Neuč orla lietať – 22. kapitola

Nirella zacítila, ako ju chytil za lakeť, prudko strhol k sebe a bez jediného ďalšieho slova si sadol na kraj postele a ju stiahol bruchom cez koleno.
„Kaelan!“ skríkla, keď dopadla. Ruky jej prebehli po jeho stehne, snažila sa zdvihnúť. Nepomohlo. Pevne ju držal. Jednou rukou ju priklincoval k telu, druhou jej bez váhania vyhrnul šaty.
„Napriek všetkej tvojej hrdosti,“ vyslovil ticho, chladne, „nevieš si predstaviť, ako veľmi si o toto žobroníš.“

S neuveriteľným zadosťučinením jej stiahol bielizeň pod zadok.

„Nedovolím ti–“ začala, ale prvý úder ju prerušil. A hoci čakal, že ho prekryje výkrik, nič neprišlo. Len zasyčanie. A napätie, ktoré jej stiahlo telo.
Druhý úder. Tretí. Ruka jej zovrela jeho lýtko. Nerevala. Neprosila. Bojovala so sebou. Štvrtý úder. Piaty. Každý zreteľný, pravidelný. Nešlo o bolesť. Nirella necítila nič z toho, čo by ju dokázalo zlomiť ako bojovníčku. Toto bolo iné. Ponižujúce. Bola ohnutá cez jeho koleno s nahým zadkom ako dievča, nie následníčka trónu. A on sa ani nenamáhal ponáhľať. Každý úder bol pomalý. Premyslený. Výstražný.

Šiesty. Siedmy. Ôsmy.

Zhlboka sa nadýchla, stisla oči. Zatínala čeľusť, nie proti bolesti, ale proti hanbe, ktorá jej s každou ranou viac zalievala líca. Snažila sa tváriť, že sa jej to netýka. Ale Kaelan cítil, ako jej telo tuhlo zo vzdoru a z rozpakov. Z pokožky, ktorá horela, no nie od rán, ale od zahanbenia.

Jedenásty. Dvanásty.

Každý dopad ruky jej pripomínal, kde je. Ako je. V akej pozícii. Ruka zaborená do jeho lýtka. Nahá pokožka vystavená, rozhorúčená, napnutá. Nebude ho prosiť. Toho sa nedočká.

Dvadsiaty.
Tvár jej horela. Každá slza, ktorú tak zúfalo zadržiavala, sa jej zrážala pod viečkami ako dôkaz toho, čo nenávidela najviac: že je slabšia. Že prehráva. Že ju má. Nekričala. Ale poníženie sa z nej valilo potichu, silnejšie než plač.

Dvadsiaty štvrtý. Dvadsiaty piaty. 

Kaelan ju držal. Nie ako trestajúci muž, ale ako niekto, kto si práve vychutnal víťazstvo, po ktorom netúžil zo zloby, ale z potreby obnoviť rovnováhu. Až keď skončil, zdvihol ju do náručia a bez slova položil bruchom na posteľ. Šaty jej zostali vyhrnuté, no už ju nedržal. Len sa nad ňou sklonil, položil jej dlaň na chrbát. Pevnú, teplú, nezadržateľnú a zotrval tak.

Ona sa nepohla. Dýchala plytko, ticho, tvár opretú o vankúš. Zvládla to. Nezlomila sa. Ale ani nevyhrala. A to ju pálilo najviac.

Kaelan sa zložil vedľa nej, pomaly, s pokojnou istotou. Jeho telo sa dotklo jej chrbta, hruď sa mu zdvihla spolu s jej dychom. Nepovedal nič. Nepotreboval. Ruku, ktorou ju pred chvíľou trestal, teraz položil na jej telo. Pevne. S istotou. Palcom jej prešiel po boku, zastal na páse a potom jej pomaly, veľmi pomaly, vytiahol šaty ešte vyššie.

Nebránila sa. Nemala silu. Len sa zhlboka nadýchla, keď jej odhalil celý chrbát. Koža jej horela. Nielen od rán, ale aj od vedomia, že je mu vydaná napospas.

Jeho dlaň jej skĺzla zo stredu chrbtice dolu. Nie ako úder, ale ako pohladenie. Jemné, takmer láskavé. Krúživým pohybom sa vracal späť, potom znova nižšie k vystavenému zadku, ktorý si pred chvíľou podmanil, a ešte nižšie, na stehná. Pomalý, pokojný dotyk, ktorý jej pripomínal, že jej telo už nie je jej vlastné. Nie celkom.

Kaelan jej pritisol pery k šiji a potom sa naklonil k uchu:

„Nabudúce si premysli, kam až siaha tvoja odvaha.“

Zalapala po dychu. Trochu od zlosti, trochu preto, že sa prstami dotkol mušličky. Nie hlboko. Nie surovo. Len s tichou, chladnou istotou, že si môže dovoliť, čo chce. Nirella zovrela pery a on si to vychutnával. Nie jej bolesť, ale to, že ho konečne cítila presne tak, ako on cítil ju celý ten čas. Až pod kožou.

Jemne sa jej dotýkal, hladil a prstami našiel tesný vstup. Pomaly, starostlivo prenikol dnu. Nie hlboko. Nie silno. Ale tak, aby cítila jeho prítomnosť.

Nirella zalapala po dychu. Ticho. Akoby ju to prekvapilo. Kaelan sa k nej sklonil, čelom sa oprel o jej lopatku a zotrval. Prsty vtláčal jemne, začínal hľadať rytmus, ktorý by jej vyhovoval. Nehýbala sa, ale začala jemne vzdychať. 

„Tak je to správne,“ zašepkal jej do vlasov, skôr sám pre seba. Ruku mal istú, no pohyboval sa ňou ako muž, ktorý nechce dobýjať, len uzmieriť. Dýchal jej na krk, pomaly, vážne, takmer nežne. Jeho prsty v nej pokračovali. Pomalé prenikanie, jemné trenie, ktoré neprestávalo. Kaelan ju druhou rukou hladil po bokoch, akoby jej tým chcel povedať, že sa už nemusí báť. Nirella stále ležala nehybne. Po chvíli už nedokázala dýchať rovnomerne. Vzduch sa jej zachytával v hrdle a prsty sa jej zaborili do prikrývky. Kaelan to cítil. Nezmenil rytmus. Len jemne pridal tlak. Nie hĺbku, nie silu. Len dôraz. Akoby jej chcel pripomenúť, že vie, čo robí. A že ona to cíti tiež. Chcela sa mu vzoprieť. Ale nedokázala to. Telo sa jej zvieralo okolo jeho prstov, akoby si ich žiadalo viac. A on jej to dopriaval presne tak, ako potrebovala. Pohyb. Dotyky. Tiché, neprestávajúce vlny, ktoré sa v nej pomaly zbierali. 

V tej chvíli sa ozvalo zaklopanie na dvere. Obaja prudko otvorili oči, Nirella sa strhla. Kaelan ju rukou, ktorou ju držal za bok, pritlačil k posteli a prstami vo vnútri odmietol prestať. Udržal tempo a pokračoval. 

„Teraz nie je vhodný čas!“ zakričal k dverám.

„Práve odišiel Tharanov posol,“ ozval sa spoza nich Gavran. „Princeznú ti dá.“

Nirella zúfalo zakňučala a bezvládne sa zviezla na matrac. Kaelan sa nadvihol a uložil ju na chrbát. Šaty jej nechal vyhrnuté, ale prikrývku stiahol tak, aby sa mohla pohodlne uložiť. Ľahol si medzi jej stehná a objal ju. Videl slzy v jej očiach a pocítil ohromnú potrebu upokojiť ju. Zovrel ju rukami a hladil po vlasoch.

„Ššššš,“ šepkal. „So mnou ti bude dobre, ak mi to dovolíš.“

Neodpovedala. Priblížil sa k nej ešte viac, až sa jeho čelo dotklo jej spánku a zovrel ju v náručí. Svoje teplé telo pritisol k jej hrudi, k jej bruchu. Dýchal pomaly, hlboko, upokojoval ju vlastným rytmom.

„Až sa raz rozhodneš prestať na mňa útočiť, ja sám to robiť určite nebudem.“

Pritiahol si ju bližšie, prstami jej prešiel po pleci, zaboril tvár do jej vlasov. Stále mlčala.

„Chceš, aby som ťa teraz miloval?“ ponúkol.

Otvorila oči a sama netušiac prečo, prikývla. Okamžite začal plniť, čo chcela. Vošiel do nej a prekvapene vnímal, ako ochotne mu stehná obopli boky. Takmer pokojne sa vrátil k tempu, ktoré jej pred chvíľou vyhovovalo a veľmi sústredene, kontrolovane ju viedol k vrcholu. Nanešťastie, vtákom to už nedokázal bez vlastnej reakcie. A tak keď sa začala chvieť, objal ju zdola pod krížami, natlačil si ju na seba ešte viac a keď sa jej telo v orgazme naplo, takmer hneď začal striekať.