte nezhasol.

Keď jej Kaelan položil na plecia svoj plášť, urobil to pomaly, dôstojne, akoby ju symbolicky zavíjal do svojho sveta. Chvíľu ten plášť vážil priveľa. Akoby ňou prešlo niečo nezvratné. Už nebola len princezná z Vargornu. Bola kráľovnou Denverry. Pred očami celého dvora. A pred svojimi vlastnými.

Potlesk sa ozval, ale znel ako vzdialené ozveny mečov. Úctivý. Krátky. Bez radosti. Nikto sa neusmieval.

Ani jeden z nich.

Po hostine, ktorá sa ťahala do neskorého večera, ich nechali osamote.

Nirella mlčky kráčala po chodbách hradu, ktoré sa ešte len učila poznať. Kaelan ju neviedol za ruku, ale išiel za ňou. Krok za krokom, až do izby.

Za dverami zavládlo ticho. Plápolajúce fakle na stenách kreslili tiene po kameňoch a kožušinách. V rohu stála misa s vodou, neporušená. Vzduch voňal po borievke a studenej železnej zbroji.

Nirella zastala pri posteli, ale neobrátila sa. Dych mala plytký, ruky zopnuté. Vedela, čo sa čaká.

Kaelan zavrel dvere a pomaly si rozopol opasok. Neponáhľal sa. Nesnažil sa prekvapiť. No každý jeho pohyb bol tichým potvrdením toho, že svadba ešte neskončila.

„Toto je dôležité,“ povedal mäkko, no bez možnosti odporu. „Nie pre hostí. Nie pre kňaza. Pre nás.“

Nirella neodpovedala. Až keď sa postavil nahý k nej, otočila sa k nemu tvárou. Nie z lásky, ale z hrdosti. Neuskočila, ani keď jej sňal plášť z pliec. Ani keď sa dotkol šnúrok jej šiat.

Rozviazal ich pomaly. Ponechal jej čas cítiť každý jeden uzol, každý prst, ktorý sa jej dotkol. Keď látka klesla na zem, nezostalo jej nič, za čo by sa mohla ukryť. Len ona. A jeho pohľad.

Kaelan neprehovoril. Len si ju prezrel ako niečo, čo mu právom patrí. Ale nepohol sa ďalej. Dal jej chvíľu.

Nirella sa nepohla. Ani o krok. Ani vtedy, keď si ľahol do postele a natiahol k nej ruku.

Zaváhala. Ale potom k nemu pomaly pristúpila a ľahla si vedľa. Na chrbát a čakala. Nepozrela sa na neho. Len ležala, stuhnutá, s rukami pri bokoch. Celým telom mu jasne hovorila: urob, čo musíš a skonči. Kaelan si to všimol okamžite. Nečakal pohladenie, ale jej mlčanie, jej vzdialenosť v každom svale bola výrečná.

Pomaly sa nad ňu naklonil. Nedotkol sa jej. Len jej pohľadom prešiel po perách, po kľúčnych kostiach, po prsiach, ktoré sa zdvíhali v zadržanom dychu.

„Takto si to predstavuješ?“ zašepkal.

„Nie som to ja, kto si niečo predstavuje,“ odvetila potichu.

„Chceš si to odležať?“ opýtal sa, aj keď odpoveď poznal. Nič nepovedala. Ani neprikývla. Len sa nepohla.

Kaelan sa usmial. Pomaly, takmer láskavo.

„Tak to nebude,“ zašepkal jej pri uchu. „Ani dnes, ani nikdy. Nie so mnou.“

Rukou sa oprel o posteľ, no pohľad mal nečakane pokojný.

„Potrebuješ spútať, princezná?“ spýtal sa s tichým podtónom zábavy, absolútne ignorujúc, že tento jej titul sa práve pred chvíľou zmenil. „Poznám tvoju vášeň. Žeby tvoje telo poslúchalo len vtedy, keď nemá na výber?“

V okamihu sa jej oči rozšírili. Chcela niečo odvrknúť, prudko ho odstrčiť alebo aj zaškrtiť. Namiesto toho stisla pery a zaťala zuby. Odhodlaná nijako mu nepomôcť a nespolupracovať. 

„Ty si neuveriteľná! Budeš so mnou bojovať do posledného dychu?“ usmieval sa. „Naozaj veríš tomu, že touto pasivitou sa mi znechutíš?“ 

Odvrátila od neho hlavu a mlčala.